Balkan trip

Predvolebné kampane nám padli vhod a jednorazový sviatok pri príležitosti stého výročia ČSR sme spojili s Dušičkami a vybrali sme sa na najvyššie kopce Balkánu spolu s Marekom a Nikou. Predpoveď počasia vyzerala rôzne a báli sme sa dažďa, ale postupne sa to zlepšovalo.

Prejazdili sme 3 000 km.

Sobota - cesta do Srbska
Z Bratislavy sme vyrazili pred pol deviatou, cez Maďarsko sme prešli v pohode, až sme sa o dvanástej dostali na srbskú hranicu. Tipovali sme to na 20 minútové čakanie, ale trvalo nám to 40 min cez maďarské hranice a 20 min cez srbské. Zo začiatku sme sa zľakli rozheganej diaľnice, ale o chvíľu sa to zlepšilo. O tri hodiny sme mali prvú zastávku, pamätník Kosmaj, ktorý vytŕčal z lesa už z diaľky. Pokračovali sme ďalej do dediny Stara Planina. Na ubytku si mysleli, že už neprídeme, lebo ich správy sme bez internetu nedostali a prišli sme dosť neskoro. Domáci na nás rozprávali srbsky, my na nich po slovensky a takmer bez problémov sme sa dorozumeli.

Spomenik Kosmaj (Srbsko).

Kláštor Tresije (Srbsko).

Nedeľa - Midžor

Budíček o 6:50 bol pohodový, lebo sme išli skoro spať, plus sa menil čas na zimný a hoďku sme ušetrili. Rozlúčili sme sa s milým chatárom, presunuli sme sa do lyžiarskeho strediska Babin Zub a o ôsmej sme vyrazili. Celú cestu, až na vrchol a späť, nás sprevádzal miestny pes. Počasie bolo fajn, slnko občas vykuklo spod mraku, ale zima nebola. Akurát sme celý čas museli byť zakuklení v bundách, lebo stále fúkalo. Ani chvíľu sme nešli v lese, kopce boli holé, trávnaté a cesta bola pohodová, široký chodník s miernym stúpaním (ďalšíkrát by som tam išla na štvorkolke). O jedenástej sme sa rýchlo odfotili pri vrcholovom kameni Midžoru (2,169 m n. m.) a bežali sme do závetria. Po ceste dole sme pomaly začali stretávať aj iných turistov, zbehli sme dole za hodinu a pol.

Cesta do Nišu bola vyhliadková, kochali sme sa jesenne sfarbenými stromami a malebnými socialistickými dedinami. Teda minimálne po prvú pumpu, kým Pedro išiel na spotrebu, aby sme tam vôbec došli. V Niši sme sa ubytovali a išli sme sa najesť. Na internete sme našli veľa hodnotení na reštaurácie od Slovákov, keďže sem z Bratislavy lieta Ryanair. Ako predjedlo (asi prvýkrát v živote) sme si objednali smaženú cukinu a syr, dúfajúc, že to bude niečo iné ako klasický vyprážaný syr. Nebolo. Smažák ako predjedlo, to už teda hej. Hlavný chod sme si dlho vyberali, nakoniec sme si každý dali niečo mäsové - bravčový špíz, pleskavicu a 2x čevapi. Doniesli nám to na jednej obrovskej mise a bolo toho nekonečne veľa. Polovica by nám stačila. Bojovali sme, ale zvyšok sme si dali zabaliť. Na vytrávenie sme sa išli prejsť cez rieku k pevnosti. To už na mňa doľahla únava a ledva som sa došmatlala na ubytko a o deviatej som odkvecla spať.

Midžor v oblakoch (Srbsko).

Na vrchole nás skoro odfúklo (Srbsko).

Náš štvornohý spoločník a cesta späť (Srbsko).

Obrovská večera (Srbsko).

Hudobníci (Srbsko).

Pondelok - pamätník, hrad, Sjenica

Vstali sme bez budíka, najedli sa, nakúpili a išli sme pozrieť ďalší pamätník. Bubanj boli tri mimozemsky vyzerajúce betónové päste v parku, kde počas druhej svetovej vojny popravili okolo 10 000 ľudí. Ďalej sme pokračovali dve hodiny cez mierne rozbité cesty ku hradu Koznik. Auto sme museli nechať pod kopcom, lebo ďalej pokračovala iba lesná cesta (zase by sa zišla tá štvorkolka). Malo to byť hore 3 km, tak že sa prejdeme. Bolo to hovadsky ďaleko do strmého kopca, po desiatich minútach sme už boli spotení. Skoro ma piclo, keď sme vyšli na náprotivný kopec. Cesta nebola moc strmá, ale aj tak sme šliapali skoro hodinu. Hore bola zrúcanina a pekné výhľady do všetkých strán.

Po kľukatej ceste sme prechádzali cez riedko osídlené dediny s veľkými domami. Prišlo mi, že staré domy boli menšie, ale tie novšie boli megalomanské. Veľa z nich bolo bez omietky, možno tu platia daň až z postaveného domu ako v Chorvátsku a takto to obchádzajú. Autá tu často chodia staré, také čo sa u nás pomaly považujú za veterány. Ďalšia zastávka bola v meste Sjenica, apartmán sme mali hore nad obchodom. Na večeru sme si v rúre zohriali včerajšie mäso, s chrumkavým chlebom nám chutilo viac ako v reštaurácii.

Bubanj Memorial Park (Srbsko).

Dlhá cesta na hrad Koznik (Srbsko).

Kostol sv. apoštolov Petra a Pavla v meste Novi Pazar (Srbsko).

Utorok - kaňon rieky Uvac

Podľa pôvodného plánu sme dnes mali ísť na ďalší kopec, ale kvôli nepriaznivej predpovedi počasia sme to o deň odložili. Naplánovali sme si päťhodinovú túričku popri kaňone rieky Uvac. Ráno ale pršalo, tak sme zostali na ubytku hrať Carcassonne. Využili sme rúru a na raňajky sme si spravili zapekaný chleba a na obed pečené kura so zemiakmi. Počasie sa umúdrilo až neskôr a na túru sme vyrazili o pol tretej. Cesta bola pekná, lúčna s výhľadmi na rieku v kaňone, blato sa lepilo na topánky a pod nohami sa nám motali traja dunčovia, čo sa k nám pridali na celú cestu. Najkrajšie výhľady boli v cieli našej cesty, na drevenej vyhliadke. Nad meandrami v údolí zapadalo slnko, videli sme aj pár chránených supov bielohlavých. Už len mať viac času a kajak a preplaviť sa pokojnou riekou v kaňone... Väčšinu cesty späť sme stihli bez čeloviek, k autu som prišla riadne zničená.

Vydali sme sa na cestu do Čiernej Hory, ale po 15 minútach nás navigácia poslala po štrkovej ceste. Prehodnotili sme trasu a vybrali sa inou. O pol desiatej sme prešli cez hranice zo Srbska do Čiernej Hory (chlapíkovi pri kontrole som namiesto občianskeho dala vodičák a divili sme sa, čo sa mu nepáči). Hneď v prvom mestečku sme videli rozdiel oproti srbským nedostavaným domom s kopou malých stánkov/obchodíkov na prízemí. Ulice v Čiernej Hore boli širšie, videli sme obchodné centrum, pôsobilo to tam na nás upravenejšie. Na pumpe jeden chlapík Pedrovi natankoval, za mnou dobehol druhý, keď som začala umývať okno a po anglicky sa ma spýtal, či mi môže pomôcť. Aj cesty mali lepšie. Do dedinky Vusanje sme prišli o pol dvanástej, ale nevedeli sme nájsť ubytko, chlapík pre nás musel prísť, aby nás tam zobral. Obloha bola jasná a krásne bolo vidno hviezdy. S nádejou na pekný zajtrajšok sme odkvecli do postelí.

Kaňon rieky Uvac (Srbsko).

Pekná jesenná príroda (Srbsko).

Vyhliadka a meandre rieky Uvac (Srbsko).

Kľukaté meandre rieky Uvac (Srbsko).

Streda - Zlá Kolata

Dali sme si skorší budík na 6:20, lebo nás čakala osemhodinová túra a presun autom. Prekvapilo nás, že slnko už vyšlo. Najedli a pobalili sme sa, od pani domácej sme ešte na rýchlo pri aute vypili čaj s domácim medom a presunuli sme sa na parkovisko pri malej mešite (to sme si inak všimli už predvčerom v Srbsku, že okrem kostolov sa začali objavovať mešity s minaretmi a cintorínmi). O pol ôsmej sme vyrazili hore slnkom zaliatou lúkou a lesom, škoda, že stromy už boli opadané. Bolo krásne teplo na tričko, ani nefúkalo. Mali sme pekné výhľady na okolité hory, aj keď náš cieľ, Zlú Kolatu, sme nevideli. Mareka bolelo koleno a išiel pomaly, tak sme išli svojim tempom rýchlejšie. Terén sa zmenil a my sme sa začali štverať hore skalnatými svahmi. K tieňu sa pridal vietor, tak sme nahodili bundy a dobrým tempom šliapali až k Ľadovej jaskyni (Ledena pečina), z ktorej fúkal studený vietor. Nemohli sme ju preskúmať, lebo hneď za vchodom bol veľký zráz. Posilnení čajom a keksíkom sme sa vydali na strmý výstup skalnou stenou. Od sedla medzi Dobrou a Zlou Kolatou to bol už len kúsok.

Po takmer piatich hodinách sme zdolali čiernohorský najvyšší vrch Zlá Kolata (2,534 m n. m.). Hore riadne fučalo, ale na slniečku v závetrí bolo fajn a ostali sme oddychovať asi hodinu. Stretli sme chlapíka z Los Angeles, ktorý cestuje po svete a pri tom zbiera najvyššie kopce. Pred týždňom bol na Gerlachu a na Rysoch. Pokecali sme a ponúkli sme ho Tatranským čajom a domácou orechovicou. Po chvíli sa zjavil aj stratený Marek a mohli sme si spraviť vrcholovú fotku. Výhľady boli super, akurát bol všade opar, tak sme nevideli do ďaleka.

Cestou dole fúkalo menej a bolo celkom teplo, ale cesta bola nekonečná. Skalnatý svah sa schádzal pomaly a ťažko, rovná trávnatá lúčka bola pohladením pre kolená. K autu sme prišli za posledného svetla. Priživili sme sa na nezaheslovanej wifi jedného domu a rezervovali sme si ubytovanie v Podgorici (celý trojizbový byt za 20€ na noc). Cesta bola zaujímavá. Nie, že by som očakávala diaľnicu, ale keď ma navigácia poslala ostrou zákrutou hore kopcom medzi domy, nebolo mi všetko jedno. Na úzkej ceste v lese po tme sme stretli celkom dosť áut, koniec koncov, bol to jeden z hlavných ťahov do hlavného mesta. :) Prekvapilo ma, koľko osamotených domov tam bolo, na konci sveta mimo civilizácie a ešte aj na kopci. Usúdili sme, že vonkajšie svetlá na terase mali zapnuté permanentne, aby si ich vodiči všimli a neskončili nabúraní u nich v obývačke. Po troch hodinách sme dorazili na ubytko a po rýchlej sprche odpadli do postele.

Ranný pohľad na dedinu Vusanje (Čierna Hora).

Na Zlej Kolate s výhľadom na Dobrú Kolatu (Čierna Hora).  

Hore kopcom sa acroyoguje ťažko, ale front bird sme zvládli (Čierna Hora).

Trhliny v skalách po ceste späť (Čierna Hora).

Štvrtok - Podgorica, Niagary, Ostrog a hraničný prechod

Vstali sme bez budíka, nakúpili sme a pomaly sme sa vyšuchtali do upršaného dňa. Nenašli sme žiadne zaujímavosti v Podgorici, akurát jednu kešku pri "Niagarskom vodopáde". Pred týždňom tam písali, že nebola voda, ale išli sme to pozrieť. Zjavne cez týždeň dosť pršalo, lebo vodopád bol dosť silný a celý kaňon bol pekný, s viacerými malými bočnými vodopádmi a vymytými skalami. Strávili sme tam viac času, ako sme očakávali, až o jednej sme sa vydali na cestu do Bosny a Hercegoviny. Zrejme aj tu mali sviatok Všech svätých, lebo sme boli v zápche cez celé mesto (našťastie potraviny mali otvorené). Granátové jablká tam bežne rástli pri ceste a v záhradkách, ale boli dosť malé (možno preto, že ich bolo veľa na jednom kríku).

Po hodinke sme sa serpentínami (tie včerajšie boli nič) vyškriabali ku kláštoru Ostrog, ktorý je vysoko na kopci vysekaný do skaly. Výhľad sme mali na hmlu a dážď, ale kláštor bol pekný. Zastavili sme sa na neskorý obed a o chvíľu sa zotmelo. Zase raz sme išli horským prechodom, ale serpentíny neboli tak často. Akurát dosť pršalo, takže na čiernohorské hranice s Bosnou sme sa motkali asi hodinu. Od hraníc to malo byť k ubytku v Tjentišti už len trištvrte hodina, už sme mali vysedené zadky a chceli sme si oddýchnuť od cestovania. Hranica nebola klasická búdka, ako väčšinou, ale skôr malá chatka s rampou cez cestu. Dali sme policajtovi občianske, pozrel sa na ne a povedal nám, že to je "local border" a že máme ísť späť. Ako prosím?! :D To bola fakt podpásovka. Keď sme si predstavili tú nekonečnú kľukatú cestu, bolo nám do plaču. Tak blízko a tak ďaleko. Namiesto 45 min nám teraz navigácia ukazovala 3,5 h. A to sme dnes dúfali v skorý príchod na ubytko...

Druhým prechodom nás našťastie do Bosny a Hercegoviny pustili bez problémov. Hneď bol vidieť rozdiel v horších cestách, ale aspoň prestalo pršať. Benzín nám vyšiel len tak tak, keďže od hraníc, kde nás otočili, bola prvá otvorená pumpa po 3 hodinách. Na ubytovanie sme napísali, že budeme meškať a že by sme boli radi, keby nám vedeli vybaviť vývoz do sedla pod zajtrajší kopec. Chlapík povedal, že tam môžeme ísť aj svojim autom (aspoň to sme pochopili), ale nám sa to nepozdávalo, lebo sme vedeli, že to má byť lesná cesta.

Čiernohorské Niagáry (Čierna Hora).

Kaňon s malými vodopádmi (Čierna Hora).

Kláštor Ostrog (Čierna Hora).

Piatok - Magliç

Z ubytka sme vyrážali o siedmej, do sedla Prijevor sme sa nemuseli trepať našim autom. Majiteľ nás poslal za švagrom, ktorý nám za 35€ požičal auto. Celkom nás pobavilo, keď odomkol staručký VW Golf. Dolial z bandasky naftu, skontroloval pár vecí pod kapotou a vysvetlil Pedrovi, ako naštartovať starý dieselový motor. Našťastie sme si s nimi ako-tak rozumeli, lebo s angličtinou by sme u takých starších ľudí moc nepochodili. Upozornil nás, že nemáme namáhať batériu zbytočnosťami ako svetlá a fúkanie. Nalodili sme sa všetci do auta a za sprievodu smradľavých výparov sme sa vydali do lesa. Cesta bola miestami dobrá, ale väčšinou to bola rozbitá lesná cesta. Autíčko to zvládalo dobre, keď sme až tak nemuseli dávať pozor na tlmiče a podvozok, na jednotke a dvojke sme za hodinu vyšli hore. Trošku sme netrafili odbočku do sedla Prijevor, ale náhodou sme sa dostali na miesto, odkiaľ išla ďalšia trasa na Magliç. Všimli sme si to až za "parkoviskom", potom nasledovalo niečo takéto:
"To sa mám na tejto ceste otáčať?"
"Veď nechaj to zaparkované tu na kraji cesty, obídu nás v pohode."
"Ale čo, ak pôjde nejaký kamión?"
"Hahaha, no isto, tu v strede lesa na takom kopci.."
Pedro sa ani nestihol otočiť a spoza zákruty sa vyrútil kamión na drevo, ktorý fičal hore po tej rozbitej ceste ako nič. My sme ostali v nemom úžase a rozrehotali sa. Scénka ako z filmu. :)

O deviatej sme vyrazili hore lesíkom, pokračovali sme lúčkou a kosodrevinou pod skalný masív, kde sme začali prudko stúpať. Občas tam boli aj oceľové laná, keď sme sa šplhali po skalách. Keby nefúkalo, bolo by príjemne na tričko, takto som sa potila v neprefúkavej bunde. Ako sme sa blížili k hrebeňu, vietor sa stupňoval a hore riadne fučalo. Desaťminútovým finišom po hrebeni na Magliç (2,386 m n. m.) sme akurát stihli vyjsť hore za dve hodiny. Magla je v preklade hmla, ale na všetky strany boli pekné výhľady. Videli sme Trnovačko jezero v tvare srdca, okolité hory a náhornú plošinu, z ktorej sme prišli, kde boli na lúke roztrúsené kamene a kosodrevina. Po polhodinovom oddychu a vrcholovej fotke (kde nás skoro odfúklo) sme za dve hodiny zišli späť k autu.

Nejak nám nešli otvoriť šoférove ani spolujazdcove dvere, tak som vliezla dnu cez kufor a otvorila ich zvnútra. Neviem, či Pedro splnil všetky kroky úspešného štartovania, ale minimálne ten posledný (naštartovať) mu nevyšiel a batéria po pár neúspešných pokusoch rezignovala. Skúšali sme auto vytlačiť na cestu a spustiť ho dole kopcom, ale ani tak sa ho nepodarilo naštartovať. Povedali sme si, že čo už, snáď to dáme dole kopcom aj bez motora, aj keď brzdy boli dosť tvrdé. Na jeden z mnohých pokusov zaradiť rýchlosť v kopci konečne nabehol motor a po chvíli aj batéria. Po hodine sme sa vrátili dole k nášmu milovanému Hiundayu. Pokecali sme s domácimi a vydali sme sa na dlhú cestu do Chorvátska. Ako sme sa približovali k hraniciam, cesty sa zväčšovali a zlepšovali, až sme sa dostali na novučičkú diaľnicu. Trvala síce iba 8 km, ale bolo to pohladenie pre dušu. Na hraniciach Bosny s Chorvátskom sme sa zapáčili znudenému policajtovi, tak nás odstavil a museli sme všetci vystúpiť. Prehľadal jeden ruksak a priehradky v aute, kde nenašiel nič, okrem toaleťáku, jedla a smetí. V Chorvátsku sme spali v mestečku Knin, už na prvý pohľad bolo vidieť inú úroveň. Na ubytku nás privítala milá pani, dojedli sme večeru, čo sme si kúpili v obchode a snívajúc o poriadnom normálnom jedle sme šli spať.

Magliç vpravo v pozadí (Bosna a Hercegovina).

Parádne výhľady (Bosna a Hercegovina).

Na vrchole Magliçu nás skoro odfúklo (Bosna a Hercegovina).

Cesta späť (Bosna a Hercegovina).

Tátoš (Bosna a Hercegovina).

Spomenik Tjentište pripomínajúci Bitku na Sutjesci (Bosna a Hercegovina). 

Sobota - Dinara

Keďže sme na Zlú Kolatu išli kvôli počasiu o deň neskôr, na Dinaru sme museli ísť hneď deň po Magliçi. Na tento kopec sme sa už raz pokúšali vyjsť v júli, ale vychytali sme akurát Buru - chorvátsku víchricu a hodinu od vrcholu sme sa museli otočiť. Tentokrát bolo pod mrakom, ale nefúkalo (trochu hore), bolo mi teplo v krátkom tričku a nohavice som si musela vyhrnúť po kolená. Išli sme okolo zrúcaniny hradu Glavaš, chvíľu lesíkom a potom skoro stále po lúkach s roztrúsenými kameňmi. Cesta sa pri vodnom prameni rozdeľovala a dal sa spraviť okruh. Asi po dvoch hodinách šliapania sme stretli chlapíka so somárikom a dali sme sa s ním do reči. Zistili sme, že býva na samote v chatke (Hotel Ivan) a bol dole v obchode pre jedlo a plyn. Po ďalšej hodine sme sa dostali na vrchol Dinara (1,831 m n.m.) a hodinku si oddýchli. Výhľady boli dobré, asi sme okrem okolitých kopcov videli aj kúsok mora. Cesta dole bola ako vždy nekonečná, ku koncu mi odpadávali kolená, ale aspoň bol pekný pohľad na zapadajúcim slnkom zaliaty jesenný les. Bol to síce najnižší zo štyroch kopcov, ale boli sme radi, keď sme si sadli do auta. Po ceste sme sa zastavili na pizzu a suvenírové keksíky a po dvoch hodinách sme dorazili na posledné ubytko na samote u lesa.

Ranná odbočka k vodopádu (Chorvátsko).

Zrúcanina hradu Glavaš (Chorvátsko).

Turistická útulňa Martinova košara (Chorvátsko).

Dinara 1 831 m n.m (Chorvátsko).

Pri tejto tabuli sme to v júli otočili, teraz sme boli úspešní (Chorvátsko).

Nedeľa - Plitvické jazerá

Na stránke Plitvických jazier písali, že otvárajú o siedmej, tak sme hecli skorý budík a o pol ôsmej sme boli pri vchode, kde sme zistili, že lístky predávajú od ôsmej... Nezostávalo nám iné, ako počkať. Dalo by sa povedať, že celú dobu sme boli na chodníku (a loďke a vláčiku) sami. Neviem si úplne predstaviť, ako to funguje v lete, keď sú tam masy ľudí a obchádzajú sa na relatívne úzkom chodníku nad vodou bez zábradlia. Výhľady na vodopády a jazerá boli pekné, páčil sa mi drevený chodník na väčšine trasy a postupne zmizla aj ranná hmla. Za štyri hodiny sme spravili okruh, najedli sa a vyrazili na cestu domov.

Myslím, že tento výlet nám vyšiel viac, ako sme očakávali. Neverili sme, že by mohlo byť také pekné a teplé počasie. Mali sme so sebou aj mačky pre prípad snehu alebo ľadu, ale celú dobu ostali nepoužité v aute. Ďakujem zvyšku posádky za akčný týždeň, idem pozerať nejaké ďalšie kopce. ;)

Väčšinou sme išli po takomto peknom chodníku (Chorvátsko).

Veľký vodopád (Chorvátsko).

Žiadni turisti (Chorvátsko).

Plitvička jezera (Chorvátsko).

Na záver trocha štatistiky:

• vyšli sme na 4 kopce:
• Midžor 2,169 m n. m. (Srbsko)
• Zla Kolata 2,534 m n. m. (Čierna Hora)
• Maglić 2,386 m n. m. (Bosna a Hercegovina)
• Dinara 1,831 m n. m. (Chorvátsko)

• pešo sme prešli 85 km s prevýšením 5,000 m
• pešo sme išli 30 hodín
• autom sme prešli 3,000 km

Nový Zéland - Aotearoa

Po novembrovej dovolenke v Mjanmarsku sme tak skoro veľkú dovolenku neplánovali, Pedrovi by vyhovovalo celé leto ostať len v okolí a chodiť na malé víkendové výlety. Čo čert nechcel, jedného dňa nám napísali Zuzka s Ľudom, že si kúpili letenky na Nový Zéland a či sa k nim nechceme pridať. NZ je na opačnom konci sveta a cestuje sa tam neskutočne dlho, takže sa oplatí ísť tam aspoň na mesiac (ako Z+Ľ). Ja by som tú dovolenku aj celú oplieskala, veď človek sa nedostane každý deň tak ďaleko, ale Pedro ju nechcel minúť celú, tak sme sa vybrali iba na dva týždne (+ cesta). Lepšie ako nič.

Utorok 6.3.2018 a Streda 7.3.2018

V utorok sme poobede zdrhli z roboty na bus do Viedne a o chvíľu sme boli v Londýne u Danky a Majáka, ktorí nás prichýlili na noc. Ráno sme išli na raňajky a prehliadku k Majákovi do práce do Facebooku, poobede sme sa metrom odviezli priamo na letisko Heathrow. Odleteli sme boingom AirChina skôr ako bolo plánované, lebo všetci sa poslušne nalodili a pustili nás ísť skôr. V porovnaní s Emirates bolo toto lietadlo staršie, dlho sme bojovali s user-unfriendly ovládačmi, kým sa nám podarilo pustiť si film. Večera sa dala zjesť, ale nebola nič výnimočné. Akurát ma strašne naštvali, keď som sa zobudila a moja tácka s dvomi koláčikmi bola preč! Týmto u mňa klesli hlboko na dno služieb zákazníkom.

Vo Facebooku sa dajú načapovať cukríky!

Aj peniace pivo sa tam dá načapovať!

Štvrtok 8.3.2018

O pol dvanástej miestneho času (o piatej ráno nášho času) sme pristáli v Pekingu. Majú tam na letisku rovnakú znelku ako ŽSR. Vybavili sme si jednodňové víza a pri východe nás čakal šofér Liu, ktorý nás zobral na Čínsky múr. Liu nerozprával po anglicky, ale všetky inštrukcie, ako máme ísť, sme mali uložené v mobile. Vyložil nás pri časti múru Jiankou, ktorá je nezrekonštruovaná a neudržiavaná. Vyšliapali sme hore kopcom a po drevenom rebríku sme vyšli hore na múr. Počasie bolo pekné a výhľady na kľukatý múr tiež. Po hodine a pol šliapania nadivoko po neupravených kameňoch pomedzi kríky sme prišli k upravenej časti Mutianyu. Keďže sme na múr prišli tak neskoro poobede, za celú dobu sme stretli len 5 ľudí. Necítili sme sa ohúrení, ako sme očakávali, ale bolo to impozantné. Hlavne, aké to muselo byť náročné, postaviť niečo tak veľké v tak hornatom a odľahlom teréne. Dole sa dá ísť lanovkou alebo bobovou dráhou, ale keďže už všetko bolo pozatvárané, zbehli sme nekonečnými schodmi na parkovisko, kde nás už čakal Liu. Na letisku sme čakali 4 hodiny, ja zababúšená v čiapke a dvoch bundách, chlapík vedľa v kraťasoch.

Pohľa na múr do opačnej strany, ako sme išli.

Jiankou Great Wall of China.

Obšas bol múr naozaj strmý.

Front bird na múre.

Piatok 9.3.2018

Po dvanástich hodinách sme pristáli v Aucklande o siedmej večer miestneho času. Je tam o 12 hodín viac ako na Slovensku. Busom sme sa odviezli do centra, kde nás na noc na intráku prichýlil spoluhráč Maťo.

Sobota 10.3.2018

O siedmej sme si pozreli východ slnka z Maťovej izby na 15. poschodí a ešte chvíľku sme si zdriemli. Išli sme sa prejsť na spiacu sopku Mount Eden, odkiaľ bol parádny výhľad na mesto a more v pozadí. Na to, koľko ľudí v Aucklande býva, je dosť veľký, lebo ľudia bývajú v domoch viac ako v panelákoch. Poobede sme išli busom späť na letisko a do Queenstownu. Z lietadla bolo pekne vidno, aký je Zéland hornatý a myslím, že som videla aj najvyšší kopec, Mt. Cook v pozadí sa týčiaci nad veľkými tyrkysovými jazerami Tekapo a Pukaki. Veľa názvov je v pôvodnom maorskom jazyku, väčšina miest má aj anglický názov. Na letisku sme sa stretli so Zuzkou a Ľudom (oni prišli o dva dni skôr) a išli sme spraviť veľký nákup ľahko pripraviteľných jedál (väčšinou sme si varili na turistickom variči v ešuse). Zložili sme sa na ubytko a išli sme sa previezť okolo jazera Wakatipu, aj keď sme žiaľ nestihli fotgenický západ slnka. Plánovaná večierka o desiatej nám nevyšla, ale podarilo sa nám na druhý deň vstať o šiestej podľa plánu.

S Maťom v Aucklande.

Jazero Wakatipu.

Nedeľa 11.3.2018

Hostelové raňajky sme museli vynechať, lebo o siedmej sme už sedeli v aute smerom na parkovisko pod kopcom. Po hodine šliapania sme sa dostali nad úroveň lesa a naskytol sa nám pohľad na cieľ dnešnej cesty - Ben Lomond (1 748 m n.m.). V sedle pod kopcom bola ideálne nainštalovaná lavička s parádnym výhľadom na obe strany hrebeňa, na ktorej sme sa nadesiatovali a znova sa natreli opaľovacím krémom. Na Zélande je slnko omnoho ostrejšie a človek sa spáli, aj keď až tak nepečie, lebo je tu znížená ozónová vrstva. Miestami sme ľutovali, že sme si vôbec nedoniesli kraťase, ale na hrebeni začalo fúkať a nechápali sme vysmiatych turistov v tielkach a kraťasoch. Náročné stúpanie sa nám odmenilo krásnymi výhľadmi na jazero Wakatipu a okolité kopce. Cesta dole bola dlhá a úmorná, na parkovisku sme si potom schladili nohy v jazere.

Nasledovala vyše trojhodinová cesta autom k fjordu Milford Sound, kde chcel Ľudo fotiť západ slnka. Bolo tam ale moc oblakov, tak sme trošku pofotili a išli sme do jednoduchého kempu, kde boli len suché záchody a žiadna voda. Stan sme mali požičaný od Maťa a hneď prvýkrát sme ho museli rozkladať po tme s čelovkami. Asi na tretíkrát sa nám ho podarilo otočiť správne a všetky diely dať na správne miesto. :)

Oddychová lavička po ceste na Ben Lomond.

Na vrchole Ben Lomondu.

Front Bird.

Pondelok 12.3.2018

V stane sa spalo horšie ako v posteli, ale dalo sa to prežiť. Vstali sme o šiestej a za svetla čeloviek sme zbalili stany a vybrali sa na východ slnka k Milford Sound (Piopiotahi), najznámejšiemu fjordu Zélandu. Rudyard Kipling ho označil za ôsmy div sveta, aj keď nás až tak neohúril. Východ slnka bol nádherný, škoda, že sme ho cez toľké oblaky nevideli. Išli sme na vyhliadkovú plavbu loďou a počasie sa trochu vylepšilo. Slnko sme nevideli, ale aspoň nám moc nepršalo. Je to jedno z najvlhkejších miest na zemi a prší tu 183 dní v roku. Keď veľa prší, z okolitých kopcov steká kopa vodopádov. Ku dvom sme loďou prišli tak blízko, že ľudí vonku na prednej palube riadne oprskalo. Okrem pekných vodopádov a vysokých machom pokrytých kopcov sme videli aj pár tuleňov a delfíny. Zo včerajšej túry som mala takú svalovicu na stehnách, že na dolné poschodie som išla skôr po zábradlí ako po schodoch.

Z Milford Sound sme zase sadli do auta a museli sme ísť all the way back do Queenstownu a odtiaľ ďalej k jazeru Wanaka. Párkrát sme zastavili pri odpočívadle na pekný výhľad a každý pri vystupovaní z auta znel, ako by mal o chvíľu zomrieť strašnou smrťou (to tá svalovica). Jedna zastávka bola síce bez výhľadov, ale celkom nás zaujala. Bol tam totiž plot celý ovešaný podprsenkami. Stovkami podprseniek. Bola to nejaká propaganda ligy proti rakovine, ktorá zrejme mala úspech.

Vo Wanake sme hneď zamierili k jednému z najfotografovanejších stromov na svete, ktorý rastie vo vode na kraji jazera Wanaka. Strašne vonku fúkalo, ale aj tak tam bola kopa fotografov a dva svadobné páriky. A přitom taková blbost… Išli sme sa ubytovať do kempu, tentokrát aj so sprchami a kuchynkou. Stany sme stihli rozložiť skoro za svetla a za sucha, neskôr totiž začalo popŕchať. 

Milford Sound.

Vodopády v Milford Sound.

Plavíme sa na loďke.

Liga proti rakovine prsníka a ich plot.

Utorok 13.3.2018

Ranný budíček na fotenie východu slnka sme odignorovali a nechali Zuzku s Ľudom fotiť samých. Po výdatných raňajkách a spálenom jazyku z horúceho čaju sme sa autom priblížili pod kopec Roys Peak (1 578 m n.m.). Začínali sme síce až o jedenástej, ale aj po ceste dole sme ešte stretali oneskorencov smerom hore. Pekne svietilo slniečko a keď sa človek hýbal, bolo to aj na kraťase (ktoré som nemala), ale keď sme zastali, vietor nás vyfúkal až do kosti. Väčšina ľudí bola v kraťasoch a tričkách, aj keď sme my vrstvili oblečenie. Fakt nerozumiem, ako to zvládali (aj ráno v kempe pobehovali v kraťaskoch a ja v mikine a bunde). Asi už na zélandskom slnku pár dní pobudli, lebo boli dosť opálení, ale takou inou farbou ako bývajú opálení ľudia u nás. Najviac ma štvali ľudia, ktorí si nahlas púšťali hudbu. Človek sa vyberie do prírody a tam je akurát tak kopa hlučných turistov…

Cesta sa kľukatila hore trávnatým svahom posiatom ovečkami a zajacmi, až sme sa dostali na hrebeň s pekným výhľadom na jazero Wanaka. Z tejto túry sú známe fotky z jedného výbežku, na ktorý ľudia čakali poslušne v rade. My sme šliapali ďalej na vrchol, odkiaľ sme samozrejme mali omnoho krajšie výhľady a menej ľudí (tinťongáči ovšem prišli za nami na každé fotogenické miesto, ktoré sme našli). 360° výhľad na ostrovčeky v jazere, slnkom zaliate údolie a hory kam oko dovidí stál za to. Škoda, že hore tak silno fúkalo. Cesta dole ubehla celkom rýchlo, ale s tou svalovicou spred dvoch dní to nebolo nič moc. Na uvoľnenie svalovice sme si v kempe dali Tatranský čaj a uvarili si na prvý pohľad nie tak dobrú večeru, ktorá dobrá bola - varené zemiaky s univerzálnym korením, mrkvou, cibuľkou a dresingom.

#thatwanakatree

Stále šliapeme hore.

Parádne výhľady na jazero Wanaka.

Vrchol Roys Peak.

Naša partička.

Streda 14.3.2018

Túto noc bolo chladnejšie, niekoľkokrát som sa zobudila od zimy, budem musieť vymyslieť, ako na seba napchať dvojo legín… Z+Ľ išli zase na východ slnka fotiť Wanaka tree, my sme vstali, až keď sa vrátili. Pobalili sme stany a išli sme na prechádzku na Rocky Mountains. Pre ušetrenie času sme vyšliapali len na spodnú vyhliadku s výhľadom na jazero Wanaka a našu včerajšiu túru, Roy’s Peak. Pedro mal veľa energie, tak si to vybehol až hore. Krásne svietilo slnko a v aute bolo teplo, modré jazero nás lákalo sa okúpať. Obedovú prestávku sme si dali na kamenistej pláži. Namočili sme si nohy, ja som sa chcela aj celá hodiť do tej studenej vody, ale fúkal silný studený vietor, tak som to odložila na neskôr.

Ďalšia zastávka bola Clay Cliffs, také špicaté skaly z vrstiev štrku a bahna, pôvodne tvorených prietokom z dávnych ľadovcov pred dvoma miliónmi rokov. Zaujímavé, že taký úkaz bol len na jednom relatívne malom území.

Po chvíli jazdy sa nám naskytol pekný pohľad na jazero Pukaki a kopec Mt. Cook v pozadí. Je to najvyšší vrch krajiny (3 724 m n.m.),  ale z našej kopčekovej challenge ho vynecháme. Nemá síce ani štyritisíc metrov, ale vraj sa tam horolezci chodia pripravovať na výstup na Everest a je tam celkom veľké percento pádov a úmrtí. V kempe fajne fúkalo od kedy sme prišli a postaviť stany nebolo také ľahké. Najprv sme museli nájsť nejaké miesto, lebo veľkú časť lúky pokrývali kamene (bolo tam veľa karavanov a vanov, ktorým stačí miesto na parkovanie). Potom sme museli postaviť stan bez toho, aby ho ufúklo - dovnútra sme dali štyri šutre. Posledná a najťažšia časť bolo zatĺcť kolíky do kamenistého podlažia. Tie od stanu sa nám ako-tak podarilo zabiť kameňom, vrchnú plachtu sme upevnili tak, že sme šnúrky uviazali okolo veľkých kameňov.

Z Rocky Mountains sa pozeráme na včerajší výstup (to najvyššie).

Clay Cliffs.

My a Clay Cliffs.

Mount Cook nad jazerom Pukaki.

Neodfúklo ich!

Štvrtok 15.3.2018

Krutý budíček o 5:45 ma skoro ani nezobudil, potom som už našťastie vedela fungovať naplno. Pri svetle čeloviek sme sa vybrali na hodinovú prechádzku hore pekným údolím Hooker Valley. Prešli sme niekoľko visutých mostov, chodník bol často upravený na drevený chodníček s protišmykovými drôtikmi. V strede cesty sme dokonca míňali dva záchody. Celú cestu kvalitne pofukovalo, že sme museli byť naobliekaní, aj keď v bezvetrí bolo teplo. Prišli sme k Hooker Lake, ľadovcovému jazeru pod Mt. Cookom. Boli tam síce lavičky so stolíkom a kamenný múrik dookola, ale strašne tam fúkalo. Ľudo pofotil oblaky a kopce osvetlené východom slnka. Mali sme šťastie, že sme Mt. Cook videli, lebo vraj často býva zahalený v oblakoch. Na raňajky sme si priniesli a natreli chleba s maslom a džemom, ale museli sme si dávať pozor, lebo vietor nám odfúkaval maslo. Vymrznutí sme po ceste dole odlovili pár kešiek a ľutovali sme prichádzajúcich turistov, ktorí mali kopec zahalený v oblakoch.

Ďalším plánom bolo vyjsť na chatu Mueller Hut (1 800 m n.m.) a prespať tam. Podarilo sa nám zajednať posledné dve miesta, takže ja s Pedrom by sme museli spať vonku v stane. Tento plán nakoniec padol kvôli dosť nepriaznivej predpovedi počasia, našťastie nám vrátili peniaze. Asi nám aj tak dobre padol pohodovejší deň a strmý výstup na chatu by nám dal viac než dosť zabrať. Presunuli sme sa k jazeru Tekapo, kde bolo krásne slnečno. Kemp pri jazere má veľmi pekné zariadenia a v kuchynke sme našli rúru aj s plechmi, tak sme si kúpili mrazenú pizzu, nech nejeme stále len cestoviny.

Visutý most po ceste.

Východ slnka a Mount Cook.

Hooker Lake a Mount Cook.

Drevený chodníček.

Maorský kus umenia.

Piatok 16.3.2018

V noci už aj tu fučalo a pršalo, ale nebola až taká strašná zima a ráno znova svietilo slnko. Vstávali sme bez budíka okolo deviatej a mali sme oddychový deň. Stretli sme sa s Romanom, ktorý tu bol na rok pracovať a išli sme si posedieť a navariť obed k jazeru Pukaki s výhľadom na Mt. Cook. Fúkalo už menej a vstup do vody bol hlbší, tak som sa tam hodila. Voda bola fasa studená a mala som trochu problém dýchať, ale po chvíli sa to dalo zvládnuť. Potom sme sa ešte vyhrievali na slniečku a išli sme sa prejsť na malinký kopček s výhľadom na jazero.

Po ceste do kempu sme išli omrknúť kamenný kostolík, známy z fotiek s brutálnou nočnou oblohou s mliečnou dráhou. Samozrejme, že tam bola kopa tinťongáčov a nedal sa ani poriadne odfotiť. Chceli sme tam ísť v noci na tú oblohu, ale bolo zatiahnuté. Nevyšiel nám ani ďalší fotografický plán a to západ slnka z kopčeka s hvezdárňou - prišiel veľký oblak a celé slnko schoval. Čo nám ale vyšlo bola večera. Využili sme znova rúru a upiekli sme super zemiaky s mäsom.

Voda v jazere Pukaki bola fakt ľadová.

Merino ovečky.

Opäť Mount Cook nad jazerom Pukaki.

Church of the Good Shepherd

Sobota 17.3.2018

O desiatej sme vypadli z kempu smer Christchurch. Bolo zamračené a občas spŕchlo, tak dobre, že nás čakal iba dlhý presun v aute. Zastavili sme sa na Alpaca Farm, kde sa hrali dve malé smiešne alpaky. Škoda, že všetky boli vystrihané a nevyzerali až tak komicky, ako na obrázkoch.

Na obed sme sa išli pozrieť do mesta Christchurch, ktoré bolo v rokoch 2010 - 2012 zničené zemetraseniami a pomaly sa z toho dostáva. Pozreli sme si katedrálu s dierou a bez veže, nejaké suvenírové obchodíky a dlho sme hľadali niečo na jedenie. V ázijskon podniku nás privítala lákavá vôňa čerstvých vaflí so zmrzlinou, ale odolali sme a dali sme si normálne jedlo. Pokračovali sme ďalej na polostrov Akaroa, ktorý bol kedysi sopka - v kráteri je teraz more. Keby bolo krajšie počasie, mali by sme parádne výhľady, takto boli iba pekné. :)

Šiši alpaky.

Polorozpadnutá katedrála v Christchurch

Nedeľa 18.3.2018

Postupne na seba každú noc navliekam ďalšie vrstvy oblečenia a dnes som sa konečne nezobudila od zimy (iba na plný mechúr). Mala som na sebe dvojo ponožiek, dvojo legín, krátke a dlhé tričko, mikinu a páperovú bundu. Vedľa mňa spal Pedro v rovnakom spacáku iba v pyžame, takže ťažko objektívne povedať, či bola zima. Ráno sme sa vyviezli pod kopec a hodinku sme vyšliapali na Stony Bay Peak (800 m n. m.) s výhľadom na údolie / morskú zátoku. Škoda, že bolo zatiahnuté a fučalo. Pôvodne sme chceli ísť plávať s delfínmi ale kvôli zlému počasiu a nášmu nie stopercentnému zdraviu sme to zrušili. :(

Nasledoval dlhý presun z východného pobrežia na západné cez horský prechod Arthur’s Pass. Išli sme okolo štýlovej jaskyne, cez ktorú tečie potok a má dva otvory, takže sa dá prejsť krížom cez ňu. Stretli sme pár ľudí vynárajúcich sa z útrob jaskyne a veľmi si to pochvaľovali. Moje nadšenie pre adrenalínový zážitok sa nestretlo s pochopením u zvyšku posádky. Vraj je moc studená voda, vraj nemajú vhodnú obuv, vraj ich bolí hrdielko, no proste sme tam nešli. Mali sme kopu foto prestávok, ale až na poslednej sme konečne uvideli horské papagáje Kea. Zhora sú nenápadne zelené, zospodu majú pekne farebné krídla. Majú ostrý zobák a vraj rady kradnú všetko, čo sa dá, vrátane stieračov na autách. Tie naše nič nebrali, ale aspoň na seba trocha poškriekali.

Nocovali sme pri prírodnom úkaze Punakaiki Pancake Rocks - kamenné pláty vrstvené jeden na druhý ako palacinky. Tvorené sú vápencom vytvoreným obrovským tlakom na striedajúce sa tvrdé a mäkké vrstvy morských tvorov a rastlinných sedimentov. Neustálym pôsobením vody vznikli v skalách tunely a prieduchy, cez ktoré striekajú prúdy morskej vody (tzv. blowholes). V pláne bol brutálny západ slnka nad skalami striekajúcimi vodu do výšky, ale slnko bolo za oblakmi a voda poriadnejšie vystrekla iba raz. Po dlhom čase sme nespali v stane, ale v maringotke na posteli. Celkom príjemná zmena, aj keď vonku bolo túto noc dosť teplo.

Akaroa.

Cesta k Arthur´s Pass.

Kea.

Arthur´s Pass.

Stretli sme aj Gandalfa.

Pondelok 19.3.2018

Mali sme budíček na východ slnka, ale bolo zatiahnuté, tak sme si ešte zdriemli. Išli sme znova kuknúť palacinky, ale more bolo kľudné a voda nestriekala. Preskúmali sme malú jaskyňu a presunuli sme sa ďalej po pobreží k tuleňom. Sú tam skaly s vhodnými podmienkami pre život tuleňov, dosť jedla v mori a úkryty pre malé tuleníky. Potom nasledovala len dlhá kľukatá cesta, nákup v obchode, ďalšia kľukatá cesta, až sme prišli k vraku jednej kovovej lode. More je tu dosť plytké a teraz, počas odlivu, sme na vodu ani nedovideli. Po kameňoch v blatovom piesku sme sa išli pozrieť bližšie, ale nebol to žiaden Titanic. Na ihrisku pri pumpe sme našli super preliezku - takú šmykľavko-lanovku, keď sa z vyššieho miesta človek púšťa akoby na pome. Bolo to dosť veľké a vysoké a pekne sme sa vyšantili. Kempovali sme v dedinke Marahau na konci sveta, ale aspoň sme videli západom slnka pekne osvetlenú oblohu a oblaky. Ľudo sa na to nemohol ani pozerať, konečne pekná obloha a my sme boli v aute v strede lesa s nulovým výhľadom.

Pancake Rocks.

Chýba striekajúca voda v pozadí.

Tuleníky.

Odliv kam až oko dovidí.

Utorok 20.3.2018

Skorý budíček o 6:30, raňajky, balenie oroseného stanu, prebaľovanie vecí na dvojdňový výlet. Hneď vedľa kempu sídlila požičovňa kajakov, kde sme strávili omnoho viac času, ako sme očakávali. Mali sme požičané dva morské dvojkajaky, ktoré mali v sebe miesto na uskladnenie batožiny. Bol to trochu boj, ale napchali sme tam všetky veci na spanie (stan, 2 spacáky, 2 karimatky) aj jedlo na necelé dva dni. Potom nasledoval výklad mapy, počasie, atrakcie, ktoré môžeme uvidieť. Potom sme dostali inštruktáž, ako sa dostať do kajaku, čo robiť v prípade prevrhnutia sa alebo potreby zavolať pomoc. Prevrhnutie a nasadanie sme si všetky skupinky vyskúšali v bezpečnosti trávnatého dvora, my sme dostali aj pochvalu za dramatické prevedenie tohto nácviku. Konečne sme naložili člny a previezli sa kúsok k vode. O pol jedenástej sme už pádlovali ostošesť k veľkému preseknutému kameňu Split Apple Rock, ktorý vznikol rozpínaním ľadu v škáre, ktorá sa zväčšovala, až kameň pukol na polovicu. More bolo kľudné, len občas nás nadhodila nejaká vlnka a raz nás jedna väčšia ošplechla. Prvú zastávku sme si spravili na malom Fisherman ostrove a posilnili sme sa na ďalšie pádlovanie.

Vraj tu okolo bývajú delfíny, ale my sme videli iba nejakú veľkú rybu dvakrát sa ukážkovo vyhodiť nad vodu. Ani tučniaky sme nevideli, lebo cez deň bývajú v mori a až na noc chodia na breh. Pri väčšom Adele ostrove sme ale videli kopu tuleňov, aj s malými zlatými mláďatami. Väčšina z nich len nehybne ležala na skalách, niektoré boli akčnejšie. Bolo to super, naložiť všetky veci do kajaku a presúvať sa po vode, kam človek chcel. Mohol by to byť zaujímavý niekoľkodňový výlet, aj keď ďalšie dni by sa asi s unavenými rukami pádlovalo ťažšie. Pádlovali sme ďalej na sever popri pobrežiu, až sme prišli do zátoky, kde bol náš malý kemp. Zaparkovali sme na pláži a postavili sme stany. Okrem pár lavičiek tu boli iba dve kadibúdky a nepitná voda. Kajaky sme museli zaviezť o zátoku vyššie, do veľkej Anchorage Bay, odkiaľ ich požičovňa zobrala člnom späť a my sme sa prešli 20 minút do nášho kempu. Uvarili sme si klasicky konzervovú polievku a cestoviny a v stane sme hrali Bang! Vonku bolo počuť divné škrekoty rôznych vtákov, občas sme rozmýšľali, či to nie je nejaké týrané dieťa na okolí.

Split Apple Rock.

Tuleníky.

Back Bird.

Kempujeme na pláži v malej zátoke.

Pohľad na náš kemp.

Streda 21.3.2018

O 6:30 už svitalo a kým sme sa najedli a pobalili, nad morom vyšlo slnko. Vracali sme sa pešo do Marahau, odkiaľ sme včera štartovali na kajakoch. Všetko, čo sme doteraz vozili v aute alebo v kajakoch, sme teraz niesli v ruksakoch na pleciach a teda, bol to rozdiel oproti môjmu malému 10 litrovému ruksačíku. Nohy zrazu nevládali šliapať tak rýchlo, ako som bola zvyknutá. Turistická cesta viedla lesom v kopci, takže keď sa vyskytla nejaká čistinka, bolo pekne vidno more a pieskové pláže pod nami (aj na tých boli kempy). Zistili sme, prečo národným symbolom Zélandu je papraď (mali referendum, či si nezmenia vlajku na svoju vlastnú s papraďou). Les pozostával zo stromov, ale hlavne z papradí. Nie takých malých, ako rastú u nás, boli to akoby palmové stromy s obrovskými papraďovými listami. Na obed sme už boli pri aute a prebaľovali sme si veci do ruksakov. Pedro sa rozhodol, že musí pokoriť nový časový rekord, vykašľal sa na nás a išiel dopredu. Mala som kľúče od auta, lebo kráčame rýchlejšie ako Z+Ľ, tak že sa pri aute dobalíme. Keďže o Pedrovom pláne nikto z nás nevedel, raz som sa 10 minút vracala k jednej vyhliadke, či ma nečaká tam, lebo som ho už dlho nevidela. Potom som šliapala ďalej, ale keď ma nečakal ani na veľkej čistinke so stolíkmi a záchodom, začala som rozmýšľať, či nemôže byť niekde za mnou (aj keď sme sa nemali ako vymeniť), alebo či sa mu niečo nestalo (či nespadol z útesu pri snahe uloviť dáku kešku). SMS mu neprišla, keď som volala, zistila som, že má letecký mód. Počkala som Z+Ľ, ale ani oni ho nevideli. Rozmýšľali sme, čo sa mohlo stať, ale povedali sme si, že predsa len najprv prídeme k autu, kým začneme panikáriť. A tam spokojný Pedro balí ruksak...

Po hodinke cesty sme prišli na letisko v Nelsone, kde sme sa rozlúčili so Zuzkou a Ľudom. Oni pokračovali autom na trajekt na severný ostrov a odlietali až o týždeň. Nás vrtuľové lietadielko prepravilo do Aucklandu, kde sme si na letisku na jeden deň požičali auto.

Východ slnka zo stanu.

Pláž po ceste do Marahau.

Štvrtok 22.3.2018

O ôsmej sme sa rozlúčili s Maťom a vyrazili sme na sever k západnému pobrežiu. Te Henga Walkway popri mori je súčasťou Hillary Trail (77 km). Príroda asi bola proti tomu, aby sme sa tade prechádzali, lebo nám pod nohy kládla bodliaky a mokrú trávu cez chodník. Začalo to byť celkom nepríjemné, keď som mala mokré gate až po pás a v topánkach mi žblnkalo, ale bolo príjemne teplo a dalo sa to vydržať. Mali sme pekné výhľady na more a útesy nad ním, bičované hlučnými vlnami. Na jednom výhľade som spravila fotku veľmi rýchlo, lebo tam bol roj malinkých mušiek, ktoré na mňa posadali a liezli mi do tváre. Ponáhľala som sa ďalej, po pár minútach dole kopcom som sa ich konečne zbavila (tých lietajúcich, ostatné som zo seba ešte dlho oberala). Celý deň bol nad morom mierny opar a postupne bolo viac dusno. Prišli sme na pláž Bethells Beach s čiernym pieskom a oranžovo hnedými veľkými riasami, ktoré vyzerali ako lasagne. V mori boli traja surferi, inak nikde nikto.

Cesta späť bola úmorná a myslela som si, že sa ani nevrátim. Tráva už mokrá nebola, ale bodliaky stále pichali a občas sme sa brodili cez blato. Problém nastal pri mušom kopčeku. Medzičasom sa tie muchy rozmnožili alebo čo a musela som bežať, aby som im čím skôr unikla. Do toho začalo pripekať slniečko a bolo strašne dusno. Zadychčaná a spotená som si dala pauzu na obratie múch až pod kopcom, kde ich bolo o dosť menej. Vtedy som si uvedomila, že na zvyšok výletu nebudem mať dosť vody a musím šetriť. Posledný úsek boli nekonečné a strmé schody. Pri aute sme hneď zo seba zhodili všetky mokré veci a išli sme sa osprchovať do neďalekého kempu. Najlepšie minuté $2 ever. Po ceste na letisko sme sa zastavili v obchode na suveníry, mali sme šťastie, že sme takto na poslednú chvíľu ešte nejaké našli. Dosť nás zaskočilo, keď si od nás predavačka v supermarkete vypýtala doklady na predanie dvoch pív. Pedro vytiahol občiansky, ale ona potrebovala pas. A nie len jeho, aj môj… Tak som sa prebehla do auta. Mali sme uvarené cestoviny v ešuse, ale nenašli sme samootváraciu konzervu kukurice, tak sme išli v obchode do mäsiarstva, či by nám mohli otvoriť konzervu. V aute sme zistili, že aj tuniak, ktorého sme už mali nemá otváranie a išli sme ich otravovať druhýkrát. Cestovinky sme potom zjedli na šupákov v aute na parkovisku.

Na siedmu sme vrátili auto a z požičovne nás zaviezli na letisko. Letieť sme mali 22:20, chceli sme si ešte prebaliť ruksaky a najesť sa. Na tabuli s letmi sme ale taký čas nevideli. Išli sme k okienku AirChina, kde sa letušky divne zatvárili a spýtali sa, či nemyslíme let o 20:20. My že určite nieee, jedine, že by sme to mali v našom dokumente zle zapísané (ups). Letuška skontrolovala naše pasy a oznámila nám, že máme desať minút a že gate 18 je dosť ďaleko. Bleskurýchle sme prehádzali tekuté veci a niečo zo suvenírov do batohov a bežali sme. Pedro plánoval vysušiť si na vecku svoje premočené tenisky a bežal iba v šľapkách s mokrými teniskami v ruksaku. Na kontrole sme sa na drzovku predbehli, že nestíhame a potom sme sa nekonečne dlho preplietali duty free obchodíkmi. Gate 18 bol fakt v paži. Pohyblivé pásy som využívala na vydýchanie sa, cítila som kropaje potu na čele. Čisté tričko, ktoré som si dva týždne šetrila na cestu domov som už stihla celé prepotiť. Keď sme zistili, že boarding začal iba pred chvíľou a nečakajú už len na nás (kopa ľudí ešte stála v dlhom rade), vydýchli sme si a dovolili sme si napustiť fľaše a ísť na WC. Stihli sme to teda s prehľadom, ale museli sme skočiť do riadneho hovna, že sme mali také šťastie. Let prebehol v pohode, tentokrát aj jedlo bolo dobré, aj pribudli dáke filmy. Dosť veľkú časť sme prespali a o štvrtej ráno sme pristáli v Pekingu.

Za rána, za rosy.

Novozélandská džungľa.

Rozbúrené more.

Kemp so záchrannou sprchou.

Piatok 23.3.2018

O šiestej sme v Pekingu sadli na prvý vlak do centra, vystriedali dve metrá a ocitli sa pred hlavnou pamiatkou Pekingu, Zakázaným mestom. To otvárali až o pol deviatej, tak sme medzičasom omrkli Námestie nebeského pokoja (Tchien-an-men). Je to tretie najväčšie námestie na svete (zmestil by sa tam Vatikán) a bolo plné Číňanov. Kopa organizovaných skupiniek, každá s inými šiltovkami na hlave. Pri každej skupinke bol fotograf a fotil ľudí po jednom, z troch rôznych miest / výhľadov. Aby ušetrili čas, kým jeden človek spravil tri kroky z miesta 1 na miesto 2, odfotil iného človeka na mieste 3 a takto tam rotovali. Každý z nich mal svoj mobil, ale tak fotka od profíka, je fotka od profíka (haha). Na námestí okrem obelisku nie je nič, tak sme sa presunuli cez cestu k Zakázanému mestu - Kráľovskému palácu. 

Pochopili sme, že o pol deviatej otvoria jednu zábranu a za ňou sa kontrolujú lístky, ale nevedeli sme, kde si ich môžeme kúpiť (raz som to neúspešne skúšala cez internet). Chlapík pri zábrane mi odpovedal No English, tak sme počkali kým nás pustia dnu. Pri kontrole lístkov jeden chlapík ukázal, že lístky sa kupujú smerom späť, po ceste sme sa spýtali ďalšieho, ten povedal, že sa to dá len cez internet. My na to, že internet nemáme a on nám ponúkol svoj mobil, že nám to kúpi a dáme mu peniaze. Samozrejme, že v určitom bode to vyhadzovalo nejakú chybu a nechcelo to spracovať moje meno. Tak nás poslal ku kontrole lístkov, nech nám oni poradia. Teta ukázala smerom späť, tam sme pri búdke konečne našli pani, ktorá ako tak vedela po anglicky a ukázala do rohu námestia. Čuduj sa svete, tam sme našli pokladňu na lístky! Ku kúpe lístkov sme museli dať naše pasy, lebo posledných pár rokov regulujú vstup do Zakázaného mesta na 80 000 turistov denne. Postavený bol za dynastie Ming a tvorilo ho okolo 800 budov. Okolo má osem metrov široký múr a 52 metrov širokú vodnú priekopu. Vnútri je niekoľko námestí oddelených bránami s audienčnými miestnosťami. V každej bol nejaký trón, ale inak žiadna výstava, žiadne exponáty. Prešli sme na druhú stranu komplexu na metro smerom na letisko. Bez komplikácií sme sa dostali až do lietadla a skoro celú cestu do Londýna som pozerala filmy. Možno by sa mi aj chcelo spať, ale keď som si predstavila ten zlomený boľavý krk, radšej som vydržala. V Londýne sme si u Danky a Majáka objednali jedlo domov a išli spať.

Zakázané mesto.

Všetci sa ponáhľajú nevedno kam.

Vyfotošopovaní Číňania (jedného sme zabudli).

Jeden z kráľovských trónov v audienčnej miestnosti.

Sobota 24.3.2018

Vďaka časovému posunu sme vstali v pohode skoro ráno a išli sme sa zabaviť do Escape room. Podarilo sa nám odtiaľ dostať tesne pred koncom času. Išli sme sa poprechádzať medzi vintage a retro stánky s oblečením a rôznymi predmetmi, naobedovali sme sa a so zastávkou v čokoládovni sme išli k D+M. Večer sme sa presunuli metrom a vláčikom na letisko a o jedenástej sme doleteli do Bratislavy. Prišla pre nás moja sestra Vierka, ale na aute bolo pokazené zamykanie a dali sa otvoriť iba šoférove dvere. Preliezli sme tade dovnútra, doma sme pre zmenu vyliezli cez okno. Zničení sme sa ešte vybalili a išli spať.

Janka v čokoládovni.

Nejaké info na záver:

• Jazdia vľavo, ale Zuzke to nerobilo problémy.
• Na južnom ostrove asi ani nie je diaľnica, cesty sú často kľukaté.
• Cesty majú dobrej kvality, bez výtlkov, ale asfalt nie je úplne jemný a preto sú autá hlučnejšie.
• Všade sú nejaké kopčeky, občas akoby uťal a vedľa kopca je hneď veľká planina.
• Nevideli sme skoro žiadne polia s úrodou, iba pár kukuričných a kapustových polí, ale vraj pestujú veľa ovocia.
• Všade sme videli ovečky v ohradách, kde neboli ovečky, boli kravy alebo srnky, ešte im aj trávu zavlažovali.
• Veľa názvov vecí aj miest majú po maorsky aj po anglicky.
• Je tu slabá vrstva ozónu a silné slnko - je veľký rozdiel v pocitovej teplote keď fúka, alebo keď svieti slnko v bezvetrí.
• Ľudia sú opálení skôr trochu do oranžova a nie do hneda ako u nás. Veľa turistov sa spáli, kým naozaj uveria, že sa treba natrieť 50-tkou aj keď je pod mrakom.
• V bundách sme stretali sporo odetých ľudí, ktorým asi nebola zima. Vraj sú na zimu zvyknutí, lebo majú zle odizolované domy a v zime tam majú kosu.
• Zistili sme, že merino vlna je fakt super materiál! Rýchlo na tele uschne a ani po niekoľkých dňoch nosenia nesmrdí. Je to ideálne na niekoľkodňovú turistiku alebo takýto výlet, kde treba šetriť miestom v kufri.
• Videli sme veľa výstražných značiek pre rôzne zvieratká (ovečka, krava, kačky, tri kačky, moa (akoby pštros), kiwi, kea, slimák, tučniak).

Chceli by sme sa poďakovať Zuzke s Ľudom, že nás zavolali na túto parádnu dovolenku, celú ju naplánovali, odšoférovali a pofotili, ste super!