Pizza, pasta e basta!

Mohlo mi napadnúť písať blog už skôr, tak by som tu mala zachytené prvotné dojmy a zážitky. Ale lepšie neskôr ako nikdy. Ešte pred príchodom na vysokú školu som vedela, že určite chcem ísť na Erasmus. Všetci, čo takto boli, si veľmi pochvaľovali a naozaj je to jedinečná príležitosť spoznať novú kultúru, ľudí a vidieť, ako sa študuje v zahraničí. Jediná vec, ktorá by ma od toho mohla odradiť, bolo nechanie Pedra na Slovensku. Ale on bol na Erasme tiež a prežili sme to bez ujmy, tak teraz mu to vraciam J.

Na Farmaceutickej fakulte Erasmus nebol moc rozšírený, viacerí sa možno báli uznávania predmetov a štúdia v cudzom jazyku. Po anglicky sa dalo ísť iba do Turecka a ja som aj tak chcela využiť taliančinu, tak som sa hlásila do Bologne. Keďže som bola jediná, miesto som mala isté. Obehala som si všetkých učiteľov so sylabami talianskych predmetov, či mi ich uznajú za tie slovenské a celkom sa mi to podarilo. Výhodou a pomocou pre mňa boli bývalé spolužiačky z gymnázia, ktoré išli študovať do Bologne a mohla som sa ich povypytovať na všetky organizačné veci, ako je doprava do Bologne, aký účet v banke je najlepší a ako si mám zohnať ubytovanie. Mala som veľké šťastie, lebo jedna z tých spolužiačiek išla na rok na Erasmus, tak som išla do jej bytu. Takto som sa vyhla zbytočným nervom s hľadaním bytu a mohla som prísť do Bologne tesne pred začiatkom semestra s autom plným vecí.

Bologna

Byt má dobrú lokalitu, trvá mi to pešo 10 minút do centra mesta a 10 minút do školy. Sme tu piati, na izbe som so Slovenkou Ivou, potom je tu jedna Talianka Francesca a dvaja Taliani Lorenzo a Andrea. K tomu tu máme skoro spolubývajúceho Antonella, on je Lorenzov spolužiak, ale veľmi často sa vyskytuje u nás doma. Zo začiatku som si s nimi až tak nerozumela, hlavne kvôli jazyku. Síce som sa učila po taliansky 5 rokov, potom som ale dva roky taliančinu nepoužívala a hlavne som nepoznala veľa slov z bežnej komunikácie a z domáceho prostredia, takže som sa s nimi až tak nerozprávala. Teraz je to omnoho lepšie, sme dobrí kamaráti, chodíme spolu von a robíme spoločné večere s rôznou tematikou. Je to prvýkrát, čo bývam bez rodičov, má to svoje výhody aj nevýhody (ako nakupovanie, varenie a pranie, ale zvládam to bez problémov J). Bývať iba s ďalšími študentami je super, čo sa týka spoločenského života, často sa stretávame s ostatnými kamarátmi u nás na byte pred tým, ako ideme do mesta, alebo organizujeme spoločné večere. Má to aj edukačný zmysel, keď vidím, že sa všetci učia, pridám sa aj ja. Oproti bratislavskému bytu je tu dosť neporiadok a metlu chytám do ruky väčšinou ja, záchod splachujeme lavórom, sprchu máme zatesnenú páskou :). Ale čo, na rok je to v pohode a mám to tu rada. Najväčší problém som mala v zime, lebo tu bola fakt zima. Máme boiler, kde môžeme zapnúť zohrievanie vody a kúrenie. Keďže plyn je drahý, kúrili sme iba pár hodín denne, aby sa nám aspoň neparilo z úst :D. Ostatní už boli po troch rokoch zvyknutí na boloňskú vlhkú zimu, aj ja som si musela zvyknúť.. Dom nie je dobre zaizolovaný, lebo teraz, keď už je teplejšie, vždy cítiť zmenu počasia na teplote vnútri. Dúfam, že v lete tu nebude 35°C.

Lorenzo v kuchyni

Bologna je pekné mesto, ale nie turistické – na prehliadku mesta vám stačí jeden deň (ak nechcete chodiť po múzeách). Je to študentské mesto plné ľudí z celého Talianska ale aj zvyšku sveta. Na Via Zamboni má sídlo viacero fakúlt a je tam veľa barov a diskoték, takže to tam žije cez deň aj večer. Za prvý mesiac, čo som tu bola, som bola na diskotéke viackrát, ako dovtedy za celý život J.  Diskotéky sú veľmi vtipné, hlavne keď tam idem s partiou ďalších dievčat. Tancujeme si pekne pokope a keď sa obzriem dookola, je tam kopa postávajúcich chalanov „na love“, ktorí sa nenápadne snažia ku nám priblížiť a začať s nami tancovať. Občas mám náladu poriadne sa vyblázniť, tak idem s niektoým tancovať. K tomu neodmietnem ani prípadné pozvanie na drink. Keď ma to už nebaví, poviem, že musím ísť domov. Ak sa ma spýta na telefónne číslo, tak poviem, že talianske nemám, jednému som raz dokonca dala falošné meno na facebook J. Taký bláznivý bol iba prvý mesiac, potom sa už všetci museli aspoň trochu učiť. Erasmus organizácie sa starajú o program, okrem pravidelných párty robia výlety do celého Talianska, aj keď som sa ešte žiadneho nezúčastnila. Radšej by som si tie miesta pozrela sama s kamarátmi, tak môžem ísť hocikam a asi to vyjde aj lacnejšie. Na druhej strane by som tak bola viac v kontakte s Erasmákmi a našla si viac kamarátov. To ma mrzí, že nie som až taká spoločenská a nechodím s nimi von tak často, tým pádom sa oni poznajú lepšie a nemám tu žiadnu svoju partiu. To sa ešte stále môže zmeniť, druhý semester iba začal. Chýbajú mi ľudia, ktorí tu boli len na jeden semester a odišli už domov.

Party, party

Výlet na vežu organizovaný ESN

Občas robíme spoločné večery s kopou kamarátov. Raz sme robili slovenský večer s bryndzovými haluškami, klobáskou a korbáčikmi. Halušiek sme narobili toľko, že som ich ešte týždeň dojedala, ale boli dobré. K tomu domácu marhuľovicu a bolo nám veselo J. Párkrát Joana a Jovita (z Litvy) robili medzinárodné párty, keď každý priniesol niečo typické pre svoju krajinu, v krátkosti odprezentoval dané jedlo/ pitie a nejaké zaujímavosti o svojej krajine.

Príprava halušiek

Hlavný rozdiel, ktorý tu pociťujem v škole je, že nemám žiadne labáky. Všeobecne v Taliansku je výučba viac teoretická ako praktická a aj na farmácii majú labáky len k pár predmetom a tie ja zapísané nemám. Takže mám každý deň iba prednášky (nemajú ani semináre alebo cviká). Na prednášky sa snažím vždy chodiť, lebo ak nejakú vymeškám, veľmi ťažko si to vynahradím z niekoho poznámok (musia byť písané na počítači, lebo ručne to neprečítam J). Tým, že mám 3 predmety z tretieho ročníka a jeden zo štvrtého, dvakrát sa mi prekrývajú prednášky. Jednu oželiem, to sa vraj dá zvládnuť len z poznámok, čo kolujú, ale druhú si doma vypočujem z nahrávky od spolužiaka a napíšem si poznámky. Ľudia si prednášky často nahrávajú, aby si mohli doma vypočuť veci, ktoré nezachytili na prednáške, to sa mne naozaj nechce. Snažím sa vždy zohnať nejaké ďalšie poznámky okrem mojich a zatiaľ boli ku mne ústretoví. Väčšina ľudí sa chodí učiť do knižnice alebo učebne. Prvý semester som sa učila doma, raz som skúsila knižnicu a nevedela som sa tam sústrediť lepšie ako doma. Potom som začala chodiť do blízkej knižnice s ostatnými spolubývajúcimi a zvykla som si na to. Je tam ticho a všetci sa učia, tak to tlačí aj mňa. Doobeda mám prednášky, idem sa domov najesť a potom sme do šiestej v knižnici. Nemáme tu žiadne zápočty, ale niektoré predmety majú čiastkové skúšky – ak ju spravím, mám to učivo za sebou a už sa ma na to nebudú pýtať, ak to nespravím, nič sa nedeje, dané učivo ma počká na koncoročnej skúške. Takto je stále niečo na učenie sa, ale je to lepšie rozdelené, ako sa všetko učiť naraz.

Farmaceutická fakulta

Taliansko je v mnohých veciach odlišné od Slovenska, to vie asi každý. Hneď si všimnete, že doprava tu funguje na základe pravidiel pre cudzincov nepochopiteľných, ale napriek toľkému chaosu sa každý dostane tam, kam chce. Málokto sa niekam ponáhľa, väčšinou všetkých predbieham a vadí mi, keď sa zastavia v strede chodníka na debatu (ale ja mám rýchly krok, aj keď sa neponáhľam). Je tu populárna doprava na skútroch a hlavne na bicykli, s tým sa dá ísť aj do centra mesta uzavretého pre autá. Taliani sú všeobecne nižší ako Slováci a spolubývajúci mi to často pripomínajú – veľmi im vadí, že som od nich asi o 2cm vyššia J. Zo začiatku som sa tu cítila ako obor, ale už som si zvykla, že patrím k tým vysokým. Väčšina ľudí je tmavovlasá a často brčkavá (chalani nosia bradu), takže som pre nich exot – vysoká blondínka s modrými očami J. Jedna dobrá vec, ktorú na Slovensku nemáme (aspoň som sa s tým zatiaľ nestretla) je „aperitivo“. V podniku si kúpite drink (cocktail, pivo,..) za trochu vyššiu cenu ako normálne (6-8eur) a k tomu môžete jesť koľko chcete – funguje to ako bufet s rôznymi jedlami - pizza, cestoviny, zemiaky, rizoto, chlebíčky,... dá sa tam najesť do sýtosti.

Medzinárodná večera

Lorenzo sa sám učí hrať na gitare už niekoľko rokov, vidno, že ho to veľmi baví a aj to počuť. Mohla by som ho počúvať celý deň... Vďaka nemu som si sem doniesla gitaru, občas ju oprášim a zahrám si niečo. Párkrát sme hrali spolu, Lorenzo ma niečo naučil, ja som mu ukázala inú pesničku a tak, bola to sranda a som rada, že som sem tú gitaru neniesla zbytočne.

Za prvé tri mesiace, ako som sem prišla som pribrala asi 7 kíl... Mohla za to celkovo zmena prostredia, stravovania a menej pohybu. Predtým som moc často nevarievala a zrazu som si musela variť každý deň, takže často to vyhrali cestoviny ako najjednoduchšie jedlo na prípravu. Chodila som 2x týždenne na tanečnú, ale stále to nebolo dosť. Teraz som na tom lepšie, pracujem na super postave do plaviek J a kondičke na letnú turistiku. Jem viac zeleniny a ovocia, skúšam občas nový recept. Od januára mám na stene nalepený plánik s cvičením, k tomu dve pečiatky – červenú a zelenú. Ako motivácia to celkom funguje, snažím sa mať čo najmenej červených, čiže cvičiť skoro každý deň, aspoň trochu. Chcela som ísť aj do nejakej telocvične – zaplatím si na mesiac a môžem tam chodiť hocikedy, do posilovne ale aj na rôzne kurzy (zumba, posilovanie, yoga, kickbox,...). Bavilo by ma skúšať stále niečo nové a nechať sa poriadne zničiť, problémom je nehorázne vysoká cena. Povedala som si, že kašlem na to, budem chodiť behať a cvičiť doma a za tie peniaze pôjdem radšej na výlet. Cez víkendy, keď je pekné počasie, park Giardini Margherita je plný ľudí vyvalených na dekách, hrajúcich futbal, volejbal, frisbee, hrajúcich na gitare, proste radosť tam ísť. K tomu si spraviť piknik s rôznymi dobrotami – ideálne strávený deň J. Už sa teším, keď bude naozaj teplo a pôjdeme na víkend k moru. V októbri som raz zorganizovala menšiu turistiku na kopec Monte Mario, nebolo to nič náročné, ako jediná som mala turistické topánky, ostatní boli v teniskách. Počasie bolo super a všetkým sa páčilo, tak musím ešte niečo podobné vymyslieť. Problém je, že hneď pri Bologni nie je veľa možností, tak musím popozerať okolité parky a nájsť niečo vhodné aj pre neturistov.

Turistika

Prvý semester som mala slovenskú partiu, čo nebolo dobré pre zlepšovanie cudzích jazykov, ale občas sme sa spolu vedeli zabaviť lepšie ako so zahraničnými. Super bolo, že Iggy tu bol autom a mohli sme chodiť na výlety. Boli sme napríklad na jeden deň v Ravenne, Parme, na dva dni v Turíne a Monaku. S plným autom to vyšlo lacnejšie ako vlakom a mohli sme sa dostať kamkoľvek. S Iggym som išla dvakrát aj domov na Slovensko, to bolo omnoho lepšie, ako ísť vlakom alebo autobusom do Viedne a odtiaľ ešte do Bratislavy. Okrem pohodlnosti to bolo aj zábavnejšie, v partii sa cestuje lepšie ako sám, hlavne ak cesta trvá desať hodín. Tento semester sa tiež chystám chodiť na výlety, len som zatiaľ nič nenaplánovala. Asi sa šetrím na Veľkú noc, keď ma prídu pozrieť baby z BA a potom Ivanka a pôjdeme pozrieť všetky zaujímavosti naokolo.

Ravenna

Casino v Monaku