Izrael (hebrejsky יִשְׂרָאֵל‎, arabskyإِسْرَائِيل‎‎ )

Od marca nastupujem do novej práce a v starej som si našetrila 7 dní dovolenky, tak sme to museli využiť. Pedro pozrel, kam sú lacné letenky a nie moc zima a vyšlo to na Izrael. Skontrolovali sme, či je bezpečné tam cestovať a okrem iného sme zistili, že február je najhorší mesiac na návštevu, čo sa týka počasia. Vysmiali sme sa tomu, lebo najhorší znamená priemerne 2 daždivé dni a priemerné teploty 18 °C. Samozrejme, že keď sme sa tam rozhodli ísť my, aj priemerné počasie sa zmenilo na podpriemerné a tak nás čakali štyri daždivé dni a 9 °C.

Kade sme cestovali.

Utorok 14.2.2017

Odlietali sme v utorok o 10:50 z Budapešti a najjednoduchšie nám prišlo ísť v pondelok večer vlakom do Budapešti a prespať tam. Našli sme couchsurfera Marka, ktorý býval pri stanici. Večer sme prišli k nemu, trochu pokecali a išli spať.

Ráno nás zobral na metro a pomohol nám kúpiť lístky na MHD. Na letisko sme trafili bez problémov a hneď sme mali zaujímavý zážitok. Išli sme na WC vyliať vodu z fľašiek pred kontrolou a pre istotu sme sa spýtali okolo stojaceho personálu, či si môžeme zobrať ovocie do lietadla. Povedali, že áno a rovno sa nás spýtali, kam letíme. Po odpovedi Izrael nám ponúkli security checking. Každého zvlášť sa pýtali rôzne otázky typu odkiaľ sa poznáme, ako dlho spolu chodíme, kde pracujeme, kto vybavoval výlet, čo chceme v Izraeli robiť, kto nám balil ruksaky atď (či nám tam niekto nemohol dať bombu napr.). Potom nám ponúkli odložiť veľké ruksaky do batožinového priestoru a malý (čo sme si nechali ako príručnú batožinu) nám celý prehľadali. Boli sme na nejakú kontrolu pripravení, ale nečakali sme ju len tak, keď sme sa náhodných ľudí spýtali na obyčajné ovocie... Potom si Pedro všimol, že oni stáli akurát pri check-in okienkach izraelských aeroliniek, aj potom pri odlete pri gate-e sme videli tých istých ľudí. Rozmýšľali sme, čo by sa stalo, keby sme sa ich nič nepýtali a išli priamo na kontrolu. Či by sa nás pýtali niekde inde alebo by nás nechali tak. Kto vie, či kontrolujú náhodne, alebo spovedali a prezerali všetkých cestujúcich… Možno iba tých, ktorí odovzdávajú kufre.

Let prebehol bez problémov, boli sme nad oblakmi v slnku, občas bolo pod nami vidieť more alebo rôzne kusy pevniny. Ako sme začali klesať do Tel Avivu, prešli sme cez oblaky do sychravého ponurého počasia. Vďaka našej airbnb hostiteľke Reyzl sme vedeli, kam máme ísť na letisku, aby sme sa dostali k autobusu do Jeruzalema. Majú tu časový posun +1h, takže po chvíli sa zotmelo, ale aj tak sme išli iba po upršanej diaľnici a nebolo čo pozerať. Autobus bol inak pekný, moderný, nad sedadlami boli okrem svetla aj USB zástrčky na nabíjanie telefónov. Presné inštrukcie nás naviedli k električkám, kde sme si v automate kúpili lístky a spýtali sme sa, na ktorú električku máme nastúpiť. Ľudia sú všeobecne milí a ochotní pomôcť a hlavne skoro všetci rozprávajú dobre po anglicky. Keď sme prišli na adresu ubytka, nevedeli sme nájsť správny vchod, tak sme zavolali Reyzl a navigovala nás do tmavej uličky do bytu nad jedným barom. Celá budova mi pripadala pozliepaná. Na jednej strane mala byt ona s priateľom, na druhej bol byt, ktorý prenajímali. Dole bola kuchynka, kúpeľňa a spoločenská, po schodoch sa išlo k izbám. My sme mali na izbe vlastnú kúpeľňu a strašnú zimu. Bol tam zapnutý elektrický ohrievač, ale bez mikiny sa tam nedalo vydržať. Okná boli také skôr pre okrasu / proti dažďu, veľa tepla a hluku nezadržiavali. Reyzl nám doporučila jedno blízke miesto, kde robili hummus. Trvalo nám, kým sme to našli, ale našli sme. Dali sme si spoločne jeden tanier humusu s fazuľami, k tomu bol pita chlieb, falafel a šalátik. Stálo to v prepočte 6€. Celkom dosť, ale keď si Pedro uvedomil, že si k tomu kúpil pivo za 6€... :D. Všetko je tam všeobecne drahšie ako u nás. Chceli sme sa ísť ešte trochu prejsť po okolí, ale dosť sa rozpršalo, tak sme išli na izbu.

Humus, pita chlieb, falafel a pivo.

Streda 15.2.2017

Dali sme si budíček na ôsmu, ale vonku dosť pršalo, tak sme sa naraňajkovali a ostali ešte pozerať seriál na izbe. Na jedenástu sme sa vybrali do starého mesta na free walking tour (je to zadarmo, resp. na konci prehliadky sa môžeme rozhodnúť, koľko sprievodcovi zaplatíme). Prešli sme staré mesto, ktoré je rozdelené na štyri časti - kresťanská, židovská, moslimská a arménska. Všetky budovy musia byť aspoň zvonku pokryté lokálnym bledým kameňom, takže mesto vyzerá ucelene. Pekné staré budovy, v moslimskej časti bolo veľa stánkov predávajúcich všemožné drobnosti a zbytočnosti. Všade bolo veľa mladých ľudí vo vojenskom oblečení so samopalmi na pleci. Neskôr sme sa dozvedeli, že pri Múre nárekov mali ceremóniu, kde skladali slávnostný sľub prijatia do armády. Po prehliadke sme sa išli najesť (znova humus) a pozreli sme si kostol, kde bol pochovaný Ježiš. Celý kostol bol tmavý, nebolo tam veľa výzdoby, plus ho nedávno začali renovovať. Sú tam tri hlavné sväté miesta, ktoré ľudia po kľačiačky bozkávajú, modlia sa a dotýkajú sa ich krížikmi alebo obrázkami svätých. All in one - pod jednou strechou tak môžete navštíviť vrch Golgota, kde bol Ježiš ukrižovaný (symbolicky na vyvýšenom poschodí), neďaleko je kameň, na ktorý ho potom položili a hneď za rohom (s najdlhším radom na čakanie) je jeho hrob.

Židia obľubujú rozmanité pokrývky hlavy (klobúk chránia proti dažďu igelitkou).

Ulička plná stánkov v starom meste Jeruzalemu.

Ako sme išli späť k Múru nárekov spraviť pár fotiek, znova začalo pršať. Išli sme k múru pošepkať svoje priania, každý do inej sekcie, lebo ženy a muži mali iný kus múru na modlenie sa (nemusím ani písať, že ženská polovička bola menšia). Oficiálny názov Múru nárekov je Západný múr, pretože obkolesuje zo západu Chrámovú horu. Na vrchole hory stoja dve sväté stavby: Skalný dóm a Mešita al-Aksá. Chrámová hora je najposvätnejším miestom Židov, tretím najposvätnejším v islame a náboženský význam má aj pre niektoré kresťanské spoločenstvá. Vďaka tomu je jedným z najuctievanejších miest na svete a rovnako aj jedným z najspornejších.

Múr nárekov.

Našťastie nepršalo dlho a mohli sme sa prejsť za staré mesto k Olivovej hore. Nešli sme až hore, pozreli sme si iba jeden kostol a zobrali olivovú vetvičku z Getsemanskej záhrady. Podvečer sa nám nepodarilo nájsť veľký trh, tak sme si kúpili drobnosti v obchodíkoch cestou. Na večeru sme si dali dobrú, ale drahú polievku v peknom malom podniku. K polievke nám doniesli aj chlieb, maslo a pesto. Nikdy mi nenapadlo dávať si pesto na maslový chleba, ale bolo to fakt dobré. Mali tam aj čapovaného Kozla, ale drahšieho ako polievka. Keďže Pedro si prvý večer minul rozpočet na pivo na celý týždeň, bol na sucho :). Na izbe sme si spravili ochutnávku koláčikov s pomarančom a veľkým granátovým jablkom. Večer znova pršalo až do rána.

Uličky v Starom meste.

Uličky v Starom meste.

Štvrtok 16.2.2017

Dnes sme mali naplánovaný presun do mesta Be'er Sheva. Keď sme pri kontrole na hraniciach povedali, že chceme ísť do toho mesta, tak sa divili, čo tam chceme robiť. Nie je to asi turistické mesto, je však odtiaľ dobrý štartovací bod ku kráteru Makhtesh Ramon a k Mŕtvemu moru. Ráno ešte stále pršalo, tak sme vstali neskôr, pobalili sa, rozlúčili sa s Reyzl a vybrali sme sa na autobus. Išli sme pešo, lebo sme sa chceli zastaviť na tom trhu, ktorý sme včera nevedeli nájsť. Ukázalo sa, že sme od neho neboli moc ďaleko, keď sme sa otočili. Hlavne, že nakoniec sme ho našli. Bolo tam veľa stánkov s ovocím a zeleninou, s rybami, pečivom a sladkosťami, koreninami, orechmi a sušeným ovocím. Prešli sme sa z jedného konca na druhý, nakoniec sme všetko nakúpili u jedného komunikatívneho chlapíka, ktorý vedel, ako na nás. Zo všetkého nám dal ochutnať a všetko bolo také dobré... Tak sme kúpili nejaké čaje, medzi nimi aj také s kockami kandizovaného ovocia, ktoré sa s čajom zjedia. Potom nám dal ochutnať niekoľko korenín, veľmi zaujímavé bolo pesto s mandľami, vhodné na cestoviny. Spomínala som, že Izrael je všeobecne drahší, ale takú pálku sme nečakali. Treba uznať, že sme toho mali naozaj veľa, ale boli sme v šoku z takej sumy. Rozmýšľali sme, čo z toho vyložíme, čo nám až tak netreba. Chlapík hneď začal zjednávať cenu (ktorú nám vraj už aj tak hneď znížil),  my že je to veľa, niečo vyložíme. Nakoniec nám dal cenu o 1/5 nižšiu, ako bola pôvodná, tak sme to zobrali. Tým sme si vyčerpali vreckové na celý týždeň :D. Pokračovali sme ďalej na autobusovú stanicu, bus chodil každú pol hodinu, tak sme ani dlho nečakali. Do Be’er Shevy sme prišli okolo tretej a zase pršalo. Autobusová stanica je v rámci malého nákupného centra s kopou stánkov, tak sme si rovno kúpili kebab v pita chlebe. Ubytovanie sme mali opäť zajednané cez airbnb, Ella nám dala adresu a presné inštrukcie, ako sa dostať do bytu. Pomaly aj prestalo pršať, našli sme dom, vo dvore byt a v kvetináči kľúč od bytu. Ella ho totiž prenajíma, lebo cestuje po USA. Asi sa oň stará nejaká suseda. Mali sme teda pre seba celý byt - obývačku s kuchyňou, kúpeľňu a spálňu.

Korenie na trhu.

Miestne koláčiky.

Keďže tretí deň býva kritický a mal by byť oddychový, ostali sme leňošiť na gauči. V obývačke sme zakúrili klímou, v izbe elektrickým ohrievačom a schovali sme sa pod deku. Keď už sme sa ako-tak zohriali, zapli sme v kúpeľni ohrievanie vody. Pozeráme seriál a zrazu ticho a tma. Vyhodili sme poistky, ale na skrinke boli všetky zapnuté. Odvážny Pedro išiel zaklopať susede, ktorá našťastie bola doma a bez problémov rozprávala po anglicky (ako väčšina ľudí). Po jednom telefonáte si ďalším kľúčom z kvetináča otvorila ďalší byt, kde boli nejaké hlavné poistky a nahodila ju späť. Tak sme už neohrievali všetko naraz, ale postupne :).

Piatok 17.2.2017

Budíček o ôsmej, skromné raňajky a vyrazili sme za dobrodružstvom. Po ceste k autopožičovni sme sa snažili nájsť potraviny, aby sme si nakúpili aj na sobotu, lebo vtedy je u nich všetko zatvorené. Po dlhej rannej prechádzke (konečne slnečnej) sme dorazili do Sixt požičovne, kde sa im nepáčilo, že máme len debetnú (a nie kreditnú) kartu. Nakoniec to nevadilo, všetko sme vybavili a okolo pol jedenástej sme vyrazili do dedinky Mitzpe Ramon, ktorá sa nachádza na okraji obrovského krátera Makhtesh Ramon v púšti Negev. Termín kráter sa používa pri jamách vzniknutých po páde meteoritu alebo sopečnou činnosťou, avšak tento kráter vznikol pôsobením erózie. Je 40 km dlhý, 2 - 10 km široký a 500 metrov hlboký.

Krásny výhľad z vrchu krátera v púšti Negev.

Na tabuliach pri ceste nás upozorňovali na ťavy, tak sme dúfali, že nejaké uvidíme, ale márne. Cesty inak majú vo veľmi dobrom stave, s odrazkami na stredových čiarach aj na krajniciach. Akurát sa im nechcelo stavať nadjazdy s pripájacími pruhmi na diaľnici (veľkej medzimestskej ceste), tak tam spravili klasické križovatky so semaformi. O zelenej vlne asi nikdy nepočuli, takmer vždy sme museli zastaviť na červenej. V infocentre v Mitzpe Ramon sme dostali mapu Národného parku a nápady na dve kratšie túry, pofotili sme si výhľady a znova sme sadli do auta. Zišli sme niekoľko sto výškových metrov na dno krátera a odparkovali sme auto pri ceste. Pokračovali sme peši kamenistou vyprahnutou cestičkou s cieľom nájsť stenu so skamenelinami morských hlavonožcov (vyhynutých chobotníc s ulitou, my sme ich volali slimáky). Z mapky sme si odvodili, že to bude na ľavej strane chodníka a tak sme prešli okolo tabuľky “Ammonite wall” ďalej. Išli sme išli, stále nič, tak reku otočme to späť k tej tabuľke. Tá ukazovala smerom doprava, tak sme sa tade vydali kúsok do kopca, asi po koryte vyschnutého potôčika. Po pár minútach neúspechu sme to znova otočili a ako sme sa blížili k tej tabuľke, nejakí ľudia sa zastavili priamo pri nej a pozerali sa na kamennú stenu. Tá tabuľka v podstate ukazovala priamo na tú stenu s obrovskými skamenelými slimákmi! Tak sme si ich teda konečne pozreli aj my. Bolo ich tam niekoľko vedľa seba, asi veľkosti lopty, aj keď sme sa dočítali, že sa tam našli aj slimáky veľké ako koleso od traktora. Pridali sme do kroku, aby sme stihli zvyšok túričky. Strmou skalnatou cestičkou sme sa dostali na vrchol jedného z mnohých kopcov, odkiaľ bol super výhľad všade dookola, na vyvýšený okraj krátera a mnohé kopce a údolia kam len oko dovidí. Druhou stranou sme zišli dole a vrátili sa kúsok po asfaltke k autu. Aj s hlúpym zdržaním nám to celé trvalo 1 h 45 min.

Skamenelý hlavonožec.

Výhľad z kopčeka v kráteri.

K parkovisku druhej túričky sme museli zísť z asfaltky na kamenistú cestu, ktorá je vraj vhodná pre všetky autá. Tak sme išli 20 minút tankodrómom k parkovisku, odkiaľ sme suverénne vyrazili po zelenej značke. Dlho išla paralelne popri kopci, čo sa mi nepáčilo, ale potom prišlo mierne stúpanie, tak sme išli ďalej. Chodník ale nevyzeral, že by chcel ísť smerom na kopec, tak sme skontrolovali mapu. Samozrejme, že sme išli zle. Najprv sme mali ísť kúsok po modrej a až potom odbočiť na zelenú. Veď to poznáte, kto nemá v hlave, má v nohách. Keby ma aspoň tie nové topánky tak netlačili... Tak sme sa vrátili pekne až k parkovisku, ďalšia 20 minútová zachádzka za nami. Vydali sme sa svižným tempom po správnej trase a o pol hodinku sme sa už na vrchole kochali novými výhľadmi na slnkom zaliate kopce. Slnko žiaľ nesvietilo všade, z veľkej časti bolo za oblakmi a aj dosť fúkalo. Pofotili sme, čo sa dalo a vybrali sme sa opačnou stranou dole. Z kopca sme zišli do piesočného koryta vyschnutej rieky, ktoré nás doviedlo takmer až k autu. Na to, že február má byť najdaždivejší mesiac a posledných pár dní pršalo, všetko bolo vysušené. Celú dobu sme striehli na zvieratká, ale videli sme iba tri srnky za šera z okna auta. Po ceste späť sme odstavili auto v strede ničoho, nad nami bolo práve jasno a bolo vidieť strašne veľa hviezd. Akurát Veľký voz bol celý nakrivo..

Cesta k druhej túre.

Pohľad na kráter pri západe slnka.

Sobota 18.2.2017

Po krátkych raňajkách a dlhom chystaní sa sme o 9:20 sadli do auta a vyrazili k Mŕtvemu moru. Bolo to asi 100 km, väčšina cesty po dobrej mimomestskej akoby diaľnici, neskôr sme klesali serpentínami až 430 m pod hladinu mora, na najnižšie položené miesto na Zemi. Je asi 9x slanšie ako oceán, čo vytvára ťažké podmienky pre život vodných rastlín a rýb (preto ten názov), žijú tam len nejaké baktérie a huby.

Pod úrovňou mora máme výhľad na More.

Prvým highlightom dňa boli ťavy, ktoré sme videli párkrát pri ceste. Neviem, ako vedia vyžiť z tých pár suchých trávičiek, čo tam rastú, ale zjavne sa pásli. Okrem kúpania sa sme mali na pláne aj jednu turistiku, tak reku sa okúpeme niekde pri tom mieste. Lenže rezorty a pláže, okolo ktorých sme prechádzali, o chvíľu skončili, cesta sa vzdialila od mora a občas sme videli tabule so zákazom kúpania sa. To správne miesto sme zrejme prepásli, ale vracať sa späť sa nám nechcelo (plus sme nemali až tak veľa času). Tak sme odstavili auto na menšom parkovisku pri bývalom rezorte Ein Gedi a išli sme pár minút ku brehu. Tabule "Pozor jamy" boli opodstatnené, bolo tam niekoľko mini kráterov naplnených vodou. Celá zem bola zvláštna, taká tmavohnedočervená, neskôr bol celý povrch z hrubej vrstvy soli. Pri brehu boli rôzne kryštáliky soli, niekde boli malé biele guličky, ktoré sme nabrali domov ako suvenír. Najprv sa nám do toho kúpania nechcelo, keď teplota vzduchu nebola na kúpanie (od auta k pláži sme išli v dlhých nohaviciach a mikine), ale prekonali sme to. Pedro mi neveril, keď som rukou skúsila vodu a povedala som, že je teplá. Bola taká slaná, až som mala pocit, že ju mám mastnú a išlo to ťažko usušiť. Voda bola naozaj teplá a nadľahčovanie bola sranda. Najväčší problém bol plávať prsia, keď sa nohy stále vynárali nad hladinu a teda sa nimi nedalo plávať. Najjednoduchšie bolo ležať na chrbte a iba držať hlavu nad vodou. Ani "stáť rovno vo vode" sa nedalo, hneď nám zdvihlo nohy. Na dne bola asi dvojcentimetrová škrupina soli, ktorá sa po zaťažení preborila a pod tým bolo bahno. Chceli sme sa ním aj potrieť, ale bolo veľmi ťažké dočiahnuť ho, lebo nás to hneď pretočilo. Chvíľu sme si aj hádzali disk. Problém nastal pri vracaní sa na breh, lebo šľapky, v ktorých sme išli do vody sme pri plávaní hodili na breh a pri brehu na dne bola veľmi ostrá soľ. Poprosili sme okoloidúcich, aby nám ich hodili a nejak sme sa dostali von. Pripomínam, že sme boli jediní, kto sa široko ďaleko v tejto časti mora kúpal.

Soľná pláž.

Všetko pokryté soľou.

Nadnášanie bolo naozaj super.

Po kúpaní sme išli na turistiku. Mali sme na výber dve trasy, 8 km pre rodiny, romantickú alebo 9 km extrémnu. Tak sme sa romanticky prešli po extrémnej :). Samozrejme by sme to neboli my, keby sme sa nevybrali na šesť hodinovú túru o 13:45 do oblasti, kde slnko zapadá pred šiestou. Nahodila som tempo, aby sme toho stihli čo najviac za svetla, rátala som s tým, že sa asi budeme vracať za svetla čelovky. Trochu sme sa obávali podmienok, v popise trasy spomínali brodenie cez vodu (cesta išla hore kaňonom), na čo nebolo až tak teplo a určite sa mi nechcelo vyzúvať a obúvať. Nebolo to ale nič hrozné, sem tam nejaké stupačky alebo vyštveranie sa na skalu. Vody bolo veľmi málo, skôr to boli také mláčky (po potoku ani chýru, ani slychu). Stretli sme nejaké skupinky, ktoré išli dole a upozornili nás, že po tme tam nemáme byť a slnko za kopce rýchlo zapadá. Tak sme sa po hodine a pol otočili pri spojnici dvoch ciest a dole sme išli tou druhou, s výhľadmi na more a na kaňon pod nami. V podstate sme celú dobu nevyšli nad úroveň mora a kopce nad nami boli kedysi dávno pod vodou. Celá krajina bola kamenistá, rôznych odtieňov oranžovej a často bolo vidieť jednotlivé farebné vrstvy kameňa. Pripomínalo nám to americký Utah alebo Grand Canyon. Poučení včerajškom, kedy sme na turistike mali mikinu, bundu aj čiapku, sme to dnes nechceli podceniť a zobrali si plnú poľnú. Avšak počas turistiky už vôbec nefúkalo a bolo úžasne teplo, aj kraťasy by sa boli uživili. Keď začalo zachádzať slnko a dostali sme sa do tieňa, hneď bolo chladnejšie. Túra nám nakoniec zabrala tri hodinky. Potom už iba pohodová cesta na ubytko.

Stupačky v kaňone.

Vyschnutý kaňon.

Taaakto sa teším z výletu a zo slniečka.

Nedeľa 19.2.2017

Vstali sme už o pol ôsmej, aby sme stihli vrátiť auto do požičovne a kúpiť jedlo, ale aj tak sme sadli do autobusu do Tel Avivu až o pol jedenástej. Tentokrát sme sa mohli pozerať von na slnkom zaliatu krajinu, ktorá vyzerala omnoho prívetivejšie. Po oboch stranách cesty (ozajstnej diaľnice bez semaforov) boli polia, tráva, občas nejaký les alebo pomarančový sad, krajina podobná tej našej. Autobus nás vyhodil na šiestom poschodí stanice, ktorá bola zároveň akýmsi trhoviskom. Prešli sme sa 15 minút na ubytovanie k Idanovi, zložili sme ruksaky a pokračovali sme do časti mesta Jaffa na free walking tour. Jaffa bolo kedysi samostatné mesto, ešte za dávnych čias slúžilo ako prístav pre Jeruzalem, takže sa dá nazvať starým mestom. Aj keď domy sú staré maximálne 200 rokov, lebo mesto bolo zničené. Neskôr sa spojilo s Tel Avivom, ten bol postavený ako základ pre idealizovaný židovský štát. Je to veľkomesto ako sa patrí. Plné mrakodrapov, panelákov, štvorprúdových ciest a trúbiacich áut. Okrem áut tam bolo veľa skútrov, ale aj cyklistov s elektrickými bicyklami. Do časti Jaffa sme išli po promenáde pri mori, tam bolo zase veľa bežcov. Počas prehliadky nám sprievodkyňa skôr rozprávala o histórii Izraela ako o konkrétnych miestach v meste - nemali tam žiadne pamiatky, ako sme očakávali. Od skupiny turistov sme sa odpojili, keď sme ich stratili kvôli zdržaniu sa fotením. Tak sme sa pomaly prešli späť k promenáde a na ubytko, kde sme si spravili ochutnávku ďalších koláčikov a veľkého granátového jablka.

Promenáda v Tel Avive.

Jaffa pri západe slnka.

Pondelok 20.2.2017

Ako sme zistili, v Tel Avive nie je moc čo robiť, tak sa nám ani nechcelo vstávať z postele. Rozmýšľali sme nad návštevou jedného starého rímskeho mestečka, ale bolo ďaleko. Tak sme si išli nakúpiť pečivo a ovocie a išli sme na pláž. Celý deň bolo pekne a svietilo slnko, ale pofukoval vietor a chodili sme v dlhých nohaviciach a mikine. Prišli sme na pláž, rozložili uterák a dali sa do plaviek :D. Bolo tam celkom dosť ľudí, piknikovali, opaľovali sa, pár ľudí bolo dokonca vo vode. To sa nám podarilo iba po kolená, voda nebola taká teplá ako v Mŕtvom mori. Po chvíli vylihovania sme vytiahli disk a trochu si zahádzali. Aj keď bolo stále jasno, postupne slnko zohrievalo menej, tak sme to zabalili a išli sme do starého mesta zháňať magnetky. Túto časť dovolenky sme trochu podcenili a nechali až na poslednú chvíľu, čo sa nám skoro vypomstilo. Nebolo jednoduché nájsť peknú magnetku (ako asi všade, nechápem kto ich vyrába...) a keď sme aj našli, v stánku sa nedalo platiť kartou. Hotovosť sme už minuli, tak sme išli hľadať bankomat. Museli sme zaplatiť poplatok, ale peniaze sme dostali, magnetky sme kúpili a ešte nám zostalo na večeru (klasicky kebab v pita chlebe). Idan po nás nemal ďalších hostí na ubytovanie a nechal nás u neho až do neskorého večera. Po sprche sme sa natlačili ďalším granátovým jablkom a trochu sme si zdriemli. O jedenástej sme vyrazili s ruksakmi na chrbtoch na 20 minútovú prechádzku na zastávku vlaku, ktorý nás o polnoci doviezol na letisko. Očakávali sme dlhé vypočúvanie a striktnú kontrolu, ale iba s nás spýtali, či sme si balili batožinu sami a aký je medzi nami vzťah. Dokonca pri skeneri sme nemuseli ani vyberať kozmetiku, či dávať dole opasok. Prešli sme do čakárne pred odletovou bránou, čakalo nás krásnych šesť hodín na lavičkách, kde sa nedalo ľahnúť si. S nostalgiou sme spomínali na úžasné letisko v gruzínskom Kutaisi, kde mali veľké ležadlá pre nocujúcich cestujúcich. O siedmej sme odleteli z Tel Avivu, pred desiatou nášho času sme pristáli v Budapešti. Po presune autobusom a metrom sme akurát stihli vlak do Bratislavy a o tretej sme boli konečne doma.

Celkovo sa nám v Izraeli páčilo. Čo by sme urobili nabudúce alebo inak? Určite by sme vynechali Tel Aviv. Pri kupovaní leteniek sme boli presvedčení, že určite pôjdeme pozrieť aj Petru v Jordánsku, avšak, ako sme neskôr zistili, cez cestovku to nie je lacný špás (pár stoviek eur na osobu na jeden deň) a bez cestovky by to vyžadovalo viac času, ktorý sme teraz nemali. Takže plán je niekedy sa do Izraela vrátiť, pozrieť Petru, znova si užiť kúpanie v Mŕtvom mori a určite dať túričku v púšti Negev, ktorá nás uchvátila.