Balkan trip

Predvolebné kampane nám padli vhod a jednorazový sviatok pri príležitosti stého výročia ČSR sme spojili s Dušičkami a vybrali sme sa na najvyššie kopce Balkánu spolu s Marekom a Nikou. Predpoveď počasia vyzerala rôzne a báli sme sa dažďa, ale postupne sa to zlepšovalo.

Prejazdili sme 3 000 km.

Sobota - cesta do Srbska
Z Bratislavy sme vyrazili pred pol deviatou, cez Maďarsko sme prešli v pohode, až sme sa o dvanástej dostali na srbskú hranicu. Tipovali sme to na 20 minútové čakanie, ale trvalo nám to 40 min cez maďarské hranice a 20 min cez srbské. Zo začiatku sme sa zľakli rozheganej diaľnice, ale o chvíľu sa to zlepšilo. O tri hodiny sme mali prvú zastávku, pamätník Kosmaj, ktorý vytŕčal z lesa už z diaľky. Pokračovali sme ďalej do dediny Stara Planina. Na ubytku si mysleli, že už neprídeme, lebo ich správy sme bez internetu nedostali a prišli sme dosť neskoro. Domáci na nás rozprávali srbsky, my na nich po slovensky a takmer bez problémov sme sa dorozumeli.

Spomenik Kosmaj (Srbsko).

Kláštor Tresije (Srbsko).

Nedeľa - Midžor

Budíček o 6:50 bol pohodový, lebo sme išli skoro spať, plus sa menil čas na zimný a hoďku sme ušetrili. Rozlúčili sme sa s milým chatárom, presunuli sme sa do lyžiarskeho strediska Babin Zub a o ôsmej sme vyrazili. Celú cestu, až na vrchol a späť, nás sprevádzal miestny pes. Počasie bolo fajn, slnko občas vykuklo spod mraku, ale zima nebola. Akurát sme celý čas museli byť zakuklení v bundách, lebo stále fúkalo. Ani chvíľu sme nešli v lese, kopce boli holé, trávnaté a cesta bola pohodová, široký chodník s miernym stúpaním (ďalšíkrát by som tam išla na štvorkolke). O jedenástej sme sa rýchlo odfotili pri vrcholovom kameni Midžoru (2,169 m n. m.) a bežali sme do závetria. Po ceste dole sme pomaly začali stretávať aj iných turistov, zbehli sme dole za hodinu a pol.

Cesta do Nišu bola vyhliadková, kochali sme sa jesenne sfarbenými stromami a malebnými socialistickými dedinami. Teda minimálne po prvú pumpu, kým Pedro išiel na spotrebu, aby sme tam vôbec došli. V Niši sme sa ubytovali a išli sme sa najesť. Na internete sme našli veľa hodnotení na reštaurácie od Slovákov, keďže sem z Bratislavy lieta Ryanair. Ako predjedlo (asi prvýkrát v živote) sme si objednali smaženú cukinu a syr, dúfajúc, že to bude niečo iné ako klasický vyprážaný syr. Nebolo. Smažák ako predjedlo, to už teda hej. Hlavný chod sme si dlho vyberali, nakoniec sme si každý dali niečo mäsové - bravčový špíz, pleskavicu a 2x čevapi. Doniesli nám to na jednej obrovskej mise a bolo toho nekonečne veľa. Polovica by nám stačila. Bojovali sme, ale zvyšok sme si dali zabaliť. Na vytrávenie sme sa išli prejsť cez rieku k pevnosti. To už na mňa doľahla únava a ledva som sa došmatlala na ubytko a o deviatej som odkvecla spať.

Midžor v oblakoch (Srbsko).

Na vrchole nás skoro odfúklo (Srbsko).

Náš štvornohý spoločník a cesta späť (Srbsko).

Obrovská večera (Srbsko).

Hudobníci (Srbsko).

Pondelok - pamätník, hrad, Sjenica

Vstali sme bez budíka, najedli sa, nakúpili a išli sme pozrieť ďalší pamätník. Bubanj boli tri mimozemsky vyzerajúce betónové päste v parku, kde počas druhej svetovej vojny popravili okolo 10 000 ľudí. Ďalej sme pokračovali dve hodiny cez mierne rozbité cesty ku hradu Koznik. Auto sme museli nechať pod kopcom, lebo ďalej pokračovala iba lesná cesta (zase by sa zišla tá štvorkolka). Malo to byť hore 3 km, tak že sa prejdeme. Bolo to hovadsky ďaleko do strmého kopca, po desiatich minútach sme už boli spotení. Skoro ma piclo, keď sme vyšli na náprotivný kopec. Cesta nebola moc strmá, ale aj tak sme šliapali skoro hodinu. Hore bola zrúcanina a pekné výhľady do všetkých strán.

Po kľukatej ceste sme prechádzali cez riedko osídlené dediny s veľkými domami. Prišlo mi, že staré domy boli menšie, ale tie novšie boli megalomanské. Veľa z nich bolo bez omietky, možno tu platia daň až z postaveného domu ako v Chorvátsku a takto to obchádzajú. Autá tu často chodia staré, také čo sa u nás pomaly považujú za veterány. Ďalšia zastávka bola v meste Sjenica, apartmán sme mali hore nad obchodom. Na večeru sme si v rúre zohriali včerajšie mäso, s chrumkavým chlebom nám chutilo viac ako v reštaurácii.

Bubanj Memorial Park (Srbsko).

Dlhá cesta na hrad Koznik (Srbsko).

Kostol sv. apoštolov Petra a Pavla v meste Novi Pazar (Srbsko).

Utorok - kaňon rieky Uvac

Podľa pôvodného plánu sme dnes mali ísť na ďalší kopec, ale kvôli nepriaznivej predpovedi počasia sme to o deň odložili. Naplánovali sme si päťhodinovú túričku popri kaňone rieky Uvac. Ráno ale pršalo, tak sme zostali na ubytku hrať Carcassonne. Využili sme rúru a na raňajky sme si spravili zapekaný chleba a na obed pečené kura so zemiakmi. Počasie sa umúdrilo až neskôr a na túru sme vyrazili o pol tretej. Cesta bola pekná, lúčna s výhľadmi na rieku v kaňone, blato sa lepilo na topánky a pod nohami sa nám motali traja dunčovia, čo sa k nám pridali na celú cestu. Najkrajšie výhľady boli v cieli našej cesty, na drevenej vyhliadke. Nad meandrami v údolí zapadalo slnko, videli sme aj pár chránených supov bielohlavých. Už len mať viac času a kajak a preplaviť sa pokojnou riekou v kaňone... Väčšinu cesty späť sme stihli bez čeloviek, k autu som prišla riadne zničená.

Vydali sme sa na cestu do Čiernej Hory, ale po 15 minútach nás navigácia poslala po štrkovej ceste. Prehodnotili sme trasu a vybrali sa inou. O pol desiatej sme prešli cez hranice zo Srbska do Čiernej Hory (chlapíkovi pri kontrole som namiesto občianskeho dala vodičák a divili sme sa, čo sa mu nepáči). Hneď v prvom mestečku sme videli rozdiel oproti srbským nedostavaným domom s kopou malých stánkov/obchodíkov na prízemí. Ulice v Čiernej Hore boli širšie, videli sme obchodné centrum, pôsobilo to tam na nás upravenejšie. Na pumpe jeden chlapík Pedrovi natankoval, za mnou dobehol druhý, keď som začala umývať okno a po anglicky sa ma spýtal, či mi môže pomôcť. Aj cesty mali lepšie. Do dedinky Vusanje sme prišli o pol dvanástej, ale nevedeli sme nájsť ubytko, chlapík pre nás musel prísť, aby nás tam zobral. Obloha bola jasná a krásne bolo vidno hviezdy. S nádejou na pekný zajtrajšok sme odkvecli do postelí.

Kaňon rieky Uvac (Srbsko).

Pekná jesenná príroda (Srbsko).

Vyhliadka a meandre rieky Uvac (Srbsko).

Kľukaté meandre rieky Uvac (Srbsko).

Streda - Zlá Kolata

Dali sme si skorší budík na 6:20, lebo nás čakala osemhodinová túra a presun autom. Prekvapilo nás, že slnko už vyšlo. Najedli a pobalili sme sa, od pani domácej sme ešte na rýchlo pri aute vypili čaj s domácim medom a presunuli sme sa na parkovisko pri malej mešite (to sme si inak všimli už predvčerom v Srbsku, že okrem kostolov sa začali objavovať mešity s minaretmi a cintorínmi). O pol ôsmej sme vyrazili hore slnkom zaliatou lúkou a lesom, škoda, že stromy už boli opadané. Bolo krásne teplo na tričko, ani nefúkalo. Mali sme pekné výhľady na okolité hory, aj keď náš cieľ, Zlú Kolatu, sme nevideli. Mareka bolelo koleno a išiel pomaly, tak sme išli svojim tempom rýchlejšie. Terén sa zmenil a my sme sa začali štverať hore skalnatými svahmi. K tieňu sa pridal vietor, tak sme nahodili bundy a dobrým tempom šliapali až k Ľadovej jaskyni (Ledena pečina), z ktorej fúkal studený vietor. Nemohli sme ju preskúmať, lebo hneď za vchodom bol veľký zráz. Posilnení čajom a keksíkom sme sa vydali na strmý výstup skalnou stenou. Od sedla medzi Dobrou a Zlou Kolatou to bol už len kúsok.

Po takmer piatich hodinách sme zdolali čiernohorský najvyšší vrch Zlá Kolata (2,534 m n. m.). Hore riadne fučalo, ale na slniečku v závetrí bolo fajn a ostali sme oddychovať asi hodinu. Stretli sme chlapíka z Los Angeles, ktorý cestuje po svete a pri tom zbiera najvyššie kopce. Pred týždňom bol na Gerlachu a na Rysoch. Pokecali sme a ponúkli sme ho Tatranským čajom a domácou orechovicou. Po chvíli sa zjavil aj stratený Marek a mohli sme si spraviť vrcholovú fotku. Výhľady boli super, akurát bol všade opar, tak sme nevideli do ďaleka.

Cestou dole fúkalo menej a bolo celkom teplo, ale cesta bola nekonečná. Skalnatý svah sa schádzal pomaly a ťažko, rovná trávnatá lúčka bola pohladením pre kolená. K autu sme prišli za posledného svetla. Priživili sme sa na nezaheslovanej wifi jedného domu a rezervovali sme si ubytovanie v Podgorici (celý trojizbový byt za 20€ na noc). Cesta bola zaujímavá. Nie, že by som očakávala diaľnicu, ale keď ma navigácia poslala ostrou zákrutou hore kopcom medzi domy, nebolo mi všetko jedno. Na úzkej ceste v lese po tme sme stretli celkom dosť áut, koniec koncov, bol to jeden z hlavných ťahov do hlavného mesta. :) Prekvapilo ma, koľko osamotených domov tam bolo, na konci sveta mimo civilizácie a ešte aj na kopci. Usúdili sme, že vonkajšie svetlá na terase mali zapnuté permanentne, aby si ich vodiči všimli a neskončili nabúraní u nich v obývačke. Po troch hodinách sme dorazili na ubytko a po rýchlej sprche odpadli do postele.

Ranný pohľad na dedinu Vusanje (Čierna Hora).

Na Zlej Kolate s výhľadom na Dobrú Kolatu (Čierna Hora).  

Hore kopcom sa acroyoguje ťažko, ale front bird sme zvládli (Čierna Hora).

Trhliny v skalách po ceste späť (Čierna Hora).

Štvrtok - Podgorica, Niagary, Ostrog a hraničný prechod

Vstali sme bez budíka, nakúpili sme a pomaly sme sa vyšuchtali do upršaného dňa. Nenašli sme žiadne zaujímavosti v Podgorici, akurát jednu kešku pri "Niagarskom vodopáde". Pred týždňom tam písali, že nebola voda, ale išli sme to pozrieť. Zjavne cez týždeň dosť pršalo, lebo vodopád bol dosť silný a celý kaňon bol pekný, s viacerými malými bočnými vodopádmi a vymytými skalami. Strávili sme tam viac času, ako sme očakávali, až o jednej sme sa vydali na cestu do Bosny a Hercegoviny. Zrejme aj tu mali sviatok Všech svätých, lebo sme boli v zápche cez celé mesto (našťastie potraviny mali otvorené). Granátové jablká tam bežne rástli pri ceste a v záhradkách, ale boli dosť malé (možno preto, že ich bolo veľa na jednom kríku).

Po hodinke sme sa serpentínami (tie včerajšie boli nič) vyškriabali ku kláštoru Ostrog, ktorý je vysoko na kopci vysekaný do skaly. Výhľad sme mali na hmlu a dážď, ale kláštor bol pekný. Zastavili sme sa na neskorý obed a o chvíľu sa zotmelo. Zase raz sme išli horským prechodom, ale serpentíny neboli tak často. Akurát dosť pršalo, takže na čiernohorské hranice s Bosnou sme sa motkali asi hodinu. Od hraníc to malo byť k ubytku v Tjentišti už len trištvrte hodina, už sme mali vysedené zadky a chceli sme si oddýchnuť od cestovania. Hranica nebola klasická búdka, ako väčšinou, ale skôr malá chatka s rampou cez cestu. Dali sme policajtovi občianske, pozrel sa na ne a povedal nám, že to je "local border" a že máme ísť späť. Ako prosím?! :D To bola fakt podpásovka. Keď sme si predstavili tú nekonečnú kľukatú cestu, bolo nám do plaču. Tak blízko a tak ďaleko. Namiesto 45 min nám teraz navigácia ukazovala 3,5 h. A to sme dnes dúfali v skorý príchod na ubytko...

Druhým prechodom nás našťastie do Bosny a Hercegoviny pustili bez problémov. Hneď bol vidieť rozdiel v horších cestách, ale aspoň prestalo pršať. Benzín nám vyšiel len tak tak, keďže od hraníc, kde nás otočili, bola prvá otvorená pumpa po 3 hodinách. Na ubytovanie sme napísali, že budeme meškať a že by sme boli radi, keby nám vedeli vybaviť vývoz do sedla pod zajtrajší kopec. Chlapík povedal, že tam môžeme ísť aj svojim autom (aspoň to sme pochopili), ale nám sa to nepozdávalo, lebo sme vedeli, že to má byť lesná cesta.

Čiernohorské Niagáry (Čierna Hora).

Kaňon s malými vodopádmi (Čierna Hora).

Kláštor Ostrog (Čierna Hora).

Piatok - Magliç

Z ubytka sme vyrážali o siedmej, do sedla Prijevor sme sa nemuseli trepať našim autom. Majiteľ nás poslal za švagrom, ktorý nám za 35€ požičal auto. Celkom nás pobavilo, keď odomkol staručký VW Golf. Dolial z bandasky naftu, skontroloval pár vecí pod kapotou a vysvetlil Pedrovi, ako naštartovať starý dieselový motor. Našťastie sme si s nimi ako-tak rozumeli, lebo s angličtinou by sme u takých starších ľudí moc nepochodili. Upozornil nás, že nemáme namáhať batériu zbytočnosťami ako svetlá a fúkanie. Nalodili sme sa všetci do auta a za sprievodu smradľavých výparov sme sa vydali do lesa. Cesta bola miestami dobrá, ale väčšinou to bola rozbitá lesná cesta. Autíčko to zvládalo dobre, keď sme až tak nemuseli dávať pozor na tlmiče a podvozok, na jednotke a dvojke sme za hodinu vyšli hore. Trošku sme netrafili odbočku do sedla Prijevor, ale náhodou sme sa dostali na miesto, odkiaľ išla ďalšia trasa na Magliç. Všimli sme si to až za "parkoviskom", potom nasledovalo niečo takéto:
"To sa mám na tejto ceste otáčať?"
"Veď nechaj to zaparkované tu na kraji cesty, obídu nás v pohode."
"Ale čo, ak pôjde nejaký kamión?"
"Hahaha, no isto, tu v strede lesa na takom kopci.."
Pedro sa ani nestihol otočiť a spoza zákruty sa vyrútil kamión na drevo, ktorý fičal hore po tej rozbitej ceste ako nič. My sme ostali v nemom úžase a rozrehotali sa. Scénka ako z filmu. :)

O deviatej sme vyrazili hore lesíkom, pokračovali sme lúčkou a kosodrevinou pod skalný masív, kde sme začali prudko stúpať. Občas tam boli aj oceľové laná, keď sme sa šplhali po skalách. Keby nefúkalo, bolo by príjemne na tričko, takto som sa potila v neprefúkavej bunde. Ako sme sa blížili k hrebeňu, vietor sa stupňoval a hore riadne fučalo. Desaťminútovým finišom po hrebeni na Magliç (2,386 m n. m.) sme akurát stihli vyjsť hore za dve hodiny. Magla je v preklade hmla, ale na všetky strany boli pekné výhľady. Videli sme Trnovačko jezero v tvare srdca, okolité hory a náhornú plošinu, z ktorej sme prišli, kde boli na lúke roztrúsené kamene a kosodrevina. Po polhodinovom oddychu a vrcholovej fotke (kde nás skoro odfúklo) sme za dve hodiny zišli späť k autu.

Nejak nám nešli otvoriť šoférove ani spolujazdcove dvere, tak som vliezla dnu cez kufor a otvorila ich zvnútra. Neviem, či Pedro splnil všetky kroky úspešného štartovania, ale minimálne ten posledný (naštartovať) mu nevyšiel a batéria po pár neúspešných pokusoch rezignovala. Skúšali sme auto vytlačiť na cestu a spustiť ho dole kopcom, ale ani tak sa ho nepodarilo naštartovať. Povedali sme si, že čo už, snáď to dáme dole kopcom aj bez motora, aj keď brzdy boli dosť tvrdé. Na jeden z mnohých pokusov zaradiť rýchlosť v kopci konečne nabehol motor a po chvíli aj batéria. Po hodine sme sa vrátili dole k nášmu milovanému Hiundayu. Pokecali sme s domácimi a vydali sme sa na dlhú cestu do Chorvátska. Ako sme sa približovali k hraniciam, cesty sa zväčšovali a zlepšovali, až sme sa dostali na novučičkú diaľnicu. Trvala síce iba 8 km, ale bolo to pohladenie pre dušu. Na hraniciach Bosny s Chorvátskom sme sa zapáčili znudenému policajtovi, tak nás odstavil a museli sme všetci vystúpiť. Prehľadal jeden ruksak a priehradky v aute, kde nenašiel nič, okrem toaleťáku, jedla a smetí. V Chorvátsku sme spali v mestečku Knin, už na prvý pohľad bolo vidieť inú úroveň. Na ubytku nás privítala milá pani, dojedli sme večeru, čo sme si kúpili v obchode a snívajúc o poriadnom normálnom jedle sme šli spať.

Magliç vpravo v pozadí (Bosna a Hercegovina).

Parádne výhľady (Bosna a Hercegovina).

Na vrchole Magliçu nás skoro odfúklo (Bosna a Hercegovina).

Cesta späť (Bosna a Hercegovina).

Tátoš (Bosna a Hercegovina).

Spomenik Tjentište pripomínajúci Bitku na Sutjesci (Bosna a Hercegovina). 

Sobota - Dinara

Keďže sme na Zlú Kolatu išli kvôli počasiu o deň neskôr, na Dinaru sme museli ísť hneď deň po Magliçi. Na tento kopec sme sa už raz pokúšali vyjsť v júli, ale vychytali sme akurát Buru - chorvátsku víchricu a hodinu od vrcholu sme sa museli otočiť. Tentokrát bolo pod mrakom, ale nefúkalo (trochu hore), bolo mi teplo v krátkom tričku a nohavice som si musela vyhrnúť po kolená. Išli sme okolo zrúcaniny hradu Glavaš, chvíľu lesíkom a potom skoro stále po lúkach s roztrúsenými kameňmi. Cesta sa pri vodnom prameni rozdeľovala a dal sa spraviť okruh. Asi po dvoch hodinách šliapania sme stretli chlapíka so somárikom a dali sme sa s ním do reči. Zistili sme, že býva na samote v chatke (Hotel Ivan) a bol dole v obchode pre jedlo a plyn. Po ďalšej hodine sme sa dostali na vrchol Dinara (1,831 m n.m.) a hodinku si oddýchli. Výhľady boli dobré, asi sme okrem okolitých kopcov videli aj kúsok mora. Cesta dole bola ako vždy nekonečná, ku koncu mi odpadávali kolená, ale aspoň bol pekný pohľad na zapadajúcim slnkom zaliaty jesenný les. Bol to síce najnižší zo štyroch kopcov, ale boli sme radi, keď sme si sadli do auta. Po ceste sme sa zastavili na pizzu a suvenírové keksíky a po dvoch hodinách sme dorazili na posledné ubytko na samote u lesa.

Ranná odbočka k vodopádu (Chorvátsko).

Zrúcanina hradu Glavaš (Chorvátsko).

Turistická útulňa Martinova košara (Chorvátsko).

Dinara 1 831 m n.m (Chorvátsko).

Pri tejto tabuli sme to v júli otočili, teraz sme boli úspešní (Chorvátsko).

Nedeľa - Plitvické jazerá

Na stránke Plitvických jazier písali, že otvárajú o siedmej, tak sme hecli skorý budík a o pol ôsmej sme boli pri vchode, kde sme zistili, že lístky predávajú od ôsmej... Nezostávalo nám iné, ako počkať. Dalo by sa povedať, že celú dobu sme boli na chodníku (a loďke a vláčiku) sami. Neviem si úplne predstaviť, ako to funguje v lete, keď sú tam masy ľudí a obchádzajú sa na relatívne úzkom chodníku nad vodou bez zábradlia. Výhľady na vodopády a jazerá boli pekné, páčil sa mi drevený chodník na väčšine trasy a postupne zmizla aj ranná hmla. Za štyri hodiny sme spravili okruh, najedli sa a vyrazili na cestu domov.

Myslím, že tento výlet nám vyšiel viac, ako sme očakávali. Neverili sme, že by mohlo byť také pekné a teplé počasie. Mali sme so sebou aj mačky pre prípad snehu alebo ľadu, ale celú dobu ostali nepoužité v aute. Ďakujem zvyšku posádky za akčný týždeň, idem pozerať nejaké ďalšie kopce. ;)

Väčšinou sme išli po takomto peknom chodníku (Chorvátsko).

Veľký vodopád (Chorvátsko).

Žiadni turisti (Chorvátsko).

Plitvička jezera (Chorvátsko).

Na záver trocha štatistiky:

• vyšli sme na 4 kopce:
• Midžor 2,169 m n. m. (Srbsko)
• Zla Kolata 2,534 m n. m. (Čierna Hora)
• Maglić 2,386 m n. m. (Bosna a Hercegovina)
• Dinara 1,831 m n. m. (Chorvátsko)

• pešo sme prešli 85 km s prevýšením 5,000 m
• pešo sme išli 30 hodín
• autom sme prešli 3,000 km