Neapol a spol.

Od kedy chodím s Pedrom, tradičnú Veľkú Noc som nezažila. Štyri dni voľna sú priveľa na strávenie doma, tak sa vždy ideme niekam flákať. Tento rok nás zavolali Marek s Jankou do Talianska. Balila som sa vo štvrtok ráno na poslednú chvíľu, ale autobus do Viedne sme stihli v pohode a lietadlo do Neapolu tiež. Už v autobuse z letiska bolo vidieť, že sme na juhu. Rušná cestná premávka sa nezaobišla bez trúbenia a prepletajúcich sa skútrov. Pravidlá tu moc neplatia, minimálne jednosmerky sú skútrami úspešne ignorované, chodci si musia cestu na druhú stranu cesty vydobyť. Usúdili sme, že kto prvý zaváha, púšťa toho druhého.

Zložili sme sa na ubytku (pekný byt s troma izbami) a išli sme hneď do mesta. Po 20 minútach sme sa dostali do centra. Uličky lemujú obchodíky a stánky vytŕčajúce na ulicu. Ponúkajú suveníry, cestoviny, oblečenie, alebo fast food pizzu či iné smažené mini jedlá. Okrem toho je tam samozrejme niekoľko poriadnych pizzérií, kaviarní so zmrzlinou a cukrární s croissantmi a inými dobrotami. A kopa kostolov. Aj v takejto uličke sa často musíme uhýbať skútrom, ktoré sú okrem toho hlučné a smradľavé. Takže prestávky v kľudných kostoloch sú vítané. Prešli sme hlavné centrum mesta a väčšinu kostolov a unavení sme sa vrátili na ubytko. Veľmi ma zaujali byty na prízemí, ktoré nemajú vchod do bytu cez hlavný vchod do bytovky, ale priamo z ulice. Veľa bytov malo otvorené dvere alebo okná, tak sme cez ne videli priamo do obývačky spojenej s kuchyňou (niekedy tam bola aj posteľ, vyzerala to byť iba garsónka). Viaceré prízemné bytíky mali malý balkón, aby bola ich obývačka aspoň niečím oddelená od rušnej ulice. Prádlo mali povešané na ulici, aj sušič na prádlo tam mali len tak postavený vedľa vchodu.

Jeden z mnohých kostolov.

Typická talianska ulica.

Obchodík s cestovinami.

Piatok 14.4.2017

Po pohodovom vstávaní a raňajkách do postele sme sa vybrali do mesta na Free walking tour (na konci prehliadky môžeme zaplatiť sprievodcovi, koľko uznáme za vhodné). Janka s Marekom išli do najlepšieho archeologického múzea na svete, kam presunuli všetky artefakty nájdené v Pompejách. Nás sprievodca povodil po starom meste, porozprával nám, ako bol Neapol založený Grékmi (Nea polis = Nové mesto) a ukázal nám najstaršiu pizzériu na svete (pizza do ruky, poskladaná na štvrtiny) (https://en.wikipedia.org/wiki/Antica_Pizzeria_Port%27Alba). Okolo obeda sme sa mali stretnúť s Jankou a Marekom pri stanici so zubačkou. Marek vravel, že MHD lístok platí na metro aj na zubačku, takže kľudne môžeme ísť na stanicu metrom. Vošli sme do metra na stanici Dante, našla som nejakú zastávku, pri ktorej boli poznámky o troch zubačkách a išli sme tam. Ako sme vyšli z metra, bolo nám jasné, že sme zle, tak sme sa spýtali na cestu. Chlapík povedal, že máme ísť na Dante a odtiaľ pešo. :D Aspoň, že nás nechal vojsť do metra na ten starý lístok (keď sme prešli cez turniket von, prestal platiť). Tak sme sa odviezli späť, odkiaľ sme prišli a prešli sme 400 metrov na stanicu zubačky. :) Tá nás vyviezla hore na kopec, kúsok od hradu. Za bránou hradieb bola šípka na predajňu lístkov, ale povedali sme si, že sa najprv pôjdeme pozrieť okolo hradu (vnútri hradieb). Prešli sme za roh, kde už začínali pekné výhľady na mesto a našli sme nestrážený vchod do hradu. Tak, že sa ideme pozrieť ďalej. Asi to bol východ, lebo väčšina ľudí išla opačným smerom, ale podarilo sa nám dostať sa až hore na nádvorie. Dalo sa prechádzať po hradbách, odkiaľ sme videli takmer celé mesto, more s prístavom a Vezuv. Pomotali sme sa tu a išli sme späť, kadiaľ sme prišli. Zišli sme veľký kopec kľukatými ulicami a prišli sme na promenádu. So zmrzlinou v ruke sme sa prešli k ďalšiemu hradu s výhľadom na mesto zo spodu a dali sme si dlhú prechádzku cez celé mesto na ubytko.

Klasická štvrtinková pizza.

Výhľad na Neapol a Vezuv z hradu.

Bazilika sv. Františka.

Sobota 15.4.2017

Dnes sme sa vybrali na Vezuv. Vlakovú stanicu sme mali 15 minút od ubytka a po ceste sme sa zastavili pre zeleninu na trhu. Na stanici bola kopa ľudí v radoch na lístky a nie moc ochotný pán za okienkom, ale podarilo sa nám kúpiť lístky do Ercolana a späť. Videli sme na tabuli, že vlak mal odísť pred tromi minútami a ďalší ide o pol hodinu, tak sme išli na nástupište pohodovým tempom. Zistili sme, že vlak je ešte tam, tak sme pobehli a natlačili sa do jedného z vozňov. Vláčik bol jeden z tých starších, ale na osobák si to medzi zastávkami dosť rozbiehal. Vystúpili sme aj s mnohými ďalšími ľuďmi v Ercolane a hneď pred stanicou boli šípky, plagáty a ľudia pozývajúci nás k najlepšiemu autobusu na Vezuv. Nemali sme zistenú inú možnosť prepravy, tak sme kúpili spiatočný lístok na bus za 10€ plus 10€ vstup na Vezuv. V buse sme sa viezli dosť dlho do kopca cez serpentíny. Vyviezli nás najvyššie, ako sa dalo a dali nám hodinu a pol na pozretie Vezuvu, potom sme museli stihnúť ten istý bus späť.

Na okraj krátera sme šľapali 15 minút hore serpentínovou cestičkou, sopečný štrk nám prešmykoval pod nohami. Musím povedať, že väčšina ľudí mala tenisky a len niekoľkí sa vybrali hore v balerínkach. Počasie bolo pekné, takže turistov bolo habadej. Na vrchole chodili sprievodcovia a rozprávali o sopke, ale nepodarilo sa nám zastihnúť žiadneho anglicky hovoriaceho. Prešli sme sa na druhú stranu a pofotili sa s výhľadom na kráter zo všetkých strán. Čakala som od toho asi niečo viac. Bolo mi jasné, že v kráteri neuvidíme bublajúcu lávu (aj keď to by bolo super cool), ale v podstate to bola len kopa tmavých kameňov s dierou v strede. Chceli sme sa prejsť okolo celého krátera, ale to sa dalo len so sprievodcom a nemali sme toľko času. Vrátili sme sa dole akurát včas, aby sme stihli autobus. Keď už sme boli v Ercolane, išli sme sa pozrieť na druhú atrakciu, za ktorou sem ľudia chodia - Herculaneum. Je to niečo ako Pompeje, mestečko zaliate lávou (Pompeje boli zasypané popolom),  vďaka ktorej sa veľmi dobre zachovali domy aj s maľbami, či niektoré drevené trámy. Na celé mestečko sa dalo pozerať zhora a my dvaja sme usúdili, že Pompeje nám budú stačiť. Rozdelili sme sa teda s Jankou a Marekom, ktorí išli dovnútra a vybrali sme sa späť do Neapolu a rovno na ubytko, trochu si oddýchnuť pri filme. Večer sme sa prešli do mesta na nákup a pokračovali sme v degustácii syrov a vína.

Kráter Vezuvu.

V parku pod Vezuvom.

Pizza a gelato - základné talianske slovíčka. :)

Nedeľa 16.4.2017

Dnes sme vstávali už o siedmej, aby sme prišli čím skôr do Pompejí. Na naše prekvapenie, vlak v stanici stál len chvíľu a bol dosť prázdny (síce, bola nedeľa ráno). Ako sme vystúpili z vlaku, hneď nás začal oblbovať jeden chlapík, že ponúkajú sprievodcu na dve hodiny za 12 € na osobu plus nebudeme musieť stáť v ooobrovskom rade na lístky, až hodinu a pol! Tak sme sa mu poďakovali za ponuku, prešli sme za roh k vstupu, postavili sme sa za tých strašne veľa ľudí (asi 10) a kúpili sme si lístky. Dokonca som mala ešte nárok na zľavnený! Do dvojice sme si požičali audioguide so sluchátkami a každý sme si dali jedno do ucha. Tým pádom sme stále chodili ako siamské dvojičky.

Pompeje postihlo v roku 62 zemetrasenie, z ktorého sa úplne nestihli zotaviť, lebo o 17 rokov neskôr, v roku 79 vybuchol Vezuv. Do vzduchu sa vzniesol 33 kilometrov vysoký stĺp prachu, kameňov a vulkanických plynov, ktorý vyžaroval stotisíckrát viac tepelnej energie ako bomby na Hirošimu a Nagasaki. Vezuv je jediná sopka v Európe, ktorá vybuchla za posledných sto rokov. Dnes sa považuje za jednu z najnebezpečnejších sopiek na svete, lebo v jej blízkosti žijú tri milióny ľudí a keď už vybuchne, väčšinou to stojí za to.

Ľudia zomreli rýchlo, na teplotný šok. Prach sa okolo nich usadil a stvrdol, oni sa časom rozložili, ale v kameni zostali presné otlačky ich oblečenia a tváre, ktoré archeológovia získali vyplnením tejto dutiny hmotou, ktorá stuhla a potom odstránili okolitý kameň. Takto sa zachovali aj mnohé nástroje, či fresky a mozaiky v domoch. Mesto bolo na vtedajšie pomery dosť veľké, dnes by sa klasifikovalo ako husto obývaná dedina. Vďaka tomu výbuchu môžeme vidieť, ako vyzerali mestá pred dvetisíc rokmi, inak by boli tie domy postupne búrané a prerábané na krásne sklenené budovy dnešnej modernej doby.

Veľmi sa mi páčili prechody pre chodcov. Stredom každej ulice tiekla odpadová voda a chodili tadiaľ vozy. Aby sa tomu ľudia vyhli, na oboch stranách ulice boli vyvýšené chodníky a na druhú stranu museli "preskackať" cez tri veľké kamene položené od seba dostatočne ďaleko, aby medzi ne prešiel voz. Ďalším zaujímavým miestom boli jedálne / bufety. Ľudia si väčšinou nevarili doma, ale chodili si kúpiť jedlo do jedálne (potom si ho zobrali domov). V jedálni bol barový pult do L s dierami na nádoby s jedlom / teplými nápojmi, ktoré boli v tom L-ku zohrievané pieckou.

Audioguide bol až moc podrobný, pri viacerých domoch rozprával, že si mysleli, že patril pánovi A, ale neskôr zistili, že v skutočnosti patril pánovi B a ako sú postavené ktoré stĺpy a kopu iných detailov. Nám by bohate stačilo, keby povedali, že tam žil chirurg, lebo našli v dome rôzne sofistikované nástroje. Ak by si chcel človek vypočuť všetky nahrávky, fakt by tam musel stráviť celý deň. My sme prešli skoro všetko, ale nie všade sme sa zastavovali na skúmanie ďalšieho rovnakého domu a určite sme nepočúvali všetky nahrávky. Predpoveď počasia hlásila dážď, tak sme si zobrali bundy a slamený klobúk som nechala na ubytku. Okolo obeda už bolo dosť zatiahnuté, tak sme si vybrali miesta, ktoré sme chceli prioritne vidieť. Stihli sme pozrieť Koloseum, ktoré zvonku ostalo pekne zachované (neviem, nakoľko to tam všetko zrekonštruovali, určite to nie je stav, v akom to našli pod tou vrstvou popola). Potom sme išli na zmrzlinu, stretli sme sa s Jankou a Marekom a rozhodli sme sa, že na dnes už stačilo. Vlak nám mal ísť tak akurát, aby sme šli rýchlym krokom na stanicu. Lístky sme už mali kúpené, tak sme si ich označili a prešli sme na nástupište. Tri minúty pred očakávaným príchodom vlaku sa po anglicky ozval oznam, že najbližší vlak ide o hodinu a pol a teraz môžeme ísť na náhradný bus. Tak sme sa presunuli aj s ostatnými turistami k autobusu, ktorý už bol plný. Začalo popŕchať, ale našťastie prišiel ďalší bus, kde sme si hneď chytili miesto. Do piatich minút vonku lialo ako z krhly. Autobus išiel našťastie po diaľnici a o chvíľu sme boli v Neapole, kde už bolo po daždi.

Pozostatky stĺporadia.

Pompejské LEGO.

Prechod pre chodcov.

Amfiteáter - aj teraz sa tam konávajú koncerty.

Pondelok 17.4.2017

Dnes sme sa vybrali na ostrov Capri. Nenašli sme na mape zastávku metra pri prístave, tak sme sa pekne prešli a 9:10 nastúpili spolu s milión ďalšími ľuďmi na loď (vnútri bolo veľa sedadiel ako v lietadle). Ako sme vyšli z prístavu a loď zrýchlila, začalo s nami pekne kývať. V aute nemám problém so serpentínami, ale toto bol predsa len iný pohyb a musela som si prestať čítať. Našťastie sme sedeli pri okne a mohli sme sa pozerať von na more. O chvíľu sa medzi nami začali prechádzať chlapíci z posádky a rozdávali igelitové sáčky. A väčšina ľudí si ten sáčok aj zobrala. Ja som musela zhlboka dýchať, bolo mi zle, ale nie až na vracanie. Dosť mi vadilo, keď som videla alebo počula niekoho, komu bolo zle... Po hodine sme konečne prišli na Capri na pevnú zem a o chvíľu nám bolo lepšie.

Väčšina turistov hneď zamierila k zubačke, ktorá išla hore kopcom do centra mesta Capri. My, ako správni turisti, sme našli malebný úzky chodník vedúci až hore ku skvelej pistáciovej zmrzline. Odtiaľ sme sa vybrali hľadať červenými bodkami značený turistický chodník na najvyšší kopec ostrova, Monte Solaro (589 m n. m.). Stúpali sme malebnými kamennými uličkami (chudáci domáci, keď to musia každý deň šľapať),  až sme sa trochu stratili. Našli sme jeden chodník, ktorý odbočil do lesa, ale nevideli sme žiadne značky. Našťastie to bol ten správny a po strmom stúpaní zelenou džungľou sme sa dostali na oddychové miesto s pekným výhľadom na polovicu ostrova. Pofotili sme sa a stúpali sme ďalej, na rozkvitnutý trávnatý hrebeň. Na jeho konci sme našli malý kostolík s teraskou ako stvorenou na desiatovú pauzu. Celý kopec bol pekne zelený, popri cestičke boli rôzne kvietky a hluční Taliani si kopali loptu a opekali. My sme pokračovali ďalej na hrebeň oproti, odkiaľ bol výhľad na druhú stranu ostrova a mesto Anacapri. Vyšli sme na vrchol Monte Solaro, kde okrem nás bolo veľa iných turistov, aj keď v tom druhom zmysle slova. Na kopec totiž išla jednosedačková lanovka plná dámičiek v sandáloch. Pokochali sme sa výhľadom na krásnu zátoku, naobedovali sme sa (tradične chleba s tuniakom) a prehovorili sme Pedra, aby sme dole nešli pešo, ale lanovkou. Bolo to vtipné, že som tam sedela sama, ale aj trochu smutné, lebo som sa nemala s kým rozprávať o pekných výhľadoch na záhradky a hlučných grilujúcich Talianov.

Po Anacapri sa nám moc nechcelo chodiť, ale nakoniec sme zistili, že je to pekné mestečko s keramickými maľovanými číslami domov a nápismi obchodov. Kachličkové a maľované boli aj lavičky a niektoré schody do domu. Kúpili sme si pizzu do ruky a išli sme hľadať vzdialenejšiu zastávku autobusu. Všetci totiž čakali na bus hneď pri lanovke. Autobusy tam chodili malé, aby vytočili zákruty v serpentínach na ceste medzi dvoma mestami (jedinými na ostrove) a teda sa do nich veľa ľudí nezmestilo. My sme prišli k zastávke akurát, keď išiel ešte prázdny bus a v pohode sme si sadli. Cesta bola pekná, s výhľadom na more a terasovité domčeky v Capri. Vystúpili sme v centre a išli sme sa pozrieť na opačný koniec ostrova. V centre bola kopa ľudí, kaviarní a značkových drahých obchodov. Predávali ľanové oblečenie prímorského / námorníckeho štýlu, koralové šperky, limoncello (citrónový likér) a voňavky typické pre Capri. My sme si kúpili akurát tak zmrzlinu, ale nebola taká dobrá ako tá prvá. Dostali sme sa mimo ruch centra, medzi domy so záhradkami a teraskami, až sme prišli k výhľadu na more a kamenný oblúk Arco Naturale. Pofotili sme romantické fotky pri západe slnka a spravili sme si okruh k tomu oblúku. Škoda, že už zapadalo slnko, nedali sa spraviť tak pekné fotky. Bolo to pekné miesto, aj keď sa nedalo ísť k moru (ako na väčšine pobrežia plného útesov). Kedysi v praveku to bola jaskyňa, ale prepadol sa strop aj bočné steny, čím sa vytvoril samostatne stojaci oblúk.

Deň sme využili naplno, bol najvyšší čas ísť späť do prístavu na posledný trajekt (o ôsmej). Tento bol našťastie väčší (aj pre autá) a pomalší, takže nás to tak nehúpalo a nikomu nebolo zle. Z neapolského prístavu sme sa ešte previezli metrom na zastávku Toledo, ktorá bola v roku 2012 vyhlásená CNN za najimpozantnejšiu stanicu metra. Najprv sme nevideli nič zaujímavé, iba na modro vykachličkované chodby, ale potom sme našli hlavnú atrakciu. Ako sa išlo hore dlhými eskalátormi, v strope bol vysoký zužujúci sa tunel, pekne vysvietený na modro, potom zmenil farbu na zeleno, blikal a proste celé to bolo tutti frutti wow. Tak sme sa niekoľkokrát povozili po eskalátoroch, v správnom smere aj v protismere a odviezli sme sa na ubytko. Zničení sme si uvarili výborné cestoviny s pestom a neúspešne sme sa snažili minúť zásoby vína.

V utorok nás čakalo už len pohodové cestovanie domov na chladné Slovensko.

Výhľady na mesto Capri na východe ostrova Capri.

Výhľad na mesto Anacapri na západe ostrova Capri.

Na vrchole lanovky na kopci Monte Solaro.

Janka na jednosedačke.

Peknými kachličkami mali ozdobené aj schody do domu.

Západ slnka s výhľadom na Arco Naturale.

Mjanmarsko (Barma)

Pol roka po svadbe sme sa konečne dostali na svadobnú cestu a konečne sme sa vybrali do šíreho sveta. Do ďalekej Ázie, do nepoznaného Mjanmarska. Je to krajina západne od Thajska, chvíľu bola Britskou kolóniou, potom mali vojenskú diktatúru a od roku 2010 sú republikou, aj keď armáda má stále veľký vplyv.  Možno ste o tejto krajine počuli zo správ, ako utláčajú etnickú skupinu Rohingov. V Mjanmarsku je viac ako 100 rôznych etnických skupín, takže je ťažké udržať krajinu pokope. Pre turistov ale tieto nepokoje nepredstavujú žiadne nebezpečie, je to v odľahlej oblasti a turista sa tam nedostane ani keby chcel. Hlavným mestom do roku 2006 bol Yangon, potom presunuli celú štátnu správu do novopostaveného mesta Naypyidaw.

Štvrtok 16.11.2017 - Piatok 17.11.2017 - Cestujeme

Leteli sme 6 hodín z Viedne do Dubaja, tam sme za dve hodiny akurát prešli letiskom na správne miesto odletu a ďalších 6 hodín sme leteli do Bangkoku. Prileteli sme o šiestej večer (časový posun je plus šesť hodín), odviezli sme sa vlakom bližšie do centra a takým otvoreným taxíkom na ubytko. Premávka bola fakt hustá a cesta trvala relatívne dlho. Motorky sa preplietali pomedzi autá, autá sa tiež natlačili kade sa dalo. Ovzdušie teda nebolo nič moc a hluku bolo tiež viac než dosť. Ani sa nám nechcelo ísť do mesta, rovno sme išli spať.

Ako sme leteli.

Ako sme cestovali po Mjanmarsku.

Takýmto dopravným prostriedkom sme cestovali na ubytko.

Sobota 18.11.2017 - Bangkok

Keďže sme večer odlietali do Yangonu, ruksaky sme brali so sebou a celý deň ich nosili na chrbte. Vybrali sme sa pešo smerom k pamiatkam a ocitli sme sa pri Grand Palace. Po chvíli sme sa dostali k obrovitánskemu radu ľudí, ktorý sa takmer vôbec nehýbal. Nevedeli sme, koľko je vstup do paláca, ale v takom rade by sme určite nestáli. Išli sme teda dopredu (nekonečne dlho) zistiť, aké je vstupné a či sa nám oplatí predbehnúť sa. Zistili sme, že ten nekonečný rad ľudí vôbec nešiel do toho paláca (snáď tam nikto nestál zle), ale do kráľovského krematória. Po zistení cien do paláca sme sa rozhodli pre obhliadku zvonku a namiesto toho sme si zaplatili o dosť nižšie vstupné do Wat Pho hneď cez cestu. Je to kráľovský chrám s najväčším počtom sôch Budhu v Thajsku. Okrem tých tam majú jednu veľkú stojacu a jednu obrovskú ležiacu sochu Budhu. Zrodila sa tu thajská masáž a dodnes ju tam vyučujú.

Prešli sme kúsok k nábrežiu, po ceste sme si kúpili grilované mäsko na paličke a za 4 bahty (0,10 €) sme sa previezli loďkou na druhú stranu rieky. Tá má krásnu bahnitú farbu a nič v nej nevidno. Wat Arun je chrám menší ako Wat Pho a nemajú ani takého veľkého Budhu, ale majú tam niekoľko pekne farebných pagôd. Voda sa tu kupuje ľadovo vychladená v plastových fľašiach, väčšinou pollitrových. V takom teple a dusne ako bolo dnes, sme tých fliaš minuli viac než dosť. Majú strašne veľkú spotrebu plastu, ale vodu sme si jednoducho museli kúpiť.

Previezli sme sa na druhú stranu rieky, dali sme si kokosovú zmrzlinu v kokose a išli sme zháňať odvoz na letisko. Najprv sme si museli zobrať taxík na stanicu metra (5 km sme v poobednej zápche išli hodinu), na stanici sme úspešne nastúpili na správny vláčik a potom sme ešte museli ísť autobusom. Chvíľu to vyzeralo, že lietadlo stihneme len tak tak, nakoniec však malo hodinové zdržanie. V Yangone sme si spolu s jedným nemeckým párikom zobrali taxík do centra. Chlapík bol milý, snažil sa konverzovať v angličtine, aj mu to celkom išlo. Oproti Slovensku je v Mjanmarsku časový posun o päť a pol hodiny, čo musí byť veľmi zaujímavé pri medzinárodnej komunikácii, ale nám ako turistom to bolo jedno.

Wat Pho.

Wat Arun.

Nedeľa 19.11.2017 - Yangon

Horko ťažko sme vstali o 9, na raňajky sme mali fajnú ryžu s volským okom, len sme ju museli rýchlo zjesť, aby sme stihli free walking tour. Tour by sme asi boli stihli, ale nikoho sme na mieste určenia nenašli (asi sme si to mali dopredu zajednať). Sklamane sme sa prebojovali cez hustú premávku k Sule pagoda. Pagoda je chrám, kde sa pred vstupom treba vyzuť a vnútri chodiť bosí. Občas sa platí vstupné, inokedy je vstup zdarma. Tu nás pri vstupe upozornili, že sa máme vyzuť a hneď nám obom napratali ruky kyticou, sviečkami, pozlátkom a ďalšími drobnosťami a pýtali 3000 kyatov (cca 2 €) za Pedrov aj môj balíček. Nakoniec sme sa nechali ukecať len na môj a bez sviečok za 2000 ks. Obchodníci sú veru dobrí. Po pár schodoch sa ešte platil vstup 3000 ks na hlavu. Nie je to veľa, ale už sme si mysleli, že vstupné bolo zaplatenie tej kytice a spol. Zistili sme, čo s tým všetkým máme robiť. V chráme je 8 ako keby oltárov - pre každý deň v týždni jeden (v mjanmarskej verzii budhizmu je streda rozdelená na dva dni - doobedie a poobedie). Podľa dňa v týždni, kedy sme sa narodili sme mali nájsť správny oltár a dať k nemu tieto dary. Okrem darov sme mali pre šťastie aj poliať Budhu pri oltári. V chráme boli väčšinou domáci, ale aj ďalší turisti. Už sú tu na turistov zvyknutí, až na pár pohľadov sme neboli atrakcia. Neskôr v inom chráme sa domáci otec so synom s nami odfotili, ale inak nič špeciálne.

Oproti Bangkoku je tu menej áut a tým pádom aj lepší vzduch. Teplo je rovnako, ale menšia vlhkosť a aj viac pofukuje. Pri ďalšej pagode nás pri vchode dve malé deťúrence upozorňovali na vyzutie sa a dali nám igelitové sáčky, nech si môžeme do nich dať obuv a nemusíme ju nosiť v rukách, inde sa zase necháva obuv pri vchode. Za sáčky si samozrejme pýtali peniaze - jediným slovíčkom "money", tak sme im dali 100 kyatov. Keďže deň už pokročil a slnko svietilo, nebolo príjemné chodiť po horúcej dlažbe bosí. Tak sme cupitali od tieňa k tieňu a zdržiavali sa mimo slnka.

Hlavnou atrakciou mesta Yangon je Shwedagon pagoda. Má 99 m vysokú vežu pokrytú zlatom a na vrchu majú byť tisícky diamantov a iných drahých kameňov. Pri vchode nám znova chcel malý chlapec predať sáčky na obuv a bol sklamaný, keď sme vytiahli svoje z predošlej pagody. Chrám je na kopčeku a vedú naň 4 vchody, niektoré majú výťah alebo eskalátor. Vchod, ktorým sme išli my, mal iba schody. :) Areál chrámu bol oveľa väčší ako predošlé. Dlažba na slnku bola tiež občas horúca, ale tieňu bolo dosť. Chrám bol naozaj pekný, veľa veží a vežičiek, sôch Budhov a všetko zo zlata alebo zafarbené na zlato. Keď sme prezreli celý chrám a boli už smädní, vydali sme sa ďalej do mesta.

Oddýchli sme si pri jazere. Síce už nenosíme veľké batohy a nie je tu tak dusno ako v Bangkoku, aj tak je chodenie unavujúce. Od jazera sme sa prešli chudobnejšou časťou Yangonu k ubytku. Na ulici špina, zápach, niekde úboho vyzerajúce paneláky, inde len chatrče. Sliepky a psy pobehujúce po ceste, medzi nimi deti hrajúce futbal. Ale ani tu sme sa necítili v nebezpečenstve. Keď sme sa dostali do normálnejšej časti mesta, zvažovali sme, čo kúpiť na jedenie. Stále sme nemali odvahu na pouličnú kuchyňu, tak sme si len v stánkoch na ulici kúpili ovocie. Plánovali sme sa na ubytku osprchovať a ísť niekam na masáž, ale boli sme už unavení a nikam sme nešli.

Vstup do Schwedagon pagody.

Schwedagon pagoda.

Dlhý most cez celé jazero.

Nie veľmi lákavý stánok s mäsom.

Pondelok 20.11.2017 - Yangon - Kalaw

Dnes sme si dali oddychový deň. Po raňajkách sme sa v pohode pobalili, nechali ruksaky odložené na recepcii a išli sme sa prejsť k pagode Botataung. Na rozdiel od väčšiny pagôd, do tejto sa dalo  ísť dovnútra, kde bol uchovaný Budhov vlas. Po ceste späť sme hľadali nejakú masáž, ale všade boli iba preklímované obchody s elektronikou a malé obchodíky s kadečím. V jednej bočnej uličke sme nakoniec uvideli obrázok nôh s nápisom reflexology - 1 hodina za 6000 kyatov (4 €). Išli sme teda dnu, že aspoň chodidlá si dáme pomasírovať. Najprv nám ich umyli a vypílingovali, potom začali s masážou. A tá teda bola poriadna, nie iba taká relaxačná! Odišli sme odtiaľ spokojní, ale zničení.

Na ubytku sme si zobrali batohy (teda, chlapík nám ich zniesol po schodoch, samým nám to nedovolili) a išli sme na blízku vlakovú stanicu. Bolo ťažké zistiť odkiaľ a kedy ide vlak, ale dostali sme sa na ten správny. Potom sme si ešte zobrali taxík na autobusovú stanicu. Tam bola triliarda autobusov a aj keď sa šofér spýtal na náš bus, netrafil na prvýkrát správnu uličku. Odložili sme si ruksaky do busu a išli sme hľadať niečo na jedenie. Vybrali sme si rybu, bola k nej aj ryža a pár ďalších vecí, celkom sa to dalo zjesť. Okrem toho nám doniesli také vysmážané trojuholníky, z ktorých olej pomaly kvapkal a aj tak boli studené a oničom. Nemali sme moc času, tak sme to zjedli a ponáhľali sa do busu. Bol to nočný V.I.P. bus, sedadlá boli veľké a dali sa poriadne sklopiť. Deň pred odchodom boli všetky miesta na internete vypredané, ale ochotný chlapík na recepcii nám bez problémov zajednal lístky telefonicky.

Cikpauzu sme mali na veľkom odpočívadle v strede ničoho, kde vybudovali niekoľko "reštaurácií" s gýčovými svetielkujúcimi nápismi. Po pol hodine sme pokračovali v ceste. Zaujímavé je, že síce cesty majú bez výmoľov a výtlkov, ale zato sú prirodzene krivé a rozhrkotané. V Kalaw nás bus vyhodil o 3:15 a fičal ďalej. Ruksaky nám krásne smrdeli po rybách, ktoré prevážali v kufri autobusu, predpokladám, že sušené. Chlapík spiaci na ubytku na recepcii sa zobudil, keď sme otvorili dvere a za 7$ na osobu naviac nás nechal ubytovať sa už v noci.

Vnútri pagody Botatung.

Typické vysmážané pouličné jedlo.

Večera na autobusovej stanici. Keď musíš, tak musíš. :)

Utorok 21.11.2017 - Pindaya
Ráno sa nám nepodarilo vstať zrovna skoro, takže sme nestihli možnosť stráviť deň so sloníkmi. Namiesto toho sme sa pridali k jednému španielskemu páru a taxíkom sme sa odviezli k jaskyni Pindaya. Je to 150 metrov dlhá jaskyňa, ktorá obsahuje viac ako 8 000 sôch Budhu. Najstaršie sú z 18. storočia, ale nové pribúdajú stále dodnes. Bolo to veľmi zaujímavé, väčšinou tam boli veľké zlaté sochy osvetlené jemným svetlom. Väčšinu času sme tu strávili hľadaním kešky, ktorá mala byť pri Budhovi darovanom Kanaďanmi.

Poobede sme išli na trh. Našli sme pani predávajúcu miestne víno. Ochutnala som jedno, a zobrali sme fľašu, Pedro si kúpil fľašu červeného vína - bez ochutnávky, čo potom trpko oľutoval (víno sme celé vyliali, bolo fakt zlé). Nenechala som ho trápiť sa samého, tiež som mala nepríjemný kulinársky zážitok. Videli sme na trhu také akoby cookies a spýtali sme sa pani predavačky, z čoho to je. Tá po anglicky nevedela ani len čísla, ale ukázala nám sáčok fazule / šošovice. Tak sme jej dali 100 kyatov (6 centov), nech nám toho dá, koľko vydá. Zabalila nám 2 “cookies” a 2 také iné koláčiky. Na izbe som to potom vyskúšala, ale hneď som to vypľula a musela som to zajesť, aké to bolo hnusné. :D

Dosť dlho nám trvalo, kým sme sa navečerali. Prechádzali sme sa trhom a ohŕňali nosy nad mäsom zaveseným v stánkoch s poletujúcimi muchami a nad spôsobom umývania riadov - opláchneš všetko v lavóri plnom špinavej vody a necháš odkvapkať. Nakoniec sme išli do reštaurácie, ja som si dala mäso s ryžou a Pedro so strúčikmi. Okrem toho nám doniesli kopu malých misiek s divnou zeleninou a inými vecami, ktoré sme postupne testovali. Obávali sme sa, koľko to všetko bude stáť, ale platili sme 4€. Zistili sme, že tie misky s prílohami dávajú automaticky všade. Keď sme dojedli, priniesli nám ešte kávu a nejaké oriešky, ale tie sme im rovno vrátili, že si neprosíme, lebo sme boli plní.

Pani domáca nám odporučila dve turistické kancelárie, ktoré robia túru k jazeru Inle, tak sme si v Sam's family agency rezervovali túru na ďalší deň. Dievčina nám dobrou angličtinou vysvetlila trasu, akú chodia, že pôjdeme cez 4 rôzne kmene ľudí,  ktorí pestujú rôzne plodiny, majú odlišný dialekt a oblečenie.

Budhovia v jaskyni Pindaya.

Objavili sme aj tajnú skrýšu s malými Budhami.

Bohatá večera v Kalaw.

Streda 22.11.2017 - turistika

Pred turistickou kanceláriou bolo ráno rušno a kopa ľudí, aj keď neskôr sme zistili, že oproti hlavnej sezóne to bolo nič. Rozdelili nás do skupiniek a uncle Sam (starý šedivý chlapík s ponožkami v žabkách) dal milý príhovor každej skupinke. Vraj majú dokopy vyše 60 sprievodcov, ktorí v hlavnej sezóne idú z jednej túry rovno na ďalšiu. Robia skupinky po max. šiestich ľuďoch a s nami bol jeden španielsky a jeden francúzsky párik, starí asi ako my. Naše nadšenie z toho, že cestujeme do exotiky rýchlo prešlo v pocit obyčajnosti, keď sme zistili, všetci turisti chodia cestovať minimálne na mesiac. Francúzi sa potom presúvali na Filipíny a Španieli sú kapitola sama o sebe. V lete pracujú v Nórsku v reštaurácii a potom pol roka cestujú.

Boli sme prekvapení, že ako sprievodcov sme dostali dve mladé dievčatá, Nani a Iun. Nani má 21 rokov, anglicky sa učia v škole čítať a písať, ale rozprávať sa učia hlavne od turistov. Robiť sprievodkyňu bol jej sen, takže je teraz veľmi spokojná. Pýtali sme sa aj na platy miestnych ľudí. O farmároch ťažko povedať, lebo rôzne plodiny stoja rôzne veľa, ale vraj priemerne zarobia 160 $ za mesiac. Ona ako sprievodkyňa v hlavnej sezóne zarobí 300 $ a mimo sezóny 100 $, záleží to od počtu túr, na ktoré ide. Vyzerá to byť celkom dobre platená práca. Za trojdňový výlet sme zaplatili 31 $ na osobu a mali sme tam jedlo celý deň, ubytko u domácich, 2 sprievodkyne a veľkú batožinu nám previezli do nášho hotela v cieľovej destinácii. Pôvodne sme si mysleli, že je to 25 € na deň a nie na celý výlet, takže sme boli milo prekvapení.

Z prašného mesta plného hlučných a smradľavých motoriek sme prešli do prírody. Dlho sme išli cez les, až sme prišli na hlinenú cestu s parádnymi výhľadmi do údolia (boli sme vo výške okolo 1400 m n.m.). Na kopcoch bolo vidno zelené pomarančovníky a čajovníky, aj keď tie boli iba malinké, lebo po sezóne ich zostrihali úplne na krátko. Obed sme mali na totálne gýčovom mieste, ako vystrihnutom z reklamy. V strede ničoho bola "reštaurácia" so sedením pod altánkami so slamenou strechou a výhľadmi na okolité zelené kopce. Dostali sme palacinky a džem zo žltých zemiakov a spoločné taniere s ovocím a výborným guacamole. K tomu bol zelený čaj, ale mohli sme si kúpiť pivo alebo iné nápoje typu kola, fanta. Boli sme v oblasti kmeňa Palaung a v dedine sme videli plachty, na ktorých sušili čaj alebo čili. Vraj kedysi pestovali ópium, ale asi pred 20-30 rokmi museli na nariadenie vlády presedlať na čaj. Nazreli sme aj do miestnej školy, kde vyzerali, že na turistov sú už zvyknutí a moc sme ich nerušili. Triedy mali rozdelené podľa ročníkov, všetky deti boli v školských uniformách.

Celkom dlhý úsek sme išli po železničnej trati, tak sme boli radi, že sme videli ten vlak prejsť chvíľu pred nami, čo znamenalo, že tak skoro by ďalší nešiel. Dostali sme sa do oblasti kmeňa Danu, ktorí pestujú hlavne ryžu, cesnak a zázvor. Žlté ryžové polia so zelenými kopcami v pozadí boli veľmi fotogenické a mohli sme vidieť miestnych ľudí pri práci, ako kosili klasy ryže a viazali ich do stohov. Potom ich mlátili o zem, aby z klasov vypadali zrniečka ryže.

Cieľ dnešnej cesty bola malinká dedina s pár domami, kam sme prišli okolo štvrtej s 24 km v nohách. Ubytovaní sme boli na poschodí dreveného domu, na zemi v jednej veľkej miestnosti, kam nám priniesli aj večeru (sedeli sme na zemi za nízkym okrúhlym stolom). Pod nami na prízemí mali pivnicu a maštaľ. Za domom bola kadibúdka na turecký štýl a vonkajšia sprcha pre turistov pozostávala z drevených dosiek, vnútri bol sud s vodou a miska na jej naberanie. Pri dome na prízemí bola kuchyňa, večeru nám chystali naše sprievodkyne s pani domácou. Varili na dvoch malých pieckach na uhlie, ako kuchynská linka im poslúžil jeden nízky stolík. Každý dostal fazuľovú polievku (takú mini porciu v mištičke) a tanier ryže. Na spoločných tanieroch bola cukina, fazuľové strúčiky, sójové klíčky a mäso so zeleninou. Okrem toho doniesli aj tanier čipsov, ktoré pripravili ony. Bolo to veľmi dobré a bolo toho akurát pre všetkých. Po večeri sme ešte dostali čaj a  oriešky v karamele. Dali sme si aj pivko a zistili sme, že Iun ešte žiaden alkohol neskúšala a Nani sa raz opila z trošky piva. Využili sme príležitosť a podelili sa s našou domácou slivovicou. Sprievodkyne povedali, že vonia ako ich ryžové víno a Nani sa odvážila ochutnať. Naliala si trochu do šálky, ochutnala prvý dúšok a na naše prekvapenie, dopila aj zvyšok s tým, že jej to chutilo. Bola prekvapená, keď o chvíľu prišlo pálenie a utekala si pre vodu. Ale vyzerala, že prežila. :) O ôsmej sa s nami rozlúčili a do deviatej sme postupne pozaspávali aj my.

Národným športom Mjanmarska je činlon, nohejbal, ktorý hrajú buď dva tímy cez sieť vo výške hlavy (smečujú hlavami alebo vykopnutím nohy do výšky), alebo spoločne v kruhu a snažia sa, aby im ratanová loptička nespadla na zem.

Výborný obed s krásnymi výhľadmi.

Sprievodkyňa Iun a ostrihané čajovníky.

Jeden z mnohých pekných výhľadov.

Sprievodkyňa Iun s miestnou dievčinou.

Činlon - najpopulárnejší šport v Mjanmarsku.

Štvrtok 23.11.2017 - turistika

Budíček sme mali o 6:30, keď nám dievčatá priniesli raňajky. Po hodinke sme vyrazili do ďalšieho dňa. Výhľady neboli až také dobré ako včera, ale stretli sme viac ľudí a boli aj prívetivejší. Jedna staršia pani, ktorá nám išla oproti z poľa sa pri mne zastavila a začala si obzerať moju ruku a smiala sa, že aká som biela. :) Zastavili sme sa aj pri jednej, ktorá na veľkej plachte triedila čiastočne sušené čili papričky. Povedala, že za kilo (veľký kôš) týchto papričiek dostane v prepočte 2 €. To, že pestujú hlavne čili bolo vidieť z diaľky, keď sušili papričky na plachtách. Okrem toho ešte pestovali kukuricu a zázvor. Zastavili sme sa aj v malej výrobni na bambusové košíky, z jedného bambusu vyrobia až sedem košov. Na obed sme sa zastavili v jednom bambusovom domčeku a dievčatá nám pripravili výborné rezance so zeleninou a k tomu ovocie.

Tentokrát sme bývali v bambusovom dome. Na poschodí boli dve miestnosti, kde všetci spali, dole bola maštaľ pre kravy. Vedľa bola kuchyňa, z ktorej nám do spálne išiel dym. :) Žila tam jedna stará pani, ktorá mala typicky červené a polovypadnuté zuby, zo žuvania betelu (list betelu potretý vápnom, vnútri je tabak a arekový orech). Táto pochúťka má stimulačné účinky a je v Ázii veľmi populárna. Vyskúšali sme to aj my, ale zjavne som to nevedela správne “cmúľať”, lebo sa mi to po chvíli rozpadlo. Pedrovi to išlo trochu lepšie, mal aj zuby riadne červené.

Ranné výhľady na krajinu.

Miestna škola.

Ten košík plný čili predá za 2 €.

Nani a Iun nám pripravujú ďalší výborný obed.

Červenozubá pani domáca v kuchyni.

Príprava betelu.

Piatok 24.11.2017 - príchod k jazeru Inle

Posledný deň nás čakalo len 17 km. Keďže všetky agentúry končia svoju túru na tom istom mieste, celý deň sme stretali kopu turistov. Dlho sme išli po veľkej prašnej ceste, potom sme sa motkali po menších chodníkoch, až sme prišli k veľkej "reštaurácii", kde nám dievčatá pripravili rezance so zeleninou a ovocie ako dezert. Do mesta Nyaungshwe sme sa prepravili hodinu a pol loďkou. Majú tu úzke podlhovasté člnky s motorom vzadu a podľa potreby položia za seba do radu niekoľko sedadiel. Rybári majú menšie člnky a používajú dlhé úzke pádlo, ktoré často ovládajú nohami, keď potrebujú obe ruky voľné na manipuláciu so sieťou. Sú jednou z hlavných atrakcií na tomto jazere. Jazero Inle je známe tým, že na vode majú plávajúce záhrady, kde pestujú ryžu a zeleninu. Žije tu niekoľko endemických druhov slimákov a rýb, ktoré nenájdeme nikde inde na svete.

Najprv sme išli malým kanálom pomedzi záhradky predelené hustou spleťou lekien, potom sme sa dostali do širšieho kanálu, až sme nakoniec prišli na otvorené jazero. Zložili sme sa a išli sme sa prejsť do mesta. V kláštore sme našli starého mnícha, ktorý nás ponúkol banánom a pokecal s nami po anglicky o tom, ako sa Československo rozdelilo, kto boli naši prezidenti a tak. Všetky veci sa naučil z mjanmarských novín a rádia a zrejme prečítal kopu kníh. Skúsili sme ďalšiu masáž nôh, ale bola oničom. Našli sme aj trh so suvenírmi a jedlom, tak som si povedala, že vyskúšam vychválený šalát z čajových listov. Povedala som tete, že nechcem žiadne čili, ale moja požiadavka žiaľ nebola splnená. Trochu sme odjedli, ale nedokázali sme ho dojesť, ani keď sme ho zajedali ryžou s mäsom. Na ubytku sme si dali vyprať veci, pravdepodobne ich prala v jazere ako domáci. Oni sa v jazere aj umývajú, s tým, že majú na sebe oblečenie - chlapi "sukňu" a ženy "šaty", je to iba taký široký tunel látky, ktorý hore omotajú a zauzlia.

Sprievodkyňa Nani nám ukazuje arašidy.

So sprievodkyňami.

Rybár na jazere Inle.

Sobota 25.11.2017 - Inle

V noci sme sa zobudili na brutálny lejak, ako keby na nás niekto lial veľké vedrá vody. Keď sme sa zobudili, po daždi nebolo ani stopy, len občas dáka mláčka. Na raňajky sme mali výbornú omeletu a vybrali sme sa do mesta hľadať internet a kamarátov z túry, s ktorými sme sa dohodli na spoločnom programe. Našli sme dobrú cenu za celodenný výlet po jazere - cena je za loďku, takže sa oplatilo, že nás bolo šesť. Chlapík vedel dosť dobre po anglicky, tak sme sa tešili, že nám aj niečo porozpráva. Ukázalo sa, že on iba zháňal turistov a ako šoféra sme dostali takého, čo vedel po anglicky tak päť viet. Ako sme sa dostali na jazero, bolo tam pár rybárov s košmi, v tradičných oblečkoch a keď sme sa priblížili k jednému, krásne nám zapózoval na fotku. My sme ho ale nefotili, lebo sme vedeli, že za fotku bude pýtať peniaze a vôbec to nie je rybár. Neskôr sme videli aj ozajstných rybárov, v bežnom oblečení a bez koša na ryby, ale aspoň sme videli, ako si rozkladajú sieť.

Išli sme cez viacero dedín a naša prvá zastávka bola v továrni na strieborné šperky. Šoféri totiž dostanú províziu za to, keď dovedú turistov na takéto miesto, lebo okrem toho, že nám ukázali, ako robia striebro a rôzne typy šperkov, mali tam aj veľký obchod, kde sme si tieto a mnohé iné výrobky mohli kúpiť. Ďalšia zastávka bola v reštaurácii a potom v továrni na látku z lotosového vlákna. Moc sa nám tento systém nepozdával, lebo sme boli vláčení tam, kam chcel šofér (a kde dostal odmenu) a nie, kam sme chceli my. Vidno, ako je celé Inle jazero turisticky pokazené. V Nyaungshwe sú samé ubytovania, reštaurácie, veľa masáží a kurzov varenia. V pagode Hpaung Daw U aj pri zrúcaninách pagôd Shwe Inn Dein bolo strašne veľa stánkov (všetky predávali to isté) a predavači boli dosť otravní. Výlet sme mali naplánovaný tak, aby sme stihli západ slnka na jazere. Samozrejme, že celý deň na nás pieklo, ale na západ bolo za oblakmi. Za tmy (o šiestej) sme prišli do mesta, išli sme sa rýchlo najesť na miestny trh a bežali sme na ubytko osprchovať a dobaliť sa. Akurát sme to stihli, keď pre nás prišiel odvoz k autobusu. Znova sme sa presúvali nočným VIP busom.

Tkanie látky z lotosového vlákna.

Polorozpadnutá pagoda v Shwe Inn Dein.

Triedenie milodarov z pagody (hodnota jednej bankovky priemerne 1 €).

Nedeľa 26.11.2017 - Bagan

Do Baganu sme prišli o piatej ráno a s jednými Španielmi sme si zobrali spoločný taxík k hotelu. V meste to žilo, požičovne elektrických skútrov už mali otvorené, lebo veľa ľudí chodí pozrieť pagody na východ a západ slnka. Povedali sme si, že kašleme na východ slnka a radšej sa vyspíme, ale keďže pre nás ešte nemali voľnú izbu, nechali sme tam ruksaky a požičali si jeden elektrický skúter za 4 € na deň. So šoférovaním skútrov a motoriek sme doteraz nemali skúsenosti, ale po chvíli sme si obaja zvykli. Premávka tu nie je moc veľká a väčšinou tu jazdia skútre. Cesty majú široké a s obiehaním si moc nerobia starosti - zatrúbia na toho pred sebou, aby vedel, že ho idú obehnúť a prípadne aby sa trochu uhol.

Nemali sme pozreté, na ktoré pagody sa oplatí ísť na východ slnka, tak sme išli rad-radom k tým, ktoré sme mali uložené v navigácii. Problém bol, že nie na každú pagodu sa dá ísť hore a tie veľké síce boli pekne osvetlené, ale zatvorené. Nakoniec sme sa dopracovali k malej pagode, na ktorej už sedelo pár ľudí čakajúcich na východ slnka. Prišli sme asi tak akurát na poslednú chvíľu, už sa rozvidnievalo, ale slnko sme nevideli, lebo bolo za oblakmi. Mali sme pekný výhľad na niekoľko pagôd a po predpokladanom východe slnka (6:30) sa na oblohu vyrojilo asi dvadsať teplovzdušných balónov. Išli sme popozerať ešte kopu ďalších pagôd (sú ich tu tisícky na území veľkom ako Bratislava ževraj). Niektoré sú zrekonštruované a vyzerajú ako nové, niektoré sú staré, v ako-tak dobrom stave a mnohé sú rozpadnuté. Asi pred rokom tu bolo zemetrasenie, ktoré poškodilo niekoľko pagôd.

K jedlu sme sa dostali až po desiatej, potom sme sa išli ubytovať a rovno sme si zdriemli. Neustrážili sme si čas a na západ slnka sme prišli k pagode, keď už väčšina ľudí odišla. Slnko už bolo zapadnuté, ale obloha bola ešte dlho pekná farebná. Povedali sme si, že ideme popozerať veľké osvetlené pagody, ale moc nám to nevyšlo. Zo strechy pagody pekne vidieť tie veľké, osvetlené a človek si povie, že stačí ísť rovno. Lenže na zemi to nie je také ľahké. Chodníčky sa točia, na pagodu cez stromy nevidno a keď sa naskytne dáky výhľad, tak človek zistí, že sa k danej pagode vôbec nepriblížil, ale taká iná vyzerá byť hneď pri nás. Houby! Vykašľali sme sa na pátranie medzi stromami a presunuli sme sa na asfaltku, pri ktorej je tiež veľa veľkých pagôd v noci osvetlených.

Na skútri sme jazdili pomedzi takéto pagody.

Pouličná kuchyňa.

Štava z cukrovej trstiny.

Nočná pagoda.

Pondelok 27.11.2017 - Mount Popa

Budíček o piatej bol krutý, ale čo neurobí dovolenkujúci turista pre pekný výhľad na východ slnka? Tentokrát sme vedeli, kam ideme, tak sme mohli fičať na skútri na plnú baterku (nebolo to až tak rýchlo). Pagodu, ktorú sme mali vyhliadnutú na základe cestovateľských článkov, sme našli ľahko podľa množstva zaparkovaných skútrov. Horné dve poschodia už boli obsadené, tak sme sa usadili nižšie. Pol hodinu pred východom slnka boli krásne zore a bolo čarovné pozorovať, ako sa každú chvíľu viac a viac rozvidnieva. Mali sme výhľad na niekoľko pagôd, ich vrcholky trčali spomedzi stromov a čiastočne boli zahalené do hmly. Slnko vyšlo ukážkovo, akurát so sebou donieslo veľa hmly, takže sme nevideli žiadne balóny. Smutné je, že hneď pri schodoch na pagodu stálo päť domácich, ktorí sa snažili predať svoj suvenír každému, kto okolo nich prešiel.

Vrátili sme sa na ubytko na raňajky na terase, tentokrát švédske stoly s kopou dobrých vecí. Potom sme sa išli poobzerať po inom ubytku, lebo pri tomto sme už ďalšiu noc nevedeli zostať. Akurát sme vychytali nejaký budhistický festival, ktorého súčasťou bolo, že tri dni v kuse išla nejaká modlitba z jedného ampliónu. Vraj sa pri tom repráku striedali muži každých 30 minút. Problém bol, že naše ubytko a hlavne naša izba boli rovno pri tom (z ulice sme to vôbec nepočuli) a moc sme sa nevyspali. Predstavte si, že máte tri dni pod domom "Vykupujem staré kožky, perieee, starý nábytok, obrazy....".

Potom sme sa vybrali taxíkom za 22€ na turistiku na sopku Mount Popa. Trasa z Baganu k Mount Popa je dlhá len 50 km, ale išli sme ju hodinu. Terén nebol náročný a väčšinou bol asfalt s minimum výmoľov, zato povrch nie je nikde rovný. Aj po novopoloženom asfalte sme išli najviac 60tkou. Mount Popa je bývalá sopka, na ktorú sa dá turisticky vyšliapať a pod ňou je kláštor Taung Kalat na fotogenickom sopečnom kopčeku. Vybrali sme sa najprv na túru. Začínala pri draho vyzerajúcom rezorte, kam práve prišiel autobus nemeckých dôchodcov. Bol odtiaľ pekný výhľad na kláštor Taung Kalat. Pofotili sme ho a vyrazili sme z výšky cca 800 m n.m. Nahodili sme celkom slušné tempo, teplota bola hlásená nad 30°C, tak sme si dali riadne do tela. Vrcholov vo výške cca 1500 m n.m. bolo na hrebeni viacero, na prvý sme vyšli za hodinku a pol, dali si prestávku, vyšli na ďalšie dva a pohodovým tempom sme išli späť. Celkovo sme to dali za 4 hodiny. Výhľady pekné, bol to jediný kopec v šírom okolí. Pôvodný plán ísť ešte na kláštor zlyhal - jednak sme už nestíhali otváracie hodiny a ani by sme nevládali vyjsť 777 schodov k nemu. Tak sme zavelili na návrat do Baganu. Cestou sme sa zastavili na trhu kúpiť lokálne ovocie a sáčok výborných sušených banánov sme zjedli hneď v taxíku.

Večer sme sa ešte vybrali pohľadať masáž. Domáci nás odnavigovali do masážneho centra, kde mali asi 20 matracov na zemi. Ľahli sme si oblečení a prikryli nás dekou. Masáž bola skôr reflexná, stláčali nás rukami, lakťami, nohami, vykrúcali nohy ruky všetkými smermi. Chodili nám po chrbte a popukali nám všetko čo sa dalo. Bolo to fajn, ale na moju pani masérku to aj tak nemalo. :)

Východ slnka.

Ranná hmla po východe slnka.

Miestny trh.

Ozdoba po ceste na Mount Popa.

Utorok 28.11.2017 - Bagan

Dnešné vstávanie bolo veľmi kruté a vyžadovalo si veľkú dávku premáhania sa. Išli sme k veľkej pagode Sulamani, kde sme očakávali veľa turistov, ale nebolo tam ani nohy. Išli sme kuknúť dovnútra, chlapík akurát otváral mrežu, ale povedal, že hore sa nedá ísť. Neviem, či chodíme po nesprávnych pagodách alebo ich všetky teraz opravujú, ale ešte sa nám nepodarilo ísť hore na žiadnu veľkú. Hneď pri Sulamani sme našli menšiu pagodu, kam sa dalo ísť hore a nikto tam nebol (mohla som tam behať v ponožkách, jupí). Dnes sme mali dobrý výhľad aj na 20 balónov. Potom sme išli popozerať pár veľkých pagôd a vrátili sme sa na ubytko na raňajky. Zistili sme, že od minuloročného zemetrasenia sú všetky veľké pagody zatvorené na lezenie hore. To ma fakt mrzí, lebo odtiaľ musí byť veľmi pekný výhľad. Mesto postavilo vysokú vyhliadkovú vežu, kam sa dá ísť asi za 5 $ a mali by odtiaľ byť dobré výhľady na všetky smery.

Išli sme omrknúť miestny trh a dali sme si obedného šlofíka. Poobede sme kukli ďalšie pagody (ako inak) a našli sme jednu, ktorá síce mala mrežu cez vchod, ale bola dole vykrútená a dalo sa vliezť dnu a po úzkych schodíkoch vyjsť hore. Výhľady boli fakt super, vrátili sme sa tam aj na západ slnka a už tam bolo plno. Nikto neriešil, že sme išli cez mrežu a svorne sme tam sedeli ako holuby na streche.

Ďalší východ slnka. :)

Mjanmarčan Pedro.

Sukne na predaj na každom rohu.

Streda 29.11.2017 - Bagan

Dnes sa mi už fakt nechcelo vstávať o piatej na ďalší výhod slnka, ale východy a západy sú tu najkrajšie momenty, tak sme sa ešte poslednýkrát premohli. Išli sme kuknúť také dve pagody pri sebe, kam sa dá vyliezť zvonku, ale zjavne sú to teraz najvychytenejšie pagody, lebo okrem skútrov tam boli aj dva autobusy a hore sa už tlačila kopa ľudí (Buledi je asi najvyššia momentálne prístupná). Tí, ktorí chcú mať dobré miesto na hornom poschodí, tam boli už o piatej podľa mňa. Otočili sme to a išli sme k jednej, kde bolo len pár ľudí. Po dobrých raňajkách sme si dali šlofíka a potom pobehali pár ďalších pagôd. Pri večeri sme mali výhľad na robotníkov pripravujúcich novú cestu. Spodná vrstva bola z väčších kameňov, na ktoré ešte dali vrstvu menších a prešli to valcom. Na ohni v plechovom sude roztopili asfalt (nevieme, z čoho bol, ale nesmrdelo to tam ako u nás, keď asfaltujú) a takými krhličkami ho v tenkej vrstve rozlievali po ceste. Nakoniec ho zasypali štrkom a povalcovali. Asfaltu tam bolo tak akurát na zlepenie tých kameňov, preto asi majú cesty také rozhrkotané.

Na ubytku sme sa ešte osprchovali a o ôsmej pre nás prišiel minibus do Mandalay. Nebol to V.I.P autobus a cesta bola rozhrkaná mimodedinská, ale aj tak som ju prespala. Vyhodili nás o jednej v noci rovno pred hotelom, kde sme zobudili spiaci personál a zaviedli nás do izby, krásne vychladenej na 16°C.

Balóniky pri východe slnka.

Dobrá večera aj s drinkami.

Štvrtok 30.11.2017 - okolie Mandalay

Na hoteli sme si požičali motorku a išli pozrieť tri oblasti okolo Mandalay. Ísť hodinu na motorke ako spolujazdec teda nie je nič moc, ale aspoň, že cesty neboli až také zlé. V Inwa sme videli starý kláštor z tíkového dreva a pri ňom strašne veľa veveričiek. Sagain bol na kopci nad mestom s peknými výhľadmi a pagodami. A nakoniec sme na západ slnka prišli do Amarapury k mostu U Bein - najdlhší tíkový most z kolíkov. Bolo tam veľa turistov a veľa stánkov so suvenírmi, most nič extra výnimočné, ale bol fakt dlhý. Po západe slnka sme sa išli prejsť na druhú stranu mesiacom osvetleného mosta k jednej pagode. Išli sme cez zašitú uličku, kde sa na ceste hrali deti. Keď nás uvideli, začali vykrikovať Hello! Hello! a ostošesť nám kývali. Boli nadšené, keď sme im odzdravili a zakývali, nakoniec som každému dala Hi5 a chichotali sa ešte dlho potom, ako sme odišli. Na hoteli sme odkvecli mŕtvi do postele.

Strážcovia pagody.

Mjanmarčatá.

Most U Bein.

Piatok 1.12.2017 - Mandalay

Dnes bolo na programe Mandalay. Vybrali sme sa ku kráľovskému palácu, okolo ktorého je nekonečne dlhý štvorcový múr s vodnou priekopou. Samozrejme, vchod bol iba z jednej strany a teda nie tej pre nás najbližšej, tak sme sa riadne prešli. Palác nebol nič extra, iba pár drevených budov v čínskom štýle, vnútri neboli vôbec zariadené, len jedna miestnosť bola ako múzeum.

Išli sme ešte pozrieť Kuthodaw Pagodu - najväčšiu knihu sveta. Okolo hlavnej veľkej pagody je 729 malých vežičiek a každá obsahuje dosku s vytesaným textom budhistických kníh. Večer sme ešte zháňali suveníry na trhu.

Kráľovský palác.

Okolo pagody bolo veľa menších vežičiek.

Kuthodaw pagoda - najväčšia kniha sveta.

Sobota 2.12.2017 a Nedeľa 3.12.2017 - cesta domov
Posledné dva dni sme celé precestovali. V sobotu po raňajkách nás taxík zaviezol na letisko, v Bangkoku sme sa navečerali v letiskovom Burger Kingu a presunuli sme sa na ubytko. To sme si našli blízko letiska, aby sme na druhý deň nemuseli príliš skoro vstávať a ani sa nám nechcelo ísť do mesta na pár hodín.

V nedeľu sme mali dohodnutý odvoz o siedmej ráno. Na letisko sme prišli s dostatočným predstihom, ale všetky kontroly trvali tak dlho, že sme skoro museli utekať k lietadlu. V Dubaji sme mali tri hodiny prestup, tak sme sa presunuli na správnu stranu letiska a naobedovali sa pre zmenu v McDonalde. Oba lety prebehli v pohode, videla som asi päť filmov. Vo Viedni sme našťastie stihli skorší autobus a keďže sme mali spiatočné lístky, mali sme prednosť pred ľuďmi bez lístka, ktorí si museli hodinu počkať na ďalší bus. Domov sme prišli o desiatej večer, čo pre nás bolo akoby o 2 v noci thajského času. No a v pondelok sme išli rovno do práce. :)

Ako celú dovolenku zhrnúť? Bola to naša prvá návšteva východnej Ázie, takže veľa vecí bolo pre nás nových. Dúfali sme, že Mjanmarsko bude menej turisticky pokazené, ale bohužiaľ aj tam sa už domáci prispôsobili a naučili, že od turistov môžu zarobiť oveľa viac ako tradičnou prácou. Nepodarilo sa nám ísť oddýchnuť si k moru a pagôd sme videli viac, ako bolo treba, ale videli sme úplne odlišnú kultúru a bola to veľmi pekná a zaujímavá dovolenka.