Mont Blanc

Nedeľa 14.8.2016

Už je to tu. Nadišiel ten čas nášho vysneného výletu na Mont Blanc. Väčšinou sa na dovolenky balím dosť skoro, ale tentokrát sa mi nechcelo. Možno som po toľkých turistikách vedela, čo si pobaliť, alebo skôr som sa nechcela začať skoro stresovať. Balenie "na poslednú chvíľu" sme zvládli a v nedeľu sme o jednej odchádzali autom do Prahy v zložení Pedro, Mišo a ja. Na výpravu sme išli cez českú cestovku Aktivní dovolená a odchádzalo sa z Prahy. Odchod bol stanovený na siedmu, čiže sme mali dosť časovej rezervy. Aj sme ju využili, lebo diaľnica medzi Brnom a Prahou je na viacerých miestach zúžená a ešte aj v Prahe je časť rozkopaná (plus nedeľa, všetci sa vracajú z víkendu). Nakoniec sme sa stihli najesť iba v McDonalde, odkiaľ sme odchádzali a kde sme na drzovku nechali na týždeň zaparkované auto. Išli s nami dvaja inštruktori: pohodový týpek Horác s dredmi po pás prišiel autom, s ním sme aj cestovali a neskôr boli na lane a Lukáš s dodávkou meškal asi hodinu. Cesta bola nekonečne dlhá a aj keď sme nemuseli šoférovať, náročná, lebo sme sa nevedeli pohodlne uložiť na spánok. Asi dvakrát sme mali dlhšiu pauzu, kedy si šoféri zdriemli, inak iba na tankovanie a WC.

Na parkovisko pod kopcom v dedine Saint Jacques sme prišli okolo 10:30, kde sme si dali kávu a najedli sa. Všetci sme využili možnosť ušetriť si hodinu a pol nudného šlapania a nechali sme sa vyviezť jeep taxíkmi do výšky 2400 m n. m. Tam sme dali batohy na chrbty a za slnečného počasia sme išli hodinu a pol na chatu Rifugio Ottorino Mezzalama (3036 m n. m.). Po krátkej pauze a prezlečení kraťasov za dlhé gate sme pokračovali cez skaly, snehové pole a ďalšie skaly na chatu Rifugio Guida d’Ayas (3420 m n. m.), kam sme prišli o pol štvrtej a kde sme spali. Na terase sme si uvarili polievku a ubytovali sme sa. Spali sme na hornom druhom poschodí v spoločnej miestnosti pre viacero ľudí. Každý mal dosť miesta, vankúš a dve deky. Akurát tie “postele” boli moc krátke a privítala by som dáke vešiačiky a šnúru na sušenie vecí. Ubytovanie stálo 20€/osoba/noc po zľave pre cestovku. Kto chcel ušetriť alebo byť akčnejší, nemusel spať na chate. Takí sa našli štyria, dva páriky, s ktorými Lukáš pokračoval asi dve hodiny po snehovom poli k bivaku (3750 m n. m.). My sme boli radi, že sme radi a už nemusíme nikam ďalej šlapať. Išli sme len na "prechádzku", aby sme si nastavili a vyskúšali mačky, chôdzu v lanovom družstve a čo máme teoreticky robiť, ak sa niekto zo skupiny šmykne. Navarili sme si čaj na ďalší deň a išli sme spať o pol deviatej. Chata je inak pekná, má predsienku, kde sa nechávajú mačky, cepíny a topánky (majú tam prezúvky). Spoločenská miestnosť/jedáleň je dosť veľká a bola plná ľudí, takže tam bolo príjemne teplo. Najchladnejšie bolo na záchodoch, asi často vetrali. Záchody boli turecké, ale pekné a s papierom. Bolo tam viacero umývadiel s ľadovou vodou, o ktorej písali v niekoľkých jazykoch, že nie je pitná, ale my sme ju všetci pili a prežili sme. Samozrejme, že voda sa dala kúpiť, ako aj rôzne druhy pitia a jedla. My sme mali svoje :). Signál pre telefón na chate nebol, ale za to tam mali wifi :D.

Pomáhame si taxíkom.

Celá výprava.

Občerstvenie na chate Mezzalama.

Už sa blíži sneh.

Utorok 16.8.2016

Vstávali sme o štvrtej ráno a 5:20 sme už šlapali s čelovkami na hlave, plne vyzbrojení v ľadovcových setoch. Obloha bola čiastočne zatiahnutá, ale bolo vidieť pár hviezdičiek. Na radu Horáca som si dala iba tenké turistické nohavice, krátke termo tričko a nepremokavú bundu. Prekvapivo mi nebolo zima a vydržala som tak celý deň (chvíľami som vymrzla, keď sme čakali v tieni). Po pár minútach sme mohli vypnúť čelovky a kochať sa pohľadmi na tmavé ľadovce a zobúdzajúce sa údolie. Na jednom lane sme boli piati plus inštruktor Horác a išli sme k bivaku, kde spali ďalší štyria s inštruktorom Lukášom. Tí so sebou okrem spacákov a karimatiek brali aj stany pre prípad, že by bol bivak obsadený. Našťastie tam bolo pre nich miesto a nočné krupobitie nemuseli stráviť v stane.

Hneď zo začiatku mi bolo teplo a aj s rozopnutou bundou som sa spotila. Časom mi začalo byť zima na prsty (ako vždy) a nevedela som sa dočkať pauzy na bivaku. Mala som slabšiu chvíľu, ale utešovala som sa, že už sa blížime k vrchu toho kopčeka pred nami a bude pauza. Ale kdeže... Keď ukázali na skalu v diali a bivak na nej som ledva videla, moc to nepomohlo. Na bivaku sme sa stretli so zvyškom partie, plačom som vypustila nadbytočný tlak a o pol ôsmej sme začali šlapať strmými serpentínami na kopec Roccia Nera (4075 m n. m.). Výhľady boli pekné do všetkých strán, aj keď občas ich zahalil veľký oblak. Po krátkej pauze sme pokračovali po hrebeni snehových jazykov na vrchol kopca Quota (4106 m n. m.). Posledné metre boli strmšie a museli sme použiť cepíny (také mini ľadolezenie). Tu som konečne mohla ísť na WC. Pre baby je to totiž dosť problém. Treba si dať dole sedák (môj našťastie má odopínacie pracky a tak prejde v pohode aj cez mačky na nohách), tým sa odpojiť od lana s ostatnými a môžem ísť max dva metre od nich, lebo tam už končí kopec. Aspoň že nebola taká zima, že by mi zadok odmrzol :D. Proste je to nefér, že chalani si môžu aj za cesty rozopnúť zips a je. Po ceste dole pre mňa nastal problém, keď sme prišli k síce krátkemu, ale o to užšiemu snehovému hrebeňu, kde sme museli ísť po vrchole. Nemala som sa čoho držať, zohýbala som sa, aby som sa mohla aspoň oprieť o cepín, smrť v očiach a celé mi to trvalo 3x dlhšie ako ostatným :D. Ale prežila som. Nasledovala akčná cesta dole, Horác bol posledný hore a istil nás ako sme zliezali dole, bolo to také lezenie z kopca. Myslela som, že už pôjdeme dole (a možno na iný kopec), ale vybrali sme sa ďalej po hrebeni po snehovom jazyku, ktorý z diaľky vyzeral veľmi labilne. Všetko sme zvládli, aj cestu hore na Východný Breithorn (4141 m n. m.). Dole opäť akčnejšia lezecká trasa s doisťovaním, zakončená zlaňovaním. Inštruktori boli na tomto kopci prvýkrát, takže terén nepoznali a kým sa rozhodli, že ideme zlaňovať, prichystali laná a všetci sme zišli 15 metrov, trvalo to asi hodinu a strašne sme vymrzli v tieni.

Z tohto sedla sme už naozaj išli dole smerom k bivaku, na lane pekne jeden za druhým po vyšlapaných stopách (boli sme na menej frekventovaných trasách, stretli sme iba jednu skupinku). Kopec bol nižšie dosť strmý, sneh mäkší a ani mačky nás neochránili od pošmyknutia sa. Ja (2. na lane odspodu) som sa najprv šmykla len trochu, v podstate som padla na zadok a tí nado mnou ma udržali a zastavili vďaka spoločnému lanu a cepínom, ktoré zapichli do snehu. Ale potom sa šmykol Mišo (3. odspodu). Pedro nad ním sa hodil na zem a zapichol cepín, tak isto spravili dvaja chalani nad ním, ale ako tie cepíny zapichli do mäkkého snehu, tie sa neudržali a začali sa šmýkať aj s chalanmi. Takto horní dvaja preleteli pod Pedra, ktorého cepín to v snehu tiež neudržal a už sa išlo. Ja som to celé videla, zapichla som cepín najviac, ako som vedela, ale nepomohlo. Chvíľu sme sa všetci šiesti šmýkali dolu svahom. Najprv sa chalani dostali podo mňa a potom som ešte preletela ja pod nich. Tam už sme sa zastavili. Oni na jednej veľkej kope a pod nimi ja zachytená o lano. Nikomu sa našťastie nič nestalo. Leteli sme po mäkkom snehu, nie moc dlho a keby sme ten pád aj neudržali, šmykli by sme sa len na rovinku pár metrov pod nami. Najhoršie čo hrozilo, boli ostré mačky na nohách, ktorými by sme si navzájom vedeli dosť ublížiť. Koniec koncov to bola sranda a nacvičili sme si prácu s cepínom, ale mali sme šťastie, že sme boli v tak ľahkom teréne (až na ten blbo mäkký a hlboký sneh). Počasie sa zhoršovalo, blížila sa búrka, takže pôvodný nápad ísť ešte na Pollux (4091 m n. m.) sme zamietli. Zišli sme k bivaku, najedli sa, rozlúčili sa s partiou, ktorá tam zostávala spať a za hodinku sme zišli ku nám na chatu. Prezliekli a najedli sme sa, pokecali s ostatnými a o pol deviatej sme už skoro všetci spali.

Výhľad z bivaku.

Rozvidnieva sa.

Za úzkym hrebeňom.

Ako muchy, čo sa snažia udržať na strope.

Ďalší pekný hrebeň.

Mapka kopcov z aklimatizácie.

Streda 17.8.2016

V noci sme sa zobudili na strašnú fujavicu, ktorá sa opierala do chaty a keď sme sa zobudili o piatej, nevyzeralo to o nič lákavejšie. Zobudila som sa s plným nosom a vôbec som sa necítila na túru v takom nečase. Žiaľ Horác povedal, že to je v pohode, že ten vietor je teplý :D a ideme hore na Castor (4221 m n. m.). Tak som sa sklamaná išla obliekať, skoro mi bolo do plaču, ale že nemôžem jediná zostať na hanbu na chate. Pedro povedal, že jeden chalan tiež nejde, lebo ho bolí koleno a tak som nakoniec zostala na chate aj ja. Ešte som uvarila čaj, naimpregnovala Pedrovi topánky, vyprevadila ich a išla som si na dve hodiny zdriemnuť. Aký deň mali ostatní vám povie Pedro:

“Keď sme vyšli von, naozaj nebolo moc zima, oproti včerajšku som si obliekol naviac len mikinu. Z chaty sme vyrazili niečo po šiestej, takže ani čelovky nebolo treba. So skupinou, ktorá spala v bivaku, sme sa mali stretnúť o siedmej. Trochu sme nestíhali, tak sme pridali do kroku, obehli dve skupiny a meškali sme len 15 minút. Vyrazili sme smerom na vrchol Castor (4 221 m n. m.). Zo začiatku bola trasa pohodový stupák. Aj keď stále fúkal vietor, nerobilo to problémy. Prvý nepríjemný úsek nastal chvíľu po tom, čo to náš vodca Horác musel otočiť s jednou babou, ktorá sa necítila dobre. Nebolo tam žiadne miesto, kde by nás mohla počkať a aj keby, v tej zime a vetre by vyše hodiny nevydržala. Takže prvá skupina z bivaku pokračovala s Lukášom s troma ľuďmi (bez baby) a my traja sme pokračovali sami bez Horáca. Ale späť k tomu horšiemu úseku. Išli sme traverz, mierne do kopca, pod nami zľadovatený strmý svah. Každý krok sme preto museli premyslieť a uistiť sa, že mačky v snehu dobre držia. Keďže sklon kopca bol strmý, prvýkrát sme museli zapichávať aj cepín ostrým hrotom do snehu a ľadu nad nami. Keďže na lane sme boli len traja "neskúsení" a neboli sme inak istení, necítil som sa vôbec bezpečne. Stačilo, aby sa jeden pošmykol a pochybujem, že by ho zvyšní dvaja zachytili. A dolina, do ktorej by sme padli, nebola vôbec krátka. Našťastie sa nikto nepošmykol a bez fyzickej ujmy sme tento úsek prešli. Nasledovala pohodová trasa, ktorú sme rýchlo prešli a dostali sa k druhej nebezpečnej časti. Najprv sme prešli popri parádnej ľadovcovej trhline plnej veľkých cencúľov. Nad ňou bola asi 80 metrov dlhá stena, so sklonom asi 60 stupňov. Rovnako ako na prvom úseku, museli sme bezpečne klásť každý krok a zabíjať cepín. Nad nami vietor spoza hrebeňa vyfúkaval sneh, bol na to parádny pohľad. Keď sme tento úsek prešli, celí šťastní sme sa usadili a užívali si, že sme na vrchole. Lukáš nás hneď vyviedol z omylu a ukázal nám vrchol. Hrebeň, dlhý asi 300 m, široký väčšinou na šírku dvoch chodidiel, z jednej strany zráz asi 60 stupňov, z druhej asi 80. A vietor samozrejme stále dul. V tomto momente som bol rád, že Janka s nami nešla. Ja som si tento hrebeň užil, išiel som vystretý, aby som v podrepe nemal zlé ťažisko. Raz som si mačkou štrajchol o druhú mačku, ale ustál som to. Ak by však jeden z nás padol, jediná možnosť ako sa zachrániť, by bolo skočiť na druhú stranu hrebeňa. Na vrchole sme sa zdržali len chvíľu, dali sme si čaj a išli pomaly dolu. Hrebeňom sa mi znova išlo bez problémov. Strmý svah (druhý nepríjemný úsek) sme schádzali istení zhora okolo zapichnutého cepínu, čo dobre padlo. Prvý nepríjemný úsek sme boli taktiež istení zhora, ľadovcovým vrtákom zašróbovaným v ľade. Škoda, že sme tak neboli istení aj cestou hore. Zvyšok trasy už bola pohodička, už nefúkalo a svietilo slnko.”

Na chatu prišiel najprv iba Horác s babou, ktorej bolo zle a otočili to skôr. Asi to bolo kvôli slabým raňajkám, čo sa jej nedivím, lebo ja som tiež mala problém ráno do seba niečo dostať. Pozerala som každú chvíľu, či neuvidím vracajúci sa zvyšok partie, že by som ich nakamerovala, ale zakecala som sa a o 11:30 už boli na chate. Mali sme hodinovú pauzu na obed, dobalenie vecí a všetci sme sa zhodli, že aj smerom dole využijeme služby jeep taxíkov. Odchádzali sme o pol jednej a mali sme zajednané taxíky na pol tretiu. Dole sa išlo celkom dobre, akurát kolená sa ozývali. Na chate Mezzalama sme si dali pauzu a pokračovali sme dole. Nakoniec nám to trvalo dlhšie a taxíky na nás museli asi 20 minút čakať, ale hlavne, že počkali. Rozheganou cestou dole sme zase obchádzali kopu turistov, ktorých muselo iritovať, že dáki fajnovkári sa vezú a nejdú po vlastných :). Dole sme sa chceli niekde najesť, ideálne dobrej talianskej pizze, ale mali sme smolu, lebo Taliani cez siestu cca od 14 do 19 nevaria :). Museli sme sa uspokojiť s orechovníkom z Billy po ceste v aute. Ako sme sa blížili k taliansko-francúzskym hraniciam, pribúdali tunely a tešili sme sa na dlhý tunel popod Mont Blanc. Zrazu sme sa dostali do zápchy, lebo do tunela púšťajú kvôli bezpečnosti iba jedno auto každú chvíľu (plus treba ísť 50 až 70 a dodržiavať 150 metrový odstup). Tak sme odparkovali a našli reštauráciu, kde nemali siestu a varili aj pred siedmou. Všetci sme si dali pizzu a pokračovali sme do zápchy. Pomaly sa to hýbalo a prišli sme až k rampe, kde sme zaplatili 40€ za jednorázový prechod. Tunel bol dlhý viac ako 10 km a zvažoval sa dole kopcom. Vo Francúzsku na druhej strane sa už stmievalo a do kempu v Saint Gervais sme prišli po tme. Chlapík z cestovky, s ktorým sme 2x volali nás ubezpečil, že stan nepotrebujeme, lebo buď budeme spať na chate alebo po ceste v aute. Houby. Spali sme v kempe a stan sme nemali. Nakoniec Pedro s Mišom spali na zložených sedadlách v aute a mňa prichýlil do stanu jeden chalan z našej skupinky. Organizácia nulová, čo vám poviem...

Ranný výstup na Castor (4221m).

Veľká ľadovcová trhlina.

Úzky hrebeň na Castor.

Výhľad do údolia.

Štvrtok 18.8.2016

Vstávali sme s kľudom, komu sa ako podarilo, čakal nás ľahký deň. Užila som si sprchu v kempe, pobalili sme stany a išli sme na nákupy. Najprv na potraviny do supermarketu, potom do Decathlonu, väčšinou na malé skladacie ruksačíky na vodu a mikinu, aby ľudia nemuseli na kopec brať veľké batohy. Ja som chcela kúpiť novú plynovú bombu na varič, ale zrovna všetky so šróbovacím systémom mali vypredané... Našťastie jeden párik z našej skupiny mal jednu náhradnú, ktorú nám požičali výmenou za impregnáciu na topánky. Autá sme odstavili na lesnom parkovisku a vyšli sme asi 20 minút hore ku stanici zubačky Col de Voza (1653 m n. m.). Tá nás vyviezla na konečnú zastávku Nid d’Aigle (Orlie hniezdo) (2372 m n. m.). O tretej sme začali stúpať skalnatou krajinou so zamračeným počasím. Mierny kopec prešiel do strmšieho stúpania po skalách, nakoniec nasledovalo malé snehové pole a po dvoch hodinách sme dorazili na chatu Tete Rousse (3167 m n. m.). Je vynovená od roku 2003 a ubytujú 72 ľudí. Rezervovať si ju treba dostatočne dopredu, aj keď asi býva menej preplnená ako chata Gouter. Počuli sme, že aj keď máme rezerváciu, môže sa stať, že naše miesto prenechajú dákej cestovke a nechajú nás spať v jedálni na zemi, tak sme si pre istotu brali spacáky aj karimatky. Našťastie sa nám ušlo miesto na posteli. Vždy sa platilo len za nadchádzajúcu noc (premenlivé počasie, niekto odíde skôr a tak) a izby priraďovali podľa času vstávania. Tí, čo išli na vrchol väčšinou vstávali o jednej a boli spolu, tí, čo už hore boli a na druhý deň vstávali napr. o siedmej a išli dole, boli v inej miestnosti, aby ich zbytočne nebudili o jednej. Tŕpli sme, keď nám povedali, že izby o jednej sú už plné, ale dali nás aj do tej, kde sa vstávalo o siedmej s tým, že ticho ako myšky si zoberieme batohy a zmizneme z izby bez hluku. Tečúca voda na chate nebola, ale pri neďalekom bivaku bol prameň, z ktorého sa dala nabrať.

Na hornej stanici zubačky.

Po ceste na Tete Rousse.

Už som skoro na chate.

Stanové mestečko so zaujímavými záchodmi.

Piatok 19.8.2016

Mali sme vstávať o jednej v noci, čakalo nás necelých päť hodín spánku. Najprv som nevedela zaspať, potom som niekoľkokrát mala pocit, že už zvonil budík a musím sa chystať. Pritom bolo iba desať hodín, neskôr pol dvanástej atď. Nakoniec ten budík naozaj zazvonil a presunuli sme sa do spoločenskej miestnosti naraňajkovať sa a stretnúť sa s ostatnými. Mali sme odchádzať o druhej, ale kým sme sa vymotali, bolo pol tretej. Aj keď vonku vyzerala byť zima, na Horácovu radu sme si dali iba turistické nohavice, termo tričko a tenkú bundu. Po chvíli šlapania nám už bolo teplo. S Horácom sme boli na lane len my traja, lebo tam bol ešte jeden inštruktor, ktorý mal nejakých zverencov na chate Gouter, tak zatiaľ zobral dvoch od nás. Obloha bola jasná, bolo vidieť hviezdy a mesiac osvetľoval okolité kopce. Na skalnatom kopci nad nami bolo vidieť skupinky turistov osvetlené čelovkami. Po krátkom snehovom poli sme začali liezť po skale a o chvíľu sme prišli k obávanému kuloáru, odkiaľ vraj padajú kamene veľké ako auto. Najviac ich padá večer po piatej (lebo vtedy na kuloár svieti slnko a topí sneh, ktorý dovtedy kamene držal pokope), takže v noci to bolo bezpečné, ale aj tak sme išli rezkým tempom. Ďalej sme pokračovali hore skalou, Horác nás hnal ostošesť, aj sme predbehli niekoľko skupín.

Niečo po štvrtej sme prišli na chatu Gouter (3815 m n. m.). Dali sme si pauzu v hale, niektorí odbehli na WC. Vonku viac fúkalo a mali sme ísť pomalšie, tak sme si obliekli aj mikiny. Nasadili sme mačky a začali šlapať do snehového kopca. K našej skupinke sa pridal Igor. Po pár minútach sa Mišovi zlomila mačka. Viacerí sme to s jeho výstupom videli biedne, lebo na chate všetci spali a nedali sa požičať nové mačky. Horác bol však vynaliezavý a opravil mačku tenkou rep šnúrou. Takže sme vyrazili s oneskorením oproti ostatným skupinkám a Horác sa to snažil čím skôr dohnať. Išlo sa mi dobre, najprv sme šli po hrebeni, potom prišiel dlhší strmší kopec, kde už mal Mišo problémy s dychom a trochu nás brzdil (aj keď všeobecne má asi lepšiu kondičku ako my). Dlhodobo som však také tempo nezvládala ani ja a bola som rada za každú pauzu na vydýchanie, ktorú si Mišo vypýtal. Na lane som bola druhá, hneď za Horácom, ktorý sa stále snažil mať turbo tempo, takže ma lanom ťahal dopredu, čo by bolo super, keby ma Pedro neťahal lanom dozadu, lebo Mišo rýchlejšie nevládal. Konečne sme prišli do slnka na miernom svahu dole. Zo šlapania mi síce bolo teplo, ale prsty som mala aj tak zmrznuté (nepomohli ani nové merino ponožky za 25€) a teplé lúče slniečka som privítala. Dali sme si pauzu na pitie a chcela som ísť na WC, ale Horác povedal, nech ešte vydržím ten jeden kopec na chatku Vallot (4362 m n. m.), tam je záchod. Tak sme zase išli, najprv mierne z kopca, potom strmo do kopca, občas stále predbiehajúc iné skupiny.

Záchod na Vallotke bola plechová búda s dvomi kabínkami, bolo tam suché WC ako na Tete Rousse. Potom som chvíľu hľadala vchod do plechovej chatky, kým som uvidela schodíky hore do akoby unimobunky. Chata je vlastne iba záchytným miestom v prípade nepriaznivého počasia, normálne sa tam neprespáva a býva tam celkom zima. Vnútri bol dosť neporiadok, nejaké smeti a niekoľko roztrhaných termofólií. Na vyvýšenom “pódiu” boli karimatky, tak sme nemuseli sedieť na studenom plechu. Ako som si sadla, znova na mňa udrel tlak vysokej výšky a únavy a strašne som sa rozrevala. Vedela by som to aspoň chvíľu zadržiavať, ale povedala som si, že to radšej dám zo seba von a bude sa mi lepšie šlapať. Trochu to predsa pomohlo. Dala som si čaj, ktorý som skoro rozliala, ako som sa triasla od zimy, natreli sme sa opaľovacím krémom 50 a vyrazili sme ďalej. V snehu sme nechali paličky a do ruky sme zobrali cepín (dovtedy zavesený na sedáku). Jednu paličku som si nechala, aby som mala oporu v oboch rukách a dobre som spravila. Od chatky som už fakt nevládala. Išli sme stále do kopca a keď som sa spýtala, či na horizonte už konečne vidíme vrchol, odpoveď vždy bola nie... Išlo sa mi veľmi ťažko, po troch krokoch som bola strašne zadýchaná, musela som sa sústrediť na poriadne dýchanie a hrozne ma boleli nohy. Pauzu sme mali, keď sme na jednom mieste čakali na uvoľnenie cesty. Bolo tam zúžené miesto, kde sme museli pomocou cepínu a lana zaisteného v snehu vyjsť pár metrov kolmo hore. Boli tam už dáke schodíky a nebolo to náročné, ale museli sme počkať, kým prejde pár ľudí zhora. Potom nasledoval nekonečný hrebeň, po ktorom nás Horác hnal, ako by mu pod zadkom horelo. Najviac som sa vždy obávala, že pôjdeme po hrebeni, kedy budem na najvyššom bode a nebudem sa mať čoho držať rukami a budem stresovať, že tade nechcem ísť ďalej (proste mám dáky psychický blok), ale na také veci som nemala čas :D. Musela som sa sústrediť na dych, pozerala som na lano pred sebou, opierala som sa o cepín a paličku (v podstate som išla po štyroch) a vravela som si: ešte vydrž, už tam skoro si. Dokonca sme púšťali skupiny, ktoré sa už vracali dole. Zapichli sme cepín a dali sme sa na bok hrebeňa :D. Občas som trochu dvihla hlavu, aby som sa pozrela okolo seba a bol to super pohľad na okolité kopce všade do ďaleka. Išla som už menej ako z posledných síl. Vravela som si, že hore naozaj zavolám vrtuľník na cestu dole (za 2,50€, keď máš poistenie), lebo s tak vyčerpanými stehnami to proste dole nedám...

Neďaleko od vrchola sa Mišovi rozpadla opravovaná mačka. Dal ju do batoha a ďalej išiel iba s jednou (aj celú cestu dole). Keď som si bola istá, že naozaj vidím vrchol, začala som sa tešiť a potom sme tam fakt prišli! Zakričala som si z plných pľúc z najvyššieho miesta Európy! :) Slniečko na nás svietilo, oblaky boli pod nami a mali sme dobré výhľady všade naokolo. Ani vietor nebol silný ako ráno, keď hrozilo, že kvôli tomu nepôjdeme na vrchol (nárazový vietor by nás mohol zhodiť z hrebeňa). Neďaleko bolo vidieť stanicu lanovky Aiguille du Midi (3842 m n. m.), kde sme boli pred piatimi rokmi a s obdivom sme sa pozerali do diaľky na Mont Blanc. Teraz bola tá stanica tak nízko pod nami :). Bolo desať hodín ráno, výstup nám trval sedem a pol hodiny. Natešení sme si spravili pár fotiek a pomaly sme išli dole. Veľká dávka adrenalínu a eufórie mi vydržala po ceste dole hrebeňom, aj keď sa mi nepáčilo, že sme sa zase my vyhýbali tým, čo išli oproti, aj keď sme teraz my išli dole. Čo už, Igor bol milý a púšťal ich. Dole sme totiž išli v opačnom poradí ako hore, sprievodca býva vždy na vrchu lana. Radosť zo mňa postupne časom opadávala a stále viac som cítila kolená. Stehná na tom boli prekvapivo dobre, zjavne dole kopcom sa zapájajú iné svaly ako hore kopcom. Na Vallotke som zase išla na záchod a stačilo, že som sa vracala za skupinou pár metrov do kopca a bolo to fakt náročné. Odtiaľ to bolo už len trápenie. Po strmej ceste dole nás Horác vypustil, že na chatu Gouter už trafíme každý sám. Mierny hore kopec bol pre mňa extrémne náročný. Neskutočne som sa musela premáhať, aby som si nesadla na zem a nezostala tam ležať aspoň týždeň. Ruky s paličkami som vliekla za sebou, proste som bola na totálnom dne svojich síl. Horko-ťažko sme slimačím tempom vyšli ten nekonečný kopček a zbadala som chatu Gouter asi 500 km ďaleko pod nami :-/. Cesta dole strmým kopcom bola boľavá, musela som kolenám spraviť niekoľko prestávok. Najradšej by som sa bola spustila po zadku, ale nemala som dosť síl na brzdenie a možno by som išla až do Chamonix, tak som sa radšej trápila po nohách.

Ako zombie som sa dopajdala na Gouter, nejak som sa vyzula a vyšla na poschodie do jedálne, kde už boli skoro všetci. Zvalila som sa na lavicu a bola som rada, že žijem. Kúpili sme si polievku a Pedro ma chcel potešiť horúcou čokoládou za 4€, ale bol to dáky pochybný prášok zaliaty teplou vodou a bolo to fakt hnusné. Skoro všetci sme odkvecli a zaspali s hlavou na stole. Okolo druhej sme sa vydali na cestu na chatu Tete Rousse, aby sme stihli prejsť cez kuloár, kým začnú padať kamene. Cesta bola opäť nekonečná, ale pre zmenu aspoň dole skalami, kde sme si pomáhali rukami a občas reťazami a zmena terénu bola vítaná. Videli sme padať pár kameňov dole kuloárom, ale od auta mali ďaleko. Horác s jednou skupinkou prešiel ako prvý, sledoval situáciu a vo vhodnej chvíli dal ďalším skupinkám povel, že vzduch je čistý a rýchlo prešli na druhú stranu. Na Tete Rousse sme si zaplatili ďalšiu noc, zaniesli sme veci do izby a najedli sme sa. V jedálni sa debatovalo, ale ja som cítila, že mi nie je úplne dobre, horela mi tvár a nakoniec som predsa len išla spať ako prvá o siedmej. Bola som v mikine, spacáku a pod paplónom a bolo mi teplo tak akurát.

Svitá.

Pomaly vychádza slniečko.

Chata Vallot a vrcholový hrebeň.

Chata Vallot zvnútra.

Mont Blanc! 4810m

Zchádzame na chatu Gouter.

Odpadlíci na chate Gouter.

Sobota 20.8.2016

V noci som sa zobudila o pol tretej a zistila som, že sa mi spravil herpes na pere, čo nebolo moc prekvapivé po takom vyčerpaní. Premohla som sa vstať z postele a natrela som si to. Znova som zaspala a zobudila som sa až na budík o 7:30. Spala som teda dvanásť hodín a kľudne by som v tej posteli ešte ostala. Po raňajkách sme vyrazili o deviatej na cestu dole. Bola možnosť ísť pešo až k autám, ale keďže pršalo, všetci sme sa rozhodli ísť na zubačku, ideálne na tú o 10:50. Do plnej búdky pri zastávke zubačky sme prišli zmoknutí včas všetci okrem troch chalanov od ďalšieho inštruktora. Zubačka už mala odchádzať a my sme stále čakali na tých troch. Po piatich razoch, ako Pedro povedal, že by na nich radšej čakal dole v bufete ako tam v studenej búde, nám dali naše lístky a utekali sme na zubačku. A dobre sme spravili. Prezliekli sme sa do suchého (aj tak mi bolo zima) a dole v bufete sme si dali teplú kávu a ochutnávkový tanier syrov. To nám akurát vyplnilo čas, kým prišli ostatní a išli sme dole k autám. Našťastie už nepršalo a v pohode sme sa prezliekli a pobalili. Išli sme do potravín a k jazeru sa najesť. Zmenu výšky som začala viac pociťovať až dole, trochu sa mi točila hlava a bolo mi divne od žalúdka (ešte dva dni potom doma). Všetci sme dostali tričko, že sme boli na vrchole a vyrazili sme na dlhú cestu domov. Po ceste skoro stále pršalo, ale uhýbali sme sa kvapkám 160tkou (raz okolo nás prefičalo športové auto, ani nechcem vedieť, koľko išlo). Do Prahy sme prišli o druhej v noci. Auto našťastie bolo, kde sme ho nechali a nemali sme ani papuču :D. Prehodili sme batohy, rozlúčili sa so všetkými, kúpili si hranolky v McDrive a poď ho domov. Najprv šoféroval Pedro, potom som ho vystriedala, ale aj tak sme museli za hranicami zastaviť a hodinku si zdriemnuť, kým som pokračovala domov. O pol ôsmej som sa z posledných síl osprchovala a išla spať.

Ako by som to zhrnula… bol to super výlet, nezabudnuteľný zážitok a som veľmi rada, že som to pod kopcom nevzdala a došmatlala som sa až hore :). Zistila som, že nie som až taký akčný tvor a na takéto expedície som príliš fajnová. Teraz si budem vážiť turistiku v Tatrách, kde mi stačí ruksak s vodou a túra trvá tretinu z piatkového výstupu.

Na aklimatizácii sme prešli 22,8 km (ja trochu menej), na Mont Blancu sme prešli spolu 19,2 km. Autom z Bratislavy až tam a späť sme najazdili 2500 km.