Pizza, pasta e basta!

Mohlo mi napadnúť písať blog už skôr, tak by som tu mala zachytené prvotné dojmy a zážitky. Ale lepšie neskôr ako nikdy. Ešte pred príchodom na vysokú školu som vedela, že určite chcem ísť na Erasmus. Všetci, čo takto boli, si veľmi pochvaľovali a naozaj je to jedinečná príležitosť spoznať novú kultúru, ľudí a vidieť, ako sa študuje v zahraničí. Jediná vec, ktorá by ma od toho mohla odradiť, bolo nechanie Pedra na Slovensku. Ale on bol na Erasme tiež a prežili sme to bez ujmy, tak teraz mu to vraciam J.

Na Farmaceutickej fakulte Erasmus nebol moc rozšírený, viacerí sa možno báli uznávania predmetov a štúdia v cudzom jazyku. Po anglicky sa dalo ísť iba do Turecka a ja som aj tak chcela využiť taliančinu, tak som sa hlásila do Bologne. Keďže som bola jediná, miesto som mala isté. Obehala som si všetkých učiteľov so sylabami talianskych predmetov, či mi ich uznajú za tie slovenské a celkom sa mi to podarilo. Výhodou a pomocou pre mňa boli bývalé spolužiačky z gymnázia, ktoré išli študovať do Bologne a mohla som sa ich povypytovať na všetky organizačné veci, ako je doprava do Bologne, aký účet v banke je najlepší a ako si mám zohnať ubytovanie. Mala som veľké šťastie, lebo jedna z tých spolužiačiek išla na rok na Erasmus, tak som išla do jej bytu. Takto som sa vyhla zbytočným nervom s hľadaním bytu a mohla som prísť do Bologne tesne pred začiatkom semestra s autom plným vecí.

Bologna

Byt má dobrú lokalitu, trvá mi to pešo 10 minút do centra mesta a 10 minút do školy. Sme tu piati, na izbe som so Slovenkou Ivou, potom je tu jedna Talianka Francesca a dvaja Taliani Lorenzo a Andrea. K tomu tu máme skoro spolubývajúceho Antonella, on je Lorenzov spolužiak, ale veľmi často sa vyskytuje u nás doma. Zo začiatku som si s nimi až tak nerozumela, hlavne kvôli jazyku. Síce som sa učila po taliansky 5 rokov, potom som ale dva roky taliančinu nepoužívala a hlavne som nepoznala veľa slov z bežnej komunikácie a z domáceho prostredia, takže som sa s nimi až tak nerozprávala. Teraz je to omnoho lepšie, sme dobrí kamaráti, chodíme spolu von a robíme spoločné večere s rôznou tematikou. Je to prvýkrát, čo bývam bez rodičov, má to svoje výhody aj nevýhody (ako nakupovanie, varenie a pranie, ale zvládam to bez problémov J). Bývať iba s ďalšími študentami je super, čo sa týka spoločenského života, často sa stretávame s ostatnými kamarátmi u nás na byte pred tým, ako ideme do mesta, alebo organizujeme spoločné večere. Má to aj edukačný zmysel, keď vidím, že sa všetci učia, pridám sa aj ja. Oproti bratislavskému bytu je tu dosť neporiadok a metlu chytám do ruky väčšinou ja, záchod splachujeme lavórom, sprchu máme zatesnenú páskou :). Ale čo, na rok je to v pohode a mám to tu rada. Najväčší problém som mala v zime, lebo tu bola fakt zima. Máme boiler, kde môžeme zapnúť zohrievanie vody a kúrenie. Keďže plyn je drahý, kúrili sme iba pár hodín denne, aby sa nám aspoň neparilo z úst :D. Ostatní už boli po troch rokoch zvyknutí na boloňskú vlhkú zimu, aj ja som si musela zvyknúť.. Dom nie je dobre zaizolovaný, lebo teraz, keď už je teplejšie, vždy cítiť zmenu počasia na teplote vnútri. Dúfam, že v lete tu nebude 35°C.

Lorenzo v kuchyni

Bologna je pekné mesto, ale nie turistické – na prehliadku mesta vám stačí jeden deň (ak nechcete chodiť po múzeách). Je to študentské mesto plné ľudí z celého Talianska ale aj zvyšku sveta. Na Via Zamboni má sídlo viacero fakúlt a je tam veľa barov a diskoték, takže to tam žije cez deň aj večer. Za prvý mesiac, čo som tu bola, som bola na diskotéke viackrát, ako dovtedy za celý život J.  Diskotéky sú veľmi vtipné, hlavne keď tam idem s partiou ďalších dievčat. Tancujeme si pekne pokope a keď sa obzriem dookola, je tam kopa postávajúcich chalanov „na love“, ktorí sa nenápadne snažia ku nám priblížiť a začať s nami tancovať. Občas mám náladu poriadne sa vyblázniť, tak idem s niektoým tancovať. K tomu neodmietnem ani prípadné pozvanie na drink. Keď ma to už nebaví, poviem, že musím ísť domov. Ak sa ma spýta na telefónne číslo, tak poviem, že talianske nemám, jednému som raz dokonca dala falošné meno na facebook J. Taký bláznivý bol iba prvý mesiac, potom sa už všetci museli aspoň trochu učiť. Erasmus organizácie sa starajú o program, okrem pravidelných párty robia výlety do celého Talianska, aj keď som sa ešte žiadneho nezúčastnila. Radšej by som si tie miesta pozrela sama s kamarátmi, tak môžem ísť hocikam a asi to vyjde aj lacnejšie. Na druhej strane by som tak bola viac v kontakte s Erasmákmi a našla si viac kamarátov. To ma mrzí, že nie som až taká spoločenská a nechodím s nimi von tak často, tým pádom sa oni poznajú lepšie a nemám tu žiadnu svoju partiu. To sa ešte stále môže zmeniť, druhý semester iba začal. Chýbajú mi ľudia, ktorí tu boli len na jeden semester a odišli už domov.

Party, party

Výlet na vežu organizovaný ESN

Občas robíme spoločné večery s kopou kamarátov. Raz sme robili slovenský večer s bryndzovými haluškami, klobáskou a korbáčikmi. Halušiek sme narobili toľko, že som ich ešte týždeň dojedala, ale boli dobré. K tomu domácu marhuľovicu a bolo nám veselo J. Párkrát Joana a Jovita (z Litvy) robili medzinárodné párty, keď každý priniesol niečo typické pre svoju krajinu, v krátkosti odprezentoval dané jedlo/ pitie a nejaké zaujímavosti o svojej krajine.

Príprava halušiek

Hlavný rozdiel, ktorý tu pociťujem v škole je, že nemám žiadne labáky. Všeobecne v Taliansku je výučba viac teoretická ako praktická a aj na farmácii majú labáky len k pár predmetom a tie ja zapísané nemám. Takže mám každý deň iba prednášky (nemajú ani semináre alebo cviká). Na prednášky sa snažím vždy chodiť, lebo ak nejakú vymeškám, veľmi ťažko si to vynahradím z niekoho poznámok (musia byť písané na počítači, lebo ručne to neprečítam J). Tým, že mám 3 predmety z tretieho ročníka a jeden zo štvrtého, dvakrát sa mi prekrývajú prednášky. Jednu oželiem, to sa vraj dá zvládnuť len z poznámok, čo kolujú, ale druhú si doma vypočujem z nahrávky od spolužiaka a napíšem si poznámky. Ľudia si prednášky často nahrávajú, aby si mohli doma vypočuť veci, ktoré nezachytili na prednáške, to sa mne naozaj nechce. Snažím sa vždy zohnať nejaké ďalšie poznámky okrem mojich a zatiaľ boli ku mne ústretoví. Väčšina ľudí sa chodí učiť do knižnice alebo učebne. Prvý semester som sa učila doma, raz som skúsila knižnicu a nevedela som sa tam sústrediť lepšie ako doma. Potom som začala chodiť do blízkej knižnice s ostatnými spolubývajúcimi a zvykla som si na to. Je tam ticho a všetci sa učia, tak to tlačí aj mňa. Doobeda mám prednášky, idem sa domov najesť a potom sme do šiestej v knižnici. Nemáme tu žiadne zápočty, ale niektoré predmety majú čiastkové skúšky – ak ju spravím, mám to učivo za sebou a už sa ma na to nebudú pýtať, ak to nespravím, nič sa nedeje, dané učivo ma počká na koncoročnej skúške. Takto je stále niečo na učenie sa, ale je to lepšie rozdelené, ako sa všetko učiť naraz.

Farmaceutická fakulta

Taliansko je v mnohých veciach odlišné od Slovenska, to vie asi každý. Hneď si všimnete, že doprava tu funguje na základe pravidiel pre cudzincov nepochopiteľných, ale napriek toľkému chaosu sa každý dostane tam, kam chce. Málokto sa niekam ponáhľa, väčšinou všetkých predbieham a vadí mi, keď sa zastavia v strede chodníka na debatu (ale ja mám rýchly krok, aj keď sa neponáhľam). Je tu populárna doprava na skútroch a hlavne na bicykli, s tým sa dá ísť aj do centra mesta uzavretého pre autá. Taliani sú všeobecne nižší ako Slováci a spolubývajúci mi to často pripomínajú – veľmi im vadí, že som od nich asi o 2cm vyššia J. Zo začiatku som sa tu cítila ako obor, ale už som si zvykla, že patrím k tým vysokým. Väčšina ľudí je tmavovlasá a často brčkavá (chalani nosia bradu), takže som pre nich exot – vysoká blondínka s modrými očami J. Jedna dobrá vec, ktorú na Slovensku nemáme (aspoň som sa s tým zatiaľ nestretla) je „aperitivo“. V podniku si kúpite drink (cocktail, pivo,..) za trochu vyššiu cenu ako normálne (6-8eur) a k tomu môžete jesť koľko chcete – funguje to ako bufet s rôznymi jedlami - pizza, cestoviny, zemiaky, rizoto, chlebíčky,... dá sa tam najesť do sýtosti.

Medzinárodná večera

Lorenzo sa sám učí hrať na gitare už niekoľko rokov, vidno, že ho to veľmi baví a aj to počuť. Mohla by som ho počúvať celý deň... Vďaka nemu som si sem doniesla gitaru, občas ju oprášim a zahrám si niečo. Párkrát sme hrali spolu, Lorenzo ma niečo naučil, ja som mu ukázala inú pesničku a tak, bola to sranda a som rada, že som sem tú gitaru neniesla zbytočne.

Za prvé tri mesiace, ako som sem prišla som pribrala asi 7 kíl... Mohla za to celkovo zmena prostredia, stravovania a menej pohybu. Predtým som moc často nevarievala a zrazu som si musela variť každý deň, takže často to vyhrali cestoviny ako najjednoduchšie jedlo na prípravu. Chodila som 2x týždenne na tanečnú, ale stále to nebolo dosť. Teraz som na tom lepšie, pracujem na super postave do plaviek J a kondičke na letnú turistiku. Jem viac zeleniny a ovocia, skúšam občas nový recept. Od januára mám na stene nalepený plánik s cvičením, k tomu dve pečiatky – červenú a zelenú. Ako motivácia to celkom funguje, snažím sa mať čo najmenej červených, čiže cvičiť skoro každý deň, aspoň trochu. Chcela som ísť aj do nejakej telocvične – zaplatím si na mesiac a môžem tam chodiť hocikedy, do posilovne ale aj na rôzne kurzy (zumba, posilovanie, yoga, kickbox,...). Bavilo by ma skúšať stále niečo nové a nechať sa poriadne zničiť, problémom je nehorázne vysoká cena. Povedala som si, že kašlem na to, budem chodiť behať a cvičiť doma a za tie peniaze pôjdem radšej na výlet. Cez víkendy, keď je pekné počasie, park Giardini Margherita je plný ľudí vyvalených na dekách, hrajúcich futbal, volejbal, frisbee, hrajúcich na gitare, proste radosť tam ísť. K tomu si spraviť piknik s rôznymi dobrotami – ideálne strávený deň J. Už sa teším, keď bude naozaj teplo a pôjdeme na víkend k moru. V októbri som raz zorganizovala menšiu turistiku na kopec Monte Mario, nebolo to nič náročné, ako jediná som mala turistické topánky, ostatní boli v teniskách. Počasie bolo super a všetkým sa páčilo, tak musím ešte niečo podobné vymyslieť. Problém je, že hneď pri Bologni nie je veľa možností, tak musím popozerať okolité parky a nájsť niečo vhodné aj pre neturistov.

Turistika

Prvý semester som mala slovenskú partiu, čo nebolo dobré pre zlepšovanie cudzích jazykov, ale občas sme sa spolu vedeli zabaviť lepšie ako so zahraničnými. Super bolo, že Iggy tu bol autom a mohli sme chodiť na výlety. Boli sme napríklad na jeden deň v Ravenne, Parme, na dva dni v Turíne a Monaku. S plným autom to vyšlo lacnejšie ako vlakom a mohli sme sa dostať kamkoľvek. S Iggym som išla dvakrát aj domov na Slovensko, to bolo omnoho lepšie, ako ísť vlakom alebo autobusom do Viedne a odtiaľ ešte do Bratislavy. Okrem pohodlnosti to bolo aj zábavnejšie, v partii sa cestuje lepšie ako sám, hlavne ak cesta trvá desať hodín. Tento semester sa tiež chystám chodiť na výlety, len som zatiaľ nič nenaplánovala. Asi sa šetrím na Veľkú noc, keď ma prídu pozrieť baby z BA a potom Ivanka a pôjdeme pozrieť všetky zaujímavosti naokolo.

Ravenna

Casino v Monaku

Výlet na sever

Na február sme sa s Pedrom vybrali na tak trochu spontánny výlet. Ja som si spravila v Taliansku všetky skúšky  v januári a mala som celý február voľný (druhý semester začína až 3.3., jupí), Pedro kvôli mne dal výpoveď v práci, aby som sa ten mesiac nenudila. Haha, on tú výpoveď dal kvôli sebe a našiel si novú prácu, v ktorej začína tiež až 3.3., takže má voľný február. Toľké voľno nemôže ostať nevyužité, tak hybaj do sveta! Obvolali sme kamarátov v zahraničí, kúpili letenky a tešili sa na dovolenku.

Malý súhrn na úvod:

- cestovali sme 23 dní

- navštívili sme 6 krajín

- našli sme 45 kešiek

- cestovali sme lietadlom, vlakom, loďou, autobusom a autom

- 3x sme spali u kamarátov, 1x u couchsurfera, 3x vo vlaku, 4x v hosteli

- precestovali sme 6100km

- nachodili sme asi tisíc km (škoda, že sme to nepočítali)

- minuli sme 1700 eur

Streda 5.2.2014

Večer nám išlo lietadlo z Bratislavy priamo do Osla, kam sme išli pozrieť Fera a Ondra. Chalani bývajú na akoby intráku, ktorý je pre neštudentov a každý tam má vlastnú izbu s kúpeľňou (s vykurovanou podlahou!). Fero je super hostiteľ a staral sa o nás ako o svoje deti :). Keď sme vstali, Fero bol už v práci, na stole nás čakali raňajky, na okne džúsik a na počítači originálna básnička na každý deň. Išli sme si popozerať mesto, riadili sme sa najlepšie hodnotenými keškami, ktoré nás zaviedli k hlavným atrakciám. Najviac sa mi páčila historická budova parlamentu. Zaujímavá je aj opera, ktorá má naklonenú strechu a počas pekného dňa sa tade dá vyjsť hore a kochať sa výhľadom na mesto. Nám vtedy snežilo, tak sa tam nedalo ísť. Ako sme pokračovali v prechádzke, zastavili nás dvaja chalani, že či sme turisti a či sa nechceme zúčastniť fotografického projektu. Dali nám jednorazový foťák a dostali sme za úlohu vyfotiť ho, dať ho do obálky s adresou a hodiť do poštovej schránky. Fotky budú možno zverejnené v internetovom časopise na tému ako turisti vidia Oslo. Večer sme išli na tajnú misiu: zaobstarať si jedlo na ďalší deň. Vybrali sme sa trash dive-ovať do tmavej uličky za nemenovaným obchodom, navnadení hojnými úlovkami, ktorými sa na nete chválili ostrieľaní diveri. Na veľké sklamanie agent Fero našiel len kyticu ruží. Ostrieľaní diveri sa síce podelili o fotky s trofejami, ale miesto činu si nechali pre seba.

Raňajky u Fera

V piatok bolo škaredo, tak sme išli do múzea so starými vikingskými loďami a do múzea Kon Tiki. To bolo veľmi zaujímavé, opisovalo cesty Thora Heyerdahla, ktorý sa plavil po moriach a oceánoch na pltiach a tým chcel dokázať možnosť cestovania medzi kontinentmi ešte pred Kolombom. V MHD sme cestovali zadarmo, aj keď nie naschvál. Fero nám dal nejaké NOKy, aby sme mali hotovosť, ale mali sme iba 500-vky, čo bolo pre autobusárov veľa, nechceli nám predať lístok a povedali, že to máme nechať tak. Večer zorganizoval Fero (svetoznámy pizza-maker) párty, tak sme spoznali ďalších ľudí a najedli sa dobrej pizze. 

Víkend strávili chalani s nami a bol to parádny víkend. V sobotu sme sa išli sánkovať. Môže to znieť detinsky alebo oničom, ale bolo to super! Kúpili sme si 24-hodinový lístok na MHD, metrom sme sa vyviezli hore na kopec, tam sme si požičali každý jedny sánky, spustili sme sa dole, počkali na metro, vyviezli sa hore a tak ďalej dokola... Trať bola vyslovene pre sánkarov, bola dosť dlhá a dala sa tam nabrať rýchlosť okolo 35km/hod. Časom sa ale kvalita svahu zhoršovala, pribúdali bubny a zadky nám nadskakovali jedna radosť. Premrznutí a premočení sme prišli k Ferovi a na večeru sme si spravili výborný cheesebread.

Čakáme na metro

Akčný víkend pokračoval Brutálnou túrou. Pôvodný plán bol ísť krížom cez jazero, ale keďže tento rok je všade teplá zima, pri jazere sme to otočili späť. Nemyslite si však, že jazero bolo hneď sa začiatku a nič sme neprešli. Snehu tam bolo celkom dosť a jeden úsek sme sa v ňom brodili a razili si vlastnú cestu. Výlet sa nezaobišiel bez guľovačky a frisbee-závislí chalani si natrénovali layouty do snehu. Večer sme šli do podniku BLÅ na koncert Frank Znort Quartet - skupina asi 15 energetických hudobníkov, ktorí nás zabávali v štýle reagge/ska.

Brutal Hike

Pondelok 10.2.2014

Letecká výprava na sever Nórska nás doviedla za polárny kruh do mestečka Bodø so zámerom uvidieť polárnu žiaru. Prišli sme tam večer, na letisku nás vyzdvihol Torstein, super couchsurfer u ktorého sme spali jednu noc. Zaviezol nás k sebe domov, v našej izbe bolo svedomito vyvetrané, okno bolo otvorené asi tri dni... Ale pod perinami nám bolo dobre. Spolu sme sa navečerali a rozprávali sme sa. Keď sme zistili, že sa obaja radi hráme s ohňom, išli sme do garáže pre náradie a o jedenástej večer som točila s poikami a on žongloval s fakľami na ceste pred domom :). Pokus o jazdu na jednokolke skončil pri vysadnutí na ňu, keď sme sa niečoho držali. Torstein nás zobral na kopček za domom, odkiaľ bol dobrý výhľad a menej svetla. Jeden oblak vraj bola slabá polárna žiara, ale poradil nám, aby sme sa tam išli pozrieť o druhej v noci, že by to malo byť silnejšie. Hrdinsky sme vstali o druhej, na pyžamo dali bundu a šup ho na kopček. Okrem kopy oblakov sme nič nevideli, fňuk :(. Na druhý deň nás Torstein zaviezol do mesta a pred prácou nám ešte spravil okružnú jazdu. Zistili sme, že vybrať sa na poznávací výlet v zime nie je žiadna výhra, lebo človek nevydrží vonku celý deň a nemôže si sadnúť len tak na lavičku a oddýchnuť si. Pritom nebola veľká zima, bolo pár stupňov nad nulou. Bodø nie je veľké mesto, o chvíľu sme ho mali pozreté aj s múzeom. Našťastie nás Torstein ešte zobral po práci k sebe a dokonca nás aj pohostil večerou. Na vlakovej stanici sme ešte chvíľu počkali a nasadli sme na nočný vlak do Trondheimu. Plán bol spať počas cestovania, čím ušetríme čas (asi osem hodín vo vlaku). Vlak bol pekný, každý vyfasoval deku, nafukovací vankúšik, klapky na oči a štuple do uší. Lenže obyčajné sedadlo nie je posteľ..

Pedro a Torstein žongľujú

Streda 12.2.2014

Ráno sme prišli do Trondheimu, na vlakovej stanici sme sa naraňajkovali, umyli si zuby, do tej zimy sme sa vôbec neponáhľali. Mali sme celý deň na preskúmanie mesta, ktoré bolo veľmi pekné, plné starých farebných domov. Zaujal nás špeciálny výťah pre bicykle, aby sa ľudia nemuseli trápiť hore kopčiskom. Funguje iba v lete, takže sme ho nevideli v akcii. Na obed sme sa išli zohriať na stanicu a pokračovali sme. Nachodili sme nejaký ten kilometer, našli pár kešiek, večer sme šli do katedrály. Chceli sme tam ísť ešte doobeda, ale trafili sme akurát asi jediný deň v roku, kedy robia generálne upratovanie a do 19 je zavreté. Teta na informáciach nám odporučila vyviezť sa električkou na kopec s pekným výhľadom. Neviem, či tam teta niekedy bola, ale my sme žiaden výhľad nenašli. Ďalšiu noc sme opäť strávili vo vlaku, tentokrát do Osla.

Drevené domy v Trondheime

Štvrtok 13.2.2014

K Ferovi sme sa tešili ako domov. Pôvodný plán pozrieť ešte kúsok Osla sme bleskovo vymenili za teplú sprchu a matrace na zemi a spali sme až do 15. Najedli sme sa, pobalili a tesne sme stihli vlak na letisko. Let do Helsiniek ubehol rýchlo, strávili sme ho novou zábavkou na tablete - Slovíčkarením (hra, kde treba nájsť čo najviac a čo najdlhších slov). Prestavili sme si hodinky o hodinu dopredu, lebo zvyšok výletu sme strávili v inom časovom pásme. Na letisku boli trochu zmätky, lebo nás nikto neusmernil a všetci sme vyšli zlým východom - naše batožiny nás čakali na druhej strane letiska. Našťastie sme ich našli a stihli sme aj autobus. V Helsinkách sme pôvodne chceli nájsť couchsurfera, ale náhodou sme sa dozvedeli, že je tam Mišo (Pedrov bývalý spolužiak), ktorý nás prichýlil na tri noci. Vedeli sme číslo autobusu a zastávku, kde sme mali vystúpiť, tak sme poprosili šoféra, aby nám dal vedieť, keď tam budeme. Mišo poslal SMS, že už je na zastávke, o chvíľu bus zastavil na ceste, čo vyzerala ako diaľnica pod nejakým mostom, to mala byť naša zastávka. Prvotná panika, že sme zle, lebo Mišo tam nie je pominula, keď sme ho videli prichádzať. Ďalšia misia bola spojiť sa s Luckou, ktorá za nami prišla na výlet z Tartu. Dali sme jej vedieť len názov zastávky, ktorú nikto nepoznal a šofér ju proste niekde vyložil. Po chvíli volania sme ju lokalizovali a prišli pre ňu. Celkovo z toho bola pekná večerná prechádzka s plnými batohmi na chrbte.

V piatok sme si pozreli mesto, hlavne tri pekné kostoly. Jeden bol postavený v skale - väčšina stien bola skala a okolo nej dostavaný zvyšok. Strop bol z 20km dlhého medeného pásu, ktorý vyzeral ako veľká platňa s priemerom 24m.

V sobotu sme išli aj s Mišom MHD loďou na ostrov Suomenlinna, kde je bývalá pevnosť. Bol to pekný výlet s akčným koncom - museli sme utekať, aby sme stihli skoršiu loď. Pre mňa a moje koleno to bol vyčerpávajúci výkon, ale prežila som. Večery boli pohodové, vrátili sme sa do detských čias, súťažili sme v Slovíčkarení, hrali sme šarády, osobnosti a dokonca aj meno, mesto, zviera, vec.

V nedeľu sme skoro vstávali, lebo o 8:30 nám išiel trajekt do Talinu. Bola to riadne veľká loď, boli na nej kaviarne, reštaurácia, obchod, tanečný parket a cestu nám oživil kúzelník.

Kostol v skale

Nedeľa 16.2.2014

V Taline sme bývali vo veľmi peknom hosteli, mali sme double room len pre seba a spoločnú kúpeľňu. Privítala nás milá recepčná a zavalila nás kopou možností na sightseeing. Rozlúčili sme sa s Luckou a išli sme na prehliadku mesta, ktorá bola zadarmo a na konci sme mohli dať sprievodkyni, koľko sme uznali za vhodné. Centrum bolo veľmi pekné, plné hradieb a historických budov. Majú tam aj stredovekú reštauráciu, dokonca dve. Jedna je väčšia a viac nóbl, my sme boli v tej menšej. Bolo to na prízemí starej radnice, ale vyzeralo to tam ako v pivnici. Steny a strop boli kamenné, svietilo sa iba sviečkami, nábytok bol drevený a riady hlinené. Čašníčky boli dobovo oblečené a pýtali si zaplatiť 'five money'. Dali sme si losiu polievku, klobásku a dobré varené vínko. V pondelok boli múzeá zavreté, tak sme sa boli prejsť do parku. Škoda, že pršalo a vrátili sme sa premočení, zvyšok dňa sme ani prstom nepohli.

Utorok bol nabitý, najprv sme išli na prehliadku podzemných tunelov vybudovaných ako opevnenie. Slúžili ako sklad munície, miesto pre vojakov, protibombový úkryt pre ľudí, neskôr boli obývané bezdomovcami a teraz je tam múzeum. Odtiaľ sme sa prešli k moru, kde je Seaplane harbour museum. Videli sme rôzne loďky, preskúmali sme ponorku a Pedro si zastrieľal na útočiace lietadlá. Mal najlepšie skóre, čo nie je prekvapivé, keďže tam bol zďaleka najstarší. Bola tam aj dočasná výstava o Titanicu, kde sme sa dozvedeli zaujímavé informácie, napríklad že Jack a Rose neboli reálni pasažieri. Večer sme sadli do autobusu smerom do Tartu, kde nás vyzdvihla Lucka.

Námorníci

Stará radnica v Taline

Utorok 18.2.2014

Lucka je v Tartu na pol roka na Erasme, tak sme využili jej pohostinnosť a na tri noci sme sa u nej zložili. Hneď po príchode sme išli na Erasmus akciu Speed friendling, kde ľudia sedeli v dvoch kruhoch, mali dve-tri minúty na rozprávanie sa a potom sa kruh posunul o jedno miesto. Z prvého človeka sa vykľula Slovenka Baška, ďalšie dve boli Luckine spolubývajúce Olga a Sara. Odtiaľ sme išli vyskúšať drink Sparta (teqiula + rum + absinth), ktorý vraj treba raz za život vyskúšať. Ohlasy boli rôzne, vraj je to zabiják, chutí to strašne atď, ale nám to náhodou celkom chutilo.

V stredu sme si pozreli mesto, všetko je tam blízko na pešo. Zaujímavá je tam stará katedrála, resp. skôr jej zvyšky. Jedna časť je v dobrom stave, tam je múzeum, ale hlavná loď je bez strechy a ani steny nie sú celé. Išli sme aj do observatória, kde sme sa pozreli na teleskopy, ale celkovo nás to moc nezaujalo.

Štvrtok sme zasvätili vede a vzdelávaniu. Išli sme do vedeckého centra, kde všetko vysvetľujú interaktívnou cestou. Hrali sme sa s vodou, skúmali sme svoje zmysly, bicyklovali sme po lane. Najviac sa mi páčilo predstavenie magnetických pilín, ktoré sa hýbali podľa hudby. Cestovali sme vesmírom v miestnom planetáriu. Pomocou viacerých premietačov sme mali pocit, že sa naozaj hýbeme, aj keď sme sedeli stále na mieste. Nikam sme sa neponáhľali, všetko sme si popozerali a zistili sme, že sme tam strávili šesť hodín! Odtiaľ sme išli na jednu zaujímavú akciu, o ktorej sa Lucka dozvedela zo stránky francúzsej komunity v Tartu. Jeden chlapík si chcel otvoriť palacinkáreň, tak tam pozval zadarmo ľudí, aby si to trochu natrénoval a pofotil fotky na stránku. Prvú polhodinu to bolo divné, nič sa nedialo, ale potom sme dostali palacinky a boli sme spokojní. Takí najedení sme išli za Luckou na Erasmus Food Festival, kde každá krajina prichystala svoje tradičné jedlá a všetci chodili od stola k stolu a skúšali rôzne dobroty.

Malý Pedro

Piatok 21.2.2014

Pôvodne sme chceli ísť do Rigy autobusom, ale Lucka, ktorá má prehľad o všetkom, si všimla oznam, že nejaký chalan ide autom a zháňa ďalších pasažierov. Tak sme išli autom s Čechom Jakubom. Prvotný dojem z Rigy nebol zrovna najlepší, ale za to okrem väčšej premávky a ruchu môže hlavne hostel. Za 6€ na noc sme moc veľa neočakávali, ale mohli sme mať aspoň povysávanú izbu. Vybrali sme si izbu pre viacero ľudí, ale okrem mierneho chrápania a zvoniacich mobilov sa tam spalo v pohode.

V sobotu sa k nám pridali baby z Tartu, na hosteli sme boli s nimi na jednej izbe, to už bolo lepšie a mohli sme si izbu aj zamknúť. Išli sme na free tour po meste. Chlapík bol v pohode, hovoril pekne a zaujímavo, ale strašne nám liezlo na nervy jeho 'My dear friends', čím začínal asi každú tretiu vetu. Historické centrum je veľmi pekné, Riga je známa secesnou architektúrou. Prehliadka skončila v jednom podniku, kde nás ponúkli typickým alkoholom z Rigy, Black balsam. Bola to nejaká čierna vodka, pri mne sediaci Čech to popísal ako 'také kapky proti kašli'. Riga je tento rok hlavným mestom kultúry, tak sme išli aspoň do cirkusu. Predstavenie bolo fajn, artisti boli šikovní, len tanečnice na vyplnenie času toho veľa nepredviedli... Moc sme sa nepotešili keď prišli na rad zvieratká. Nie, že by neboli šikovné, ale radšej by sme ich videli v prírode ako v cirkuse. Večer sme sa stretli s Baibou, Pedrovou kamarátkou z Erasmu vo Francúzsku. Zobrala nás najesť sa a potom na pivko, tak sme skúsili nejaké lotyšské.

V nedeľu mali baby iný program, tak sme po meste chodili len my dvaja. Počasie bolo veľmi pekné, tak sme ešte všetko pofotili a išli sme výťahom na vežu kostola, odkiaľ bol fajn výhľad. Múzeá nás moc nelákali, ale čo by sme nespravili pre kešku. Bolo to múzeum vojny od čias stredovekých až po súčasnosť. Ku keške sme sa mali dostať podľa popisu trasy, ktorá nás doviedla do miestnosti so zákopmi a s ostnantými drôtmi. Keška bola vo veľkej zelenej vojenskej krabici, plná lotyšských vlajočiek. Bolo to celé vtipné, rozmýšľali sme, či ísť k tej krabici aj keď je tam teta sprievodkyňa, ale zjavne bola o keške informovaná.

Plán na pondelok bol ísť sa pozrieť na trh a o 12 sadnúť na autobus do Kaunasu. Po ceste na trh sme sa rozhodli, že radšej najprv kúpime lístok na ten bus. A dobre sme spravili, lebo o 12 žiaden nešiel. Boli tam nejaké neskoršie a jeden o 11, pri ktorom sa ale prestupuje vo Vilniuse (to bola naša ďalšia destinácia). Tak sme zmenili plán, vyškrtli Kaunas a kúpili sme lístky do Vilniusu.

Riga

Pondelok 24.2.2014

Do Vilniusu sme prišli poobede a celkom sme sa prešli, lebo sme po ceste zmenili hostel, kam sme chceli ísť. Najprv sme sa vybrali k takému, čo mal napísané, že je 0,2km od centra. Nevedeli sme ho presne nájsť, tak sme išli do nákupného centra na wifi a zistili sme, že ten hostel vôbec nie je tak blízko historického centra, ako by mohol byť a vybrali sme si iný. Po krátkej pauze na hosteli sme si išli pozrieť večerné mesto, ktoré je veľmi pekné a je tam plno kostolov (vraj bolo na úrovni, aby každý bohatý mešťan mal svoj vlastný). Hostel bol útulný, boli sme v izbe s ďalšími troma ľuďmi, ktorí boli v pohode.

V utorok sme išli na výlet do dediny Trakai, ktorá je obklopená jazerami a na jednom ostrove je hrad. Bolo tam veľmi pekne, počasie bolo až výnimočne dobré (konečne sa na nás slnko usmialo). Na hrad sa dalo ísť cez most alebo krížom po zamrznutom jazere. Ja som tomu ľadu neverila, ale keď sme videli, ako sa niekto vybral po jazere a prežil to bez ujmy na zdraví, skúsili sme to aj my. Späť vo Vilniuse sme si pozreli mesto počas dňa, pofotili všetky pekné budovy a išli sa zohriať do hostela. Mali sme si iba oddýchnuť a potom ísť hore na kopec s vežou starého hradu. Zmorení životom sme ale zaspali a zobudili sme sa až o ôsmej, tak ja som už nikam nešla. Pedro si to vybehol na kopec, ešte našiel nejakú kešku a zaobstaral nám jedlo na raňajky. 

Hrad v Trakai

V stredu sme vstali o ôsmej, čo je na naše pomery dosť skoro, aby sme sa pobalili a mohli ísť do KGB múzea. To sa nachádza v budove reálne využívanej KGB. Bolo tam dosť veľa textu na čítanie, čo nás až tak nebavilo. Najlepšie čo sa zážitku týka bolo väzenie v suteréne, aj keď zážitok nebol najpozitívnejší (ako vraví Barabáš: 'Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne že je intenzívny'). Videli sme cely, kde držali väzňov, niektoré boli také malé, že si tam ledva mohli sadnúť. Dosť strašidelná bola zvukotesná miestnosť s vystlanými mäkkými stenami a zavesenou kazajkou, ktorú asi používali na mučenie, aby nebolo počuť výkriky. Ďalšia 'vtipná' miestnosť bola akoby veľká vaňa alebo priekopa plná vody, v strede bol vyvýšený stupienok, ktorý bol jediným suchým miestom. Na tomto väzni museli balansovať, čo nebolo ľahké a aj tak skončili v studenej vode. Mali tam aj dvorček na vychádzky a miestnosť na popravy, kde strieľali ľudí ako na bežiacom páse. Veselšie nám bolo na prehliadke mesta, kde sme boli iba štyria + sprievodkyňa. Povedala nám pár zaujímavých vecí z histórie, žiadne dlhé dejiny a išli sme aj do ďalšej republiky - Užupis. Je to bohémska republika oficiálne uznaná Vilniusom, majú vlastnú vlajku, hymnu, veľmi vtipnú ústavu a dokonca aj dvanásť-člennú armádu. Deň nezávislosti oslavujú 1. apríla. Je to polostrov vo Vilniuse, kde sa zhromažďujú umelci a na uliciach vidno veľa kusov umenia. Z prehliadky sme odišli trošku skôr, aby sme si zobrali veci z hostela a stihli v pohode prísť na autobusovú stanicu. Autobus smer Varšava bol moderný a super vybavený, s toaletou, wifi a dotykovou obrazovkou pre každého, kde sme mohli pozerať filmy, počúvať hudbu alebo sa hrať hry.

Republika Užupis - Za riekou

Streda 26.2.2014

Do Varšavy sme prišli o 22:30 miestneho času, takže cestovanie nám trvalo o hodinu dlhšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Po ceste na hostel nás očaril Palác vedy a kultúry postavený za sovietskych čias ako dar od Stalina. Je to obrovská budova, najvyššia v Poľsku a sídlia tam kiná, múzeá, knižnice, divadlá a veľa firiem. Hostel sme našli bez problémov a hneď sme išli spať.

Vo štvrtok sme išli najprv na stanicu kúpiť lístky na vlak domov. Cesta z Varšavy do Bratislavy bola asi najdrahšia zo všetkých. Trochu sme sa museli ponáhľať, aby sme stihli free tour v centre mesta. Je to super, že skoro v každom meste sme našli a využili túto príležitosť. Sprievodca mal dobrú angličtinu a porozprával nám zaujímavé príbehy z histórie mesta. Historické centrum Varšavy bolo celé zničené počas povstania v 1944, ale celé ho znovu postavili podľa fotiek a obrazov tak, ako vyzeralo predtým. Videli sme aj zvyšky starého opevnenia, pekné domy a kostoly. V Poľsku akurát oslavovali Mastný štvrtok - posledný štvrtok pred pôstom, kedy všetci jedia šišky a sprievodca nám každému jednu ponúkol. Išli sme sa naobedovať do podniku v centre mesta a boli sme zaskočení, keď nám čašník povedal, že sa nedá platiť kartou. Nemali sme žiadne zlote ani dosť eur, tak sme museli ísť vybrať z bankomatu. Ešte sme sa pomotali po meste a išli pre pár kešiek. Ja som chodila ako mátoha, všetky sily ma opustili po troch týždňoch chodenia... O 20:20 nám išiel vlak do Bratislavy, v kupé sme boli len my a Poľka Aňa, ktorá študuje spev. Počula nás rozprávať sa a spýtala sa, či sme z Čiech - potrebovala pomôcť s českými pesničkami, tak sme jej ich prečítali a ona si zapísala výslovnosť. O polnoci Aňa vystúpila a my sme sa rozvalili cez tri sedadlá a zdriemli si. Vždy, keď sa mi konečne podarilo zaspať, nás zobudil buď nový sprievodca alebo policajti na hraniciach. O 5:40 sme konečne prišli do Bratislavy, dopravili sa domov a rovno som išla spať. Mám dva dni na opratie všetkých vecí a pobalenie sa do Bologne.

Symbol Varšavy

Povedali sme si, že by bolo pekné naučiť sa nejaké slovíčko alebo vetu v jazyku každej navštívenej krajiny a vyhralo to "Na zdravie", ako veľmi užitočné slovné spojenie :). Pripájam zoznam všetkých štátov aj s mestami, kde sme boli a Na zdravie v danom jazyku.

Nórsko - Oslo, Bodø, Trondheim
- Skål

Fínsko - Helsinki
- Kippis

Estónsko - Tallinn, Tartu
- Terviseks

Lotyšsko - Riga
- Priekā

Litva - Vilnius, Trakai
- I sveikata

Poľsko - Varšava
- Na zdrowie

Všetky suveníry

Pozrite si ešte výber fotiek a prečítajte si Ferov blog o našom spoločnom víkende.