Chceli sme ísť niekam na dovolenku ešte začiatkom apríla, kým Luky bude mať 2 roky a nebude musieť platiť za letenku. Vyhrala to Mallorca. Deti do dvoch rokov bez nároku na sedadlo platia paušálne 25 € a letenky stáli 45 €. Tak sme si povedali, že radšej zaplatíme trochu viac, Luky bude mať svoje sedadlo a pôjdeme až v máji, keď by malo byť teplejšie. Aby sme mohli ísť aj sami na poriadnu turistiku, zobrali sme so sebou Pedrových rodičov na stráženie 😁.
7.5.2024 utorok: cestujeme
Ryanair lieta do Palmy aj z Bratislavy, ale prileteli by sme moc neskoro, aby sme s deťmi ešte požičiavali auto a cestovali na ubytko. Zato z Viedne lietajú 4x denne 🤷🏼♀️. Babka s dedkom išli na letisko busom, nás zviezol môj tatino autom, aby sme si zobrali so sebou aj detské autosedačky (deti do 12 rokov si ich môžu s Ryanairom zobrať zadarmo). Na security sa im nepáčil Pedrov ruksak, mal tam malý statív s kľúčenkou Eiffelovkou a nevedeli identifikovať, či to nie je zbraň 😅. Odchod z domu o 10, odlet o 13, prílet o 15:30. Kočík sme odovzdali až pri lietadle a čakala som, že nám ho pri lietadle aj vrátia, ale poslali ho s kuframi na pás. To by mi až tak nevadilo, keby sme k pásom nemuseli šliapať pešo cez celé letisko (keby som cestovala sama s 2 deťmi, asi by ma porazilo)... Vonku sme našli shuttle bus, ktorý nás odviezol do autopožičovne. Bolo nás 6, tak sme si požičali 7-miestny Peugeot 5008. Lenže keď sme mali vzadu sedačky, kufor bol minimálny. Tetrismaster Pedro napchal všetky veci do auta a po pol hodine cesty sme o 18 konečne prišli na ubytko. To sme si vybrali v strede ostrova, na samote pri meste Inca, aby sme vedeli chodiť na všetky strany ostrova. Super ubytko pre deti s veľkým dvorom, pieskoviskom, preliezkami, trampolínou, herničkou. Deťom sa páčili aj domáce zvieratá - psy, sliepky, kone a ovečky. Mali aj bazén a saunu. Večer som sa pri kočíkovaní prešla po ceste lemovanej kamennými múrikmi s veľkými trávnatými pozemkami.
Veľkáč Matúško to už zvláda sám.
Aj takéto aktivity ich zabavili.
Na dvore sa zabavili všetci.
Futbálek bol hlavnou atrakciou dovolenky.
8.5.2024 streda: Platja de Formentor + Mirador de El Colomer
Budík sme odignorovali a zobudili sa až o 8. Matúško sa pýtal na pláž, tak sme sa vybrali na pláž, aj keď malo byť najhoršie počasie z celého týždňa. Bolo pod mrakom, fúkalo a raz aj spŕchlo. Išli sme 40 minút na pláž Platja de Formentor a na platenom parkovisku sme nechali 20 € (0,085 € na minútu). Piesok bol jemný, ale studený, chalani sa hrali s lopatkami. Lákalo ich ísť do vody, tak si dali plavky a smelo sa vybrali po pás do mora. Lukyho šokovaný výraz bol super, hneď to otočil a išiel sa usušiť. Matúškovi sa tam páčilo, behal do vody a na breh. Dedko zatiaľ nakreslil do piesku mriežku na piškvorky a nazbieral kamienky a “konské bobky” - morská tráva, ktorú voda a vietor ušúľali do tvaru okruhliakov. Na obed sme išli do reštaurácie Veranda rovno pri pláži. Pizza margherita stála 18 €, ale aspoň bola dobrá. Espresso za 3,50 € sme oželeli. Luky si pospal v kočíku, pohrali sme sa ešte chvíľu na pláži a keď konečne vyšlo slnko, odišli sme preč 😁. Pokračovali sme ďalej smer Cap Formentor, ale až k majáku sme nedošli. Pri jednej vyhliadke sme videli ako o pár zákrut ďalej autá čakajú v kolóne pri majáku a usúdili sme, že to radšej vynecháme. Po ceste späť sme sa zastavili pri Mirador de El Colomer, z vyhliadky bol parádny výhľad na zelenajúce sa skaly a mini ostrov Es Colomer. Škoda, že som nemala dron, ale skoro všade na Mallorce treba na to permit a nemala som už čas ho vybavovať. Matúško túto zastávku vynechal, lebo zaspal v aute a nebolo možné ho zobudiť. Prebral sa až na ubytku o 18:30 a potom s nami žúroval do 22:30.
Piškvorky s dedkom.
Prvý odvážlivec.
"Konské hovienka" z morskej trávy.
Mirador de El Colomer.
9.5.2024 štvrtok: Cala Varques + Cuevas dels Hams
Budík sme si dali už na 7, ale opäť sme sa nezvládli zobudiť. Z ubytka sme sa vymotali o 9:30 a 40 minút sme sa presunuli na pláž Cala Varques. Teda, dostali sme sa iba k parkovisku pri ceste, odkiaľ sme išli asi 2 km po štrkovej ceste a potom cesta skončila. Museli sme preliezť cez múr a dieru v plote a ďalších aspoň 15 minút sme pokračovali cez lesík po cestičke s vytŕčajúcimi kameňmi a koreňmi stromov. To by nebolo až také zlé, keby sme so sebou nemali kočík 😅. Luky nechcel šliapať pešo, takže Pedro niesol v jednej ruke jeho a v druhej mi pomáhal prenášať kočík. Aj tak sme ho na pláži nevyužili na spanie a mohli sme ho nechať v aute. Nabudúce si musíme lepšie pozrieť, kam ideme.. Pláž inak bola veľmi pekná, piesok jemný, akurát tam boli dosť vlny, aj keď sme boli v zátoke. Nebolo tam žiadne WC ani bufet, jeden chlapík si tam ale doniesol chladené nápoje a predával. Ľudí tam bolo primerane k veľkosti a odľahlosti pláže. Kopali sme kanál pre vodu, pretekali sa, aj som si bola zaplávať. Dlho mi trvalo namočiť sa do studenej vody, ale potom už bola výborná. Akurát veľmi dlho bola plytká tak do pol pása. Vybrali sme sa ešte na prieskum po pobreží k oblúku Pont natural d'Es Caló Blanc. Po ceste sme videli krásnu minizátoku s 2 jaskyňami. Na skale nad vodou liezli lezci bez istenia a keď spadli, čľupli do vody. Pri oblúku sme sa prestriedali s ostatnými turistami na fotku a pobrali sme sa späť na pláž. Cesta k autu nám prišla kratšia, ale ruky ma z nosenia kočíka riadne boleli. Pedro išiel ešte bez trička a pri aute ho zrazu nevedel nájsť. Zistili sme, že nám chýba jedna taška aj s uterákmi, ale už nebol čas vracať sa pol hodinu k pláži. Šup do auta a o 10 minút sme zaparkovali v mestečku Porto Cristo na obed. Hneď z parkoviska sme videli čínsky turistický obchodík, tak Pedro si za 5 € kúpil tričko. V miestnej reštaurácii sme dostali rukou písaný jedálny lístok s denným menu. Niečo sme pogooglili a vybrali si, rukami nohami a pár španielskymi slovíčkami sme sa s pani dohodli. Najprv sme ju pochopili, že v prvej časti menu sú prílohy a v druhej mäso, ale potom sme zistili, že to prvé bolo prvé jedlo (rizoto s mäsom) a potom prišiel ešte druhý chod (kura s hranolkami a vraj jahňacie s hranolkami). To sme už nevládali všetko zjesť a časť sme si zabalili. K menu bolo aj tiramisu, ktoré nám tiež zabalili. Akurát sme sa stihli presunúť k jaskyniam Cuevas dels Hams. Hams v preklade znamená rybársky háčik, na kvapľoch tam rástli zboku útvary ako háčiky. Prehliadka bola rozdelená do dvoch jaskýň, okrem obzerania kvapľov nám pustili 2x “film” a ku koncu pri jazierku bolo hudobné predstavenie s premietaním na skalu. Dúfali sme, že nás aj prevezú po jazierku v člne, ale to robia asi v druhej neďalekej jaskyni Drach. Chalanom už bolo trochu dlho, ale celkovo tú hodinku zvládli v pohode. Zjedli sme tiramisu a pohľadali nejaké ihrisko v parku, kde nás Pedro vyložil a išiel hľadať svoje tričko s uterákmi. Pátracia akcia žiaľ nebola úspešná.
Korytnačka pri chodníku.
Preliezame plot (aj s kočíkom).
Cala Varques bola veľmi pekná, len tá cesta nás nepríjemne prekvapila.
Pont natural d'Es Caló Blanc.
Nasvietené jazero v Cuevas dels Hams.
Kvaple s háčikovými útvarmi.
10.5.2024 piatok: Torrent de Pareis + Sa Calobra
Asi je tu lepší vzduch na spanie, lebo sa nám nedarí vstávať 😅. Deti sme nechali celý deň sa hrať na ubytku so starými rodičmi a vybrali sme sa na turistiku dole kaňonom vyschnutej rieky Torrent de Pareis. Na internete boli rôzne informácie, ako je to veľmi náročné a treba so sebou brať aspoň 10 metrové lano a radšej ísť so sprievodcom. Potom bola aj info, že bežne zdatní turisti to zvládnu a 10 ročné deti tiež. Akurát treba dávať pozor na počasie, po daždi sa hladké kamene môžu šmýkať. Autom sme vyšli kľukatou cestou hore za kopce a zaparkovali sme pri osade Escorca. Mapy.cz nám krásne ukazovali chodníček, kadiaľ máme ísť. Najprv sme prešli cez niekoho záhradu s ovečkami a o chvíľu sa nám naskytol parádny výhľad na údolie a hlboký kaňon. Hodinu a pol sme klesali dole do koryta rieky pomedzi trávu po kamenistom chodníku ako v Tatrách. Hneď nás očarili obrovské balvany a vysoké steny. Na skalách rástli nejaké kríky, takže kaňon nebol nudne suchý a sivý, poletovali tam vtáčiky a pekne spievali. Bavilo nás poskakovať z kameňa na kameň a vyliezať na šutre veľké ako kamión. Pripadala som si ako mravec. Párkrát sa nám stalo, že sa pod nami objavil veľký zráz a museli sme hľadať inú cestu. Stalo aj také, že po hľadaní inej cesty sme sa vrátili k tomu prvému zrázu, ktorý sa ukázal ako najschodnejšia cesta 😂. Občas nám ukázali cestu kamenní mužíci, občas šípka vyrytá do skaly a párkrát namaľovaná šípka. Alebo sme hľadali cestu podľa kameňov vyleštených od turistov. Asi 2x som neverila, že naozaj máme ísť dole tadiaľ, ako ukazuje šípka, už som sa videla rozčapená na skale alebo v jazierku. Nakoniec sme všetko zvládli bez ujmy, našťastie máme dlhé nohy 😁. Jedna skupinka turistov nás ku koncu dobehla a asi 2 skupinky išli oproti nám, inak sme stále išli sami. Ku koncu sme už stretli ľudí, ktorí sa z pláže išli pozrieť kúsok hore kaňonom. Na pláž Sa Calobra sme prišli po 4 a pol hodinách turistiky. Museli sme prebrodiť jazierko a dostali sme sa na malú kamienkovú pláž plnú opaľujúcich sa ľudí. Nebolo nám až tak horúco, ale z princípu som si išla zaplávať do mora. Voda bola fakt ľadová, studenšia ako včera, ale krásne čistá. Zohriala som sa na teplých okruhliakoch a cez tunel v skale sme sa pobrali na parkovisko. Kedysi odtiaľto chodil raz za deň autobus, ale už ho zrušili, tak sme skúsili stopovať. Pri východe z parkoviska sme sa spýtali jedného mladého páriku a bez problémov nás zobrali 12 km hore kľukatou cestou. Oni pokračovali opačným smerom, ako bolo naše auto, tak sme vystúpili na križovatke s parkoviskom a stopovali sme autá našim smerom. Po chvíli nám jedno zastavilo a odviezlo nás zvyšné 4 km k autu. Ešte sme sa zastavili v obchode a na ubytko sme prišli až o 18. Deti ešte chceli ísť do bazéna, tak som ešte musela stáť v studenej vode, kým si namočili nohy, lebo voda im bola studená.
Výhľad na údolie a kaňon Torrent de Pareis v tieni.
Voda tu vymyla rôzne útvary.
Preliezali, zliezali a podliezali sme rôzne skaly.
Občas to bolo dosť akčné.
Pláž Sa Calobra.
11.5.2024 sobota Platja Tamarells
Na nete sme pozerali, ktorú pláž by sme dnes vyskúšali, ale všade na fotkách bolo nula stromov a tieňu. Rozhodli sme sa znovu pre Platja de Formentor, lebo tam stromy boli. Vedeli sme, že bude uzavretá cesta cez hory kvôli Ironman podujatiu, ale neskontrolovali sme, že obmedzenia budú aj v našom smere. Obchádzka nás posielala stále ďalej a ďalej od nášho cieľa. Prechádzali sme po severnom pobreží a v mestečku Pollenca sme zbadali mini lesík a preliezky na pláži, tak sme zaparkovali na ulici poblíž. Platja Tamarells má niekde kamenistý, inde pieskový vstup do mora, inak je pláž piesková s “bordelom zo stromov”. Na ihrisku boli pekné drevené preliezky so šmykľavkou a vodné ihrisko (nabrali sme vodu z mora a vyberali si, kadiaľ bude ďalej tiecť). Bolo pekne slnečno, ani obláčika, ale dosť fúkal svieži vietor, takže do vody nikto nešiel. V najbližšej reštaurácii sme si dali na obed lososa (16 €) a paellu pre dvoch za 32 €, z ktorej sme sa najedli skoro všetci (pivo stálo 5 € a káva ani neviem). Matúško sa vybral na prieskum nájsť kornútkovú zmrzlinu, ale našli iba nanuky. Cesta na ubytko bola bez obmedzenia a za pol hodinu sme už hrali stolný futbal.
Platja Tamarells mala vstup do mora kamienkový aj pieskový.
Celý deň sme sa hrali na pláži, do vody sme ani nešli.
Na ihrisku boli pekné veľké preliezky.
Dedko sa osviežil aspoň v našom bazéne.
12.5.2024 nedeľa: Castell d'Alaró
Dnes sme vyrazili z ubytka “už pred 9:30” smerom na západ k zrúcanine Castell d'Alaró. Z diaľnice sme videli tmavé oblaky a dážď nad kopcami a dúfali sme, že nejdeme až tam. Bundy sme nechali na ubytku, že nemá byť zima, ale prehánky sme neskontrolovali. V mestečku Alaró sme sa preštrikovali cez úzke uličky a o 10 sme zaparkovali pri odbočke na hrad zo smeru Orient. Akurát ku nám prišiel dážď, tak sme 20 minút počkali v aute. Cestička viedla cez olivový háj okolo pasúcich sa ovečiek. Obdivovali sme staré olivovníky, postupne sme sa dostali do lesa, chodník bol spevnený múrikmi a občas dláždený kameňmi. Výhľady na kopce sa s nadmorskou výškou zlepšovali, neskôr sa chodník spojil s jedným z opačnej strany a naskytli sa výhľady na ďalšie údolie až po Palmu a more. Dláždený chodník so schodíkmi nás priviedol až hore na hrad. Dalo sa pozrieť výhľady z dvoch strán, ja som sa prešla kúsok ďalej na kraj zrúcanín pre panoramatický výhľad široko ďaleko. Ešte sme vyšli 10 minút na vrchol kopca, kde bola útulňa s bufetom a kaplnkou. Ľutovala som, že som kraťase nechala v aute, vyčasilo sa a slnko riadne pripekalo. Na obed sme mali banán a keksíky, Lukyho sa mi podarilo presvedčiť na spánok v nosiči, keď som mu povedala, že pôjdeme do auta pre kočík 😁. O pol druhej sme sa vybrali dole a o hodinu som už skladala Lukyho z nosiča pri ovečkách. Zvyšok prišiel tak o 20 minút. Presunuli sme sa do centra Alaró na neskorý obed. Za 19 € sme mali veľkú hovädziu roštenku so 4 opekanými zemiačikmi 😅. Detské grilované kuracie prsia sa dali objednať iba s hranolkami, tak sme si vymenili prílohu medzi sebou. Nasledovala misia zmrzlina. Prechádzali sme sa mestom a nevideli sme to ružovo, až sme prišli na námestie pri kostole. Ak nebude tu, tak nikde. A bola! Matúško bol šťastný za prvú zmrzlinu tento rok. Mali zaujímavé ceny: 1 kopček 3 €, 2 kopčeky 4 €, 3 kopčeky 5 €. Tak sme si dali spolu 3 kopčeky do jedného kelímku 😅. Rýchla zastávka v obchode a na ubytko sme prišli pred 19. A to som ráno rozmýšľala, či poobede pôjdeme ešte na pláž. Slnko tu zapadá trochu neskôr ako u nás a každý večer ma prekvapilo, že už je veľa hodín a zase pôjdu deti neskoro spať..
Olivový háj.
Polovica cesty išla dláždeným chodníkom.
Blížime sa ku hradu.
Výhľady boli parádne na každú stranu.
Lukymu som hranolky vymenila za 1 zemiačik.
13.5.2024 pondelok: Aquarium + Palma
Plánovaný odchod o 9 sme bravúrne zvládli a po diaľnici sme o 30 minút boli v Palme. Babku s dedkom sme vyložili v centre mesta a pokračovali sme do Aquaria. Otvárali 9:30, lístky sme si kúpili dopredu cez internet na 10, aby sme to stihli a s rannou mestskou premávkou nám to akurát vyšlo. Videli sme rôzne rybky so Stredomoria, z tropických morí aj z džungle. Veľmi sa mi páčili 2 chobotnice, radšej sa na ne pozerám, ako ich jem 😁. Nenechali sme si ujsť kŕmenie žralokov v najväčšom akváriu v Európe. Čakala som akčné krvilačné žraloky bijúce sa o potravu, ale tieto moc hladné neboli. Potápač im núkal ryby na paličke, ale väčší záujem mali raje a menšie ryby. Žraloky nepotrebujú jesť každý deň, ale kŕmia ich každý deň, takže asi nie všetky vždy jedia. Preto aj môžu byť v akváriu žraloky s inými rybami a nezjedia ich + vraj sú lenivé a zbytočne nemíňajú energiu. V časti o veľrybách boli interaktívne panely o ich migrácii, jedení a spievaní. Luky si pospal trochu v kočíku, my sme si zatiaľ vyfarbili rybky, oskenovali ich a pozerali sa, ako ožili a plávali v akváriu na plátne. Pre deti tam bolo jedno vnútorné a jedno veľké vonkajšie ihrisko, takže program to bol ozaj na celý deň. O 16 sme v centre mesta narýchlo vyzdvihli babku s dedkom, ja som vystúpila von a tiež som sa išla prejsť po meste. Okrem hlavnej atrakcie - katedrály som si pozrela pekné uličky v okolí a vybrala sa pešo za zvyškom na pláž. Pozerám na súradnice, čo Pedro poslal, namiesto 1 km boli na pláži 5 km odo mňa 🙄. Nechystali sa ešte odísť a nechcelo sa mi čakať 2 hodiny niekde na káve, tak som sa vybrala za nimi. Chôdza je otravne pomalý spôsob prepravy, tak som si aj pobehla - v šatičkách a barefootoch (mojich prvých, pred 2 týždňami kúpených). Môj prvý beh tento rok 😅. Našla som ich skôr, ako som si myslela, hneď som sa prezliekla do plaviek a išla sa schladiť do plytkého mora. V diaľke bolo vidno katedrálu a kus cesty, čo som prešla. Chalani sa hrali v piesku a behali po pláži, každú chvíľu nad nami vzlietlo nejaké lietadlo z blízkeho letiska. O 19 sme sa zbalili a so zastávkou v obchode sa pobrali na ubytko. Chalani zase išli neskoro spať, ale na ďalší deň aspoň nemuseli skoro vstávať.
"Sandy Planktón hovoril, že morské korytnačky sa dožívajú 100 rokov!"
Na chobotnice by som sa mohla pozerať celý deň.
Lenivé žraloky nechali ostatné rybky plávať v pokoji.
"Stále plávať, stále plávať..."
Basílica de Santa María de Mallorca.
Platja Ciudad Jardin.
14.5.2024 utorok: Puig de L´Ofre
Rozmýšľali sme, že by sme išli znova na Platja de Formentor, ale Matúško povedal, že chce s babkou ostať na ubytku a my máme ísť sami na nejaký výlet. Nemusel nám to hovoriť dvakrát. Cesta k parkovisku trvala 40 minút, príjemne ma prekvapilo WC. Slnko hrialo, tak som si prezliekla kraťase a nakrémovali sme sa. Štartovali sme zarovno s dôchodcami, aj nás obehli, keď sme sa zdržali hľadaním kešky. Ledva sme prešli na druhú stranu jazera, keď začalo pršať. Asi 20 minút sme čakali pod stromami s ovečkami, kým sa vyčasilo. Kraťase som vymenila za dlhé gate a mikinu. O chvíľu sme prišli na križovatku s výhľadom na inverziu a oblaky pretekajúce cez skaly. Začali sme šliapať do kopca a do tretice som si prezliekla nohavice. Cestička bola dobre vychodená, občas mužíček poukázal sa zmenu smeru. Zistila som, že moja kondička je veľmi biedna, vyhovárala som sa na včerajší beh po pobreží. S vyplazeným jazykom som vyšla na vrchol Puig de L´Ofre a naskytol sa nám parádny výhľad na jazero Resevoir de Cubre a okolité kopce. Trochu menej sa mi páčila predstava, že na ne budem musieť ešte vyjsť 😁. Dovtedy sme stretli minimum ľudí, ale tu sa ich zišlo celkom dosť. Dole sme išli po kamenistom chodníku cez lesík a hore na Puig de na Franquesa po otvorenej skalnej pláni. Pedro naháňal motýľa a snažil sa ho odfotiť (pred odchodom dostal od Matúška úlohu - odfotiť všetky zvieratká, ktoré uvidíme), ja som si nad hlavou všimla letiaceho orla. Takto zblízka som ešte asi žiadneho v prírode nevidela, boli sme prekvapení, ako ho bolo počuť, aj keď iba plachtil rovno ponad nás. Po ceste k poslednému kopcu sme prešli cez trávnatú rovinu s kamenným múrikom na bivakovanie. Bolo tam aj obhorené drevo, aj keď všade na Mallorce sú značky so zákazom kladenia ohňa. Pri hľadaní kešky na Puig de la Rateta nás skoro odfúklo, o chvíľu sme už klesali v závetrí. Chodníček po kameňoch bol občas spevnený, občas sme ho v lesíku museli hľadať a boli sme radi za mapy.cz. Zišli sme do údolia na opačnej strane od jazera, boli sme zo všetkých strán obklopení skalnatými kopcami. Cesta dole bola nekonečná, už ma boleli chodidlá z hrboľatého terénu (mala som iba tenisky, turistické topánky sme nebrali) a museli sme ešte vyjsť do sedla, aby sme sa dostali k jazeru. To slúži ako zásobáreň pitnej vody a je to vlastne hrádza, z ktorej ide potrubie dole do mesta. Z posledných síl som sa dopajdala do vyhriateho auta a bola som rada, že sedím a môžem sa vyzuť. Počasie dnes síce vyzeralo všelijako, ale okrem toho dažďa bolo vlastne dobre, že na nás stále nepieklo slnko. V lete to musí byť dosť náročné. Na ubytku nás privítali deti s rodičmi a pečenými rybami. Ešte som si poslednýkrát užila osvieženie v bazéne a išla som pomaly baliť kufre.
Prvé výhľady neboli zlé..
Na Puig de L´Ofre nás aspoň mal kto odfotiť.
Vľavo najvyšší vrch Puig Major, vpravo pokračovanie našej túry.
V strede Puig de s'Alcadena, vpravo nedeľný Castell d´Alaro.
15.5.2024 streda: cestujeme
Krutý budík o 6 sme zvládli, väčšinu vecí sme už mali zbalenú. S domácimi sme sa dohodli, že dom kontrolovať netreba, tak sme o 7:30 odišli bez rozlúčky. O 8:30 sme vyložili batožinu v autopožičovni a Pedro išiel ešte trochu dotankovať. Za 8 dní sme najazdili 788 km. Auto prebrali bez problémov, ale našťastie sme mali video auta so všetkými škrabancami natočené pri preberaní, lebo nemali zaznačenú jednu preliačinu. Všimla som si, že shuttle bus mal v kufri podsedák a detskú sedačku, tak na cestu na letisko sme ich využili. Zdalo sa mi, že sme cestovali kratšie ako z letiska, možno v tomto smere sme nemuseli križovať diaľnicu. Na letisku sme sa výťahom dostali k check-in hale a museli sme prejsť až na opačný koniec. Potom eskalátorom ešte vyššie k security. Matúško pípal, tak mu prešli ruky a pás papierikom a dali ho do prístroja, či nie je od výbušniny. Po ceste na náš gate sme si všimli hasičské detské ihrisko, tak Pedro s chalanmi sa tam chvíľu pohrali. Ja som išla hľadať fontánku na vodu. Obávala som sa, že nastupovanie bude trvať dlho, lebo pani začala veľmi poctivo kontrolovať veľkosť batožiny (jednému pánovi trčali iba kolieska z kufra a nepáčilo sa jej to). Našťastie ďalších cestujúcich už neriešila, ale aj tak sme začali nastupovať neskoro a odleteli sme s pol hodinovým meškaním. Chalani po vzlietnutí o 12 zaspali, potom sa najedli a o chvíľu sme pristávali. Polhodinové oneskorenie sa nám vo vzduchu podarilo dobehnúť a pristáli sme 13:30 podľa plánu. Prišla pre nás mamina, ale kým sme namontovali sedačky do auta, naložili sa a prišli k rampe, prešlo asi 12 minút. 10 minút zadarmo sme teda nestihli a platili sme 5,50 €. Doma išli chalani na ihrisko a ja som hneď hodila prvú várku prádla do práčky. Dúfam, že do víkendu budeme vybalení 😀.
“Nechcete ísť v apríli na víkend na Island?” napísala raz v marci Zuzka Pedrovi. Ponuka veľmi lákavá, ale nebolo vhodné obdobie nechať deti 4 dni s babkami. Pedro sa obetoval a poslal na výlet mňa. “Ešte by sa nám niekto hodil do auta.” Nakoniec sa s nami vybrala mamina s Vierkou.
12.4.2024 piatok
Leteli sme z Viedne o 6, ale vstávali sme kruto o 2:45, lebo sme sa tam museli dostať autobusom. Aj sme sa divili, že tie letiskové busy chodia aj v noci, ale bus bol úplne plný. Let trval vyše 4 hodín, ale nepodarilo sa mi zaspať. Sedela som vedľa mamy a stále sme o niečom kecali. Aspoň šoférka Zuzka si trochu zdriemla. Pred letiskom nás hneď vyfúkalo, keď sme čakali na shuttle bus k autopožičovni. Biela Dacia Duster je asi najčastejšie auto na požičanie 😁.
Cieľom výletu bolo vidieť lávu a polárnu žiaru. Vybrali sme sa teda smerom na Grindavik, aj keď sme vedeli, že cesta k čerstvej láve je zatvorená, ale kvôli Blue Lagoon kúpeľom sa dalo ísť aspoň bližšie. Láva pretiekla aj cez cestu, ale hneď ako bola dostatočne vychladená (ešte sa z nej parilo), postavili cez ňu novú cestu. Zastavili sme na parkovisku pri ceste, na krajnici sa zastavovať nemôže. Okolo bola čierna čerstvá láva, ale teda už bezpečne tuhá a studená. Mala veľmi zaujímavú štruktúru, vyzerala občas ako roztopený plast s ostrými výbežkami. Zobrali sme si kúsok kameňa ako suvenír. Vedľa bola stará láva, pokrytá mäkučkým machom. Aktuálne aktívna sopka bola za kopcom, na ktorý bolo zakázané ísť. Skúsili sme vzlietnuť s dronom, ale moc fúkalo, takže žeravú lávu sme nevideli.
Sadli sme do auta a okolo Reykjaviku sme sa vybrali k ďalšiemu miestu. Chceli sme si ešte nakúpiť jedlo v Bonus supermarkete a uvideli sme IKEA. Reku poďme zistiť, či majú aj reštauráciu, to je taká istotka. Reštauráciu mali, dokonca za veľmi dobré ceny. Jedením a nakupovaním sme zabili dosť času, tak šup ďalej. Celkovo som bola prekvapená, koľko veľa času trávime v aute, nejak som si ten Island asi predstavovala menší. Hlavne, ak okolo nás boli iba nekonečné pláne trávy a machu.
Na jednom mieste nás čakali rovno 2 vodopády. Prírodné atrakcie sú zdarma, ale často sa platí parkovanie za auto. Buď je tam automat, ale väčšinou sme platili cez Parka aplikáciu. Seljalandsfoss bolo vidno už od cesty, pekne naň svietilo slnko, že sa aj dúha spravila. Kúsok sme sa prešli pešo po štrkovom chodníku ku Gljufrafoss. Akurát odtiaľ odchádzala skupina školského zájazdu, tak sa to trochu vyprázdnilo, keďže vodopád je v úzkom minikaňone. Voda prskala statočne na všetky strany, ale fotka z foto kameňa pod vodopádom musela byť 🙂.
Presunuli sme sa ďalších 60 km na čiernu pláž Reynisfjara. More bolo rozbúrené, vlny veľké, občas vybehli až ku nám a zanechali za sebou peknú penu. Táto pláž je známa zakrádajúcimi sa vlnami, ktoré splachujú turistov do mora. Človek si myslí, že je dosť ďaleko, niečo si fotí a zrazu príde veľká vlna a už je celý okúpaný. Výhľad sme mali na Reynisdrangar, a.k.a. cicíky trčiace z mora a na fotogenické čadičové skaly na pobreží. Vedeli sme, že sa tam ľudia zvyknú fotiť, ale teraz bol asi príliv, lebo voda striekala vysoko na útes. Videli sme raz utekajúcich ľudí a aj nejaké zamočené topánky. Prešli sme sa po pláži, obdivovali sme krásne čierne okrúhliaky a ligotavý mokrý čierny piesok. Raz som sa zľakla, keď som medzi kameňmi narazila na mŕtveho tuleňa 😢.
Na západ slnka sme sa vybrali k Dyrhólaey - skalnému oblúku a majáku. Dúfali sme, že by sme mohli uvidieť Puffinov, také vtáčiky typické pre Island, ktoré by sa od apríla mali vracať na ostrov. Ale videli sme len kopu čajok a iných pre nás nezaujímavých vtákov. Slnko nezapadlo za obzor ale o hodinu skôr za veľký oblak, tak sme sa unavené a vyzimené pobrali na ubytko. Časový posun je tu 2 hodiny oproti Slovensku, takže keď sme išli spať 22:30 miestneho času, bolo vlastne už po polnoci. Takže v piatok sme boli hore asi 22 hodín 😳. Šance uvidieť polárnu žiaru cez tie oblaky boli mizivé, aj tak by sme asi neboli schopné vstať.
Pri čerstvej (zaschnutej a studenej) láve.
Láva.
Cesta cez lávu, hrádza proti láve, v pozadí geotermálna elektráreň.
Seljalandsfoss.
Gljufrafoss.
Čierna pláž Reynisfjara a skaly Reynisdrangar.
Rozbúrené more a spenená čierna pláž.
Malebný kostolík.
Skalný oblúk Dyrhólaey.
Kým nám slnko nezapadlo za oblak.
13.4.2024 sobota
Budíček sme si dali príjemne na siedmu, nech sa aj trochu vyspíme, ale strašne dlho nám trvalo vymotať sa z ubytovania. Bývali sme v hosteli hneď pri vodopáde Skógafoss (kto by nevedel, Island je plný vodopádov 😁). V piatok sme okolo neho išli, ale že si ho pozrieme ráno a radšej kuknime iné veci. To bola chyba, lebo poobede naňho akurát pekne svietilo slnko, kdežto ráno bol celý ešte neosvetlený. Aj tak bol pekný a vysoký, vyšli sme si aj schody hore a zistili sme, že chodník pokračuje ďalej popri riečke a je tam ešte niekoľko menších vodopádov. My sme mali na tých pár dní nabitý program a dlhšie výlety sme vynechali. Pri väčšine atrakcií bolo zakázané lietať s dronom. Jednak viac dronov by rušilo turistov, ale bolo tam aj dosť vtákov a často dosť fúkalo. Pár záberov sa nám podarilo spraviť, keď to bolo možné.
Ďalšou zastávkou bol ľadovec Solheimajökull. Akurát sme stretli jednu skupinku aziatov v ľadovcovom výstroji. Dá sa totiž ísť na výlet na ľadovec a do ľadových jaskýň. Z časových a finančných dôvodov sme túto zaujímavú ponuku nevyužili, iba sme sa prešli okolo ľadovcového jazera s kryhami. Tématicky nám tam krásne snežilo, biele vločky bolo dobre vidieť na čiernom pozadí mesačnej krajiny.
Prechádzku v snehu sme si dali pri kaňone Fjaðrárgljúfur. V lete je krásny zelený, takto sme boli rady, že je trochu zasnežený, lebo biely sneh na tmavých skalách dodával výhľadu 3D efekt. Hore bola vyhliadková plošina a videli sme, že nejaký chodník pokračuje ďalej do vnútrozemia. Na rozdiel od ostatných parkovísk, tu nebolo funkčné WC (to sme vždy preventívne využili, lebo človek nikdy nevie, koľko času strávi v aute 😁), na zimu tam zrejme vypínajú vodu a funguje to len v lete. Dali tam oznam, že WC je v turistickom infocentre o 7 km, ale nejak sa nám ho nepodarilo nájsť. Zato sme našli dvoch Slovákov pracujúcich v bistre.
Odľahčené sme sa pobrali k čadičovému kameňopádu Svartifoss (v preklade Čierny vodopád). Po 1,5 km prechádzke sme dorazili k lávovým šesťuholníkom, ktoré sa vytvorili veľkým tlakom na chladnúcu lávu. Zhora tiekol tenký vodopád. Zuzka bola sklamaná, že si tie skaly predstavovala väčšie. Často to bolo aj o očakávaniach, raz sme len tak odbočili k jednému vodopádu a bol mega, veľký a mohutný.
Z toho istého parkoviska sme sa vybrali pozrieť ľadovec Skaftafellsjökull. Bolo pod mrakom, kráčali sme skoro 2 km po štrkovom chodníku, ale ako ľadovec ustupoval, tak sa vlastne vzďaľoval od parkoviska. Chceli sme ísť akoby do stredu ľadovca, ale cestu nám zatarasil potôčik. Museli sme prejsť popod kopec po kraji ľadovcového jazierka. Na ľadovec sme išli iba pár krokov, lebo tam môžu byť rôzne trhliny, šmýka sa a tak. Na to, ako dlho sme tam išli, sa to ani neoplatilo. Ten prvý ľadovec aj s jazierkom boli krajšie.
Mali sme vyhliadnuté ešte veľké ľadovcové jazero Jökulsárlón a Diamond beach. Na mape to vyzeralo byť kúsok od nás, ale museli by sme ísť ešte 45 minút, tak sme to otočili späť na ubytko. Zastavili sme sa vo Viku v polievkárni. Dali sme si výbornú tradičnú islandskú zeleninovú polievku s jahňacím mäsom za cca 18 €. Ale porcia bola veľká plus sme si mohli ísť vypýtať jednu dupľu. Škoda, že sme nestihli ísť na kopček nad Vikom na západ slnka s fotogenickým kostolom v zábere, ale o 21 zatvárali polievkáreň a jedlo dostalo prednosť pred fotkami.
Na ubytku sme ešte hecli sprchu a odkvecli do postele. Teda až na Zuzku, ktorá sa skoro hodinu prechádzala po vonku a márne hľadala polárnu žiaru.
Tradičné islandské domy.
Skógafoss.
Nad Skógafossom.
Ochutnávka ľadovca Solheimajökull.
Zasnežený kaňon Fjaðrárgljúfur.
Čadičový vodopád Svartifoss.
Ľadovec Skaftafellsjökull bol pre mňa sklamaním.
Západ slnka z auta.
Kostolík vo Viku.
14.4.2024 nedeľa
Budík sme si dali o hodinu skôr, nech toho stihneme viac. Na pešo od ubytka sme mali vodopád Kvernufoss. Aspoň sme ušetrili za parkovanie 😁. Na to, že malo celý deň pršať a byť škaredo, slniečko pekne farbilo trávu dozlatista, neďaleko sa pásli tradičné islandské kone (najčistokrvnejšie na svete, lebo žiadnu inú rasu na Island nepustia. Vlastne žiadneho koňa tam nemôžete doviezť). K vodopádu sa išlo cez zužujúci sa kaňon, nad hlavou nám lietali vtáky, mali to až taký prehistorický nádych, len dinosaurus chýbal. Pomaly sa nám otvoril výhľad na vysoký vodopád obklopený skalami. Tento sa nám asi páčil najviac, v lete to musí byť ešte krajšie, keď je tráva zelená. Pofotili sme sa pred vodopádom, potom som si ale všimla, že popod skalu ide chodníček až za vodopád. To sa nám naskytli nové krásne výhľady. Len ruky nám strašne omrzli, kým sme fotili. Pri vodopáde bola námraza z prskajúcej vody, aj vietor fúkal v nárazoch, že sme radšej ani nevybrali dron. Najlepšie na blízkosti tejto atrakcie od ubytka bolo, že tam ráno boli iba 2 ľudia, aj tí už boli na odchode. V lete si viem predstaviť tú masu ľudí, ako čakajú v rade, aby sa dostali na fotomiesto za vodopádom.
Vybrali sme sa späť na západ ku Golden Circle - okruh s hlavnými atrakciami blízko Reykjaviku. Zuzka s Vierkou mali už dávno naštudované, čo popozerať, tak ja som hľadala aspoň nejaké termálne kúpanie. Je tu niekoľko veľkých kúpeľov, ale radšej by som našla dieru v zemi uprostred ničoho, kde nebude kopa ľudí. Celkom sa mi to aj podarilo. Hrunalaug hot spring je malé kúpalisko miestneho farmára. Najprv fungovalo na báze dobrovoľných príspevkov na údržbu, teraz tam už mali vrátnicu aj s WC a sprchou. Vstupné bolo 16 € pre dospelých, 10 € pre deti, do 12 rokov free. Mamina sa kúpať nechcela a teta ju pustila bez platenia. Mala platobný terminál, všade sa dalo platiť kartou, nemuseli sme si vôbec meniť na islandské koruny. Dostali sme každá nákupný košík na odloženie vecí, prezliecť sa dalo na WC, alebo potom o kus ďalej priamo na mieste v takej chajde. Vstup bol na 90 minút, hovorili sme si, že tak dlho tam isto nebudeme. Opäť sme to super vychytali s turistami, okrem nás tam bol jeden párik a keď sme odchádzali, dovalilo sa tam viac ľudí aj s deťmi. Tieto hot springs pôvodne slúžili na umývanie oviec 😁, ale ani by mi to nenapadlo, keby som sa to nedočítala. Chajda bola síce z jednej strany otvorená do “vane”, ale proti vetru nás ochránila a na prezlečenie úplne stačila. Okrem “vane” s príjemne horúcou vodou tam bol jeden okrúhly bazénik na polihovanie s vlažnou vodou. My sme strávili najviac času v podlhovastom bazéniku s kamennými stenami, chránené pred vetrom. Voda tam asi presakovala zo zeme, na jednom konci bola o dosť teplejšia ako na druhom. Na tabuli sme sa dočítali, že to bola dažďová voda zohriata horúcimi kameňmi v zemi. Bez problémov sme sa vydržali váľať tú hodinu a pol. Na parkovisku sme sa v aute najedli (väčšinou sme fungovali na chlebe so šunkou za jazdy v aute) a pobrali sa ďalej.
Zbadali sme odbočku k dákemu ďalšiemu vodopádu Faxafoss. Na parkovisku bola rampa, tipujem, že v búdke sedel majiteľ pozemku. Vodopád bol pekný, široký, zaujímavosťou boli kaskády pre lososy, ktoré chodia z mora hore prúdom a zrejme by nevyskočili hore vodopádom.
Nasledoval vodopád Gullfoss. Tento vyhráva ako najveternejší, skoro nás odfúklo. Ale teda vodopád bol majestátny. Bola pri ňom plaketa pani Sigríður, ktorá ho zachránila pred zničením vodnou elektrárňou. Tu a pri gejzíre sa neplatilo za parkovanie, zarábajú na veľkých obchodoch so suvenírmi a bufetom. Kúpila som jednu magnetku za 9 €, dali sme si opäť polievku za 18 €, len táto mala tretinový objem 😅.
Strokkur Geysir vybuchuje každých 5 - 10 minút do výšky 25 - 35 metrov. Bola som prekvapená, ako krátko jeden výbuch trval, iba to strelilo vodu do vzduchu, tá sa hneď zmenila na paru, ten oblak odfúklo a bolo. Vyšli sme aj na kopec na vyhliadku. Moc sa to neoplatilo kvôli gejzíru, ale mali sme odtiaľ výhľady do široka - ďaleka. Geysir (podľa ktorého sa volajú všetky gejzíry) strieka vodu do 80 metrov, ale vybuchuje iba po zemetrasení, naposledy v roku 2000.
Na záver sme sa išli pozrieť do Reykjaviku. Zaparkovali sme na ulici celkom blízko centra a nemuseli sme ani platiť za parkovanie, lebo už bol večer. Prešli sme sa ku “kostre vikingskej lode” a hlavnou ulicou ku kostolu Hallgrimskirkja, ktorý vyzerá ako raketa. Na večeru sme si v street food “reštaurácii” dali opäť polievku, ktorú sme dostali do jednorazových kelímkov, aj keď sme jedli tam. Mali sme aj nepríjemný zážitok, keď mama prichytila jednu pani, ako sa nenápadne snaží dostať do vrecka na Vierkinej bunde. Druhá ženská na nás hneď vybehla, že ona je opitá a chcela si vybrať veci zo svojej bundy (ktorá bola úplne inde) a že “She is Australian and I'm British, what f***ing country are you from?!”. Zjavne mali nacvičené takéto divadielko, ak by im to nevyšlo, snažili sa vyzerať opito a agresívne zmeniť tému na niečo iné. Našťastie sme aj tak už boli na odchode a Vierka mala vo vreckách akurát tak keksíky..
Presúvali sme sa z Reykjaviku do Keflaviku, kde sme hneď pri letisku mali posledné ubytko. Bolo už šero, cca 8 hodín, ja som driemala v aute, keď zrazu mamina: čo to tam je? Nasledovali výkriky a ochkanie a pišťanie, v diaľke bolo vidno žiarivú sopku pri Grindaviku. Nastala panika, čo teraz? Kde zastavíme na kochanie sa? Odbočili sme na cestu k Blue Lagoon a zaparkovali sme na mieste, kde sme v piatok obdivovali zaschnutú lávu. Medzi nami a sopkou žiaľ bol kopec, takže sme nič nevideli, ale Vierka vytiahla dron. Fúkalo, tak nechcela letieť moc ďaleko a so zoomom sa jej podarilo niečo vidieť. So Zuzkou sme si všimli, že z vedľajšieho auta vystúpili traja chalani a dávali si na chrbát ruksaky. Išli sme sa spýtať, či idú na zakázaný kopec a že hej. Vraj ak je človek influencer, tak ho po štrkovej ceste pre hasičov pustia k sopke aj s autom, tak prečo by sme my nemohli ísť.. Spýtali sa, či chceme ísť s nimi, že sú to 3 km, ale my sme neboli v tej chvíli pripravené vydať sa na výpravu. Začalo nám to ale riadne vŕtať v hlave, že je to jedinečná príležitosť a tak. Skúsili sme sa presunúť ďalej po ceste, k odbočke na Blue Lagoon, odkiaľ by sme boli k sopke kolmo cez kopec a dron by mohol lepšie vidieť. Pri ceste bolo zaparkovaných pár áut a bolo zjavné, že cestujúci sú hore na kopci. Videli sme dve čelovky schádzajúce dole, tak sme počkali a vyspovedali ich. Povedali, že sa určite oplatí ísť, cesta im trvala 15 minút a videli prskajúcu lávu. Nachystali sme teda čelovky (nezapínali sme ich, aby sme boli nenápadnejšie) a vybrali sa strmo hore do kopca pokrytého machom. Čakali sme, že na vrchole uvidíme brutál lávu, pomaly pocítime teplo na tvári, ale sopka bola stále v diaľke. Videli sme čelovky v čierňave pred nami a rozhodli sme sa ísť ku sopke bližšie. Mamina mala problém s bedrom, tak ostala čakať tam. My sme kráčali vo svetle neďalekej elektrárne cez machy, kamene v blate, už nás to ani nebavilo a nevedeli sme v tej tme odhadnúť, ako sme ďaleko. Sopka vyzerala byť na rovnakej úrovni ako my, akoby sme vedeli pokračovať až do jej krátera. Na horizonte sme v oranžovom oblaku videli obrysy 3 postáv a lietajúci dron. Rozmýšľala som a divila sa, že kde tí ľudia stoja, veď nemôžu byť na kraji krátera, veď by ich to spálilo.. Odstavili sme si skupinku vracajúcu sa k autu, že aká je ďalej situácia. Chalani povedali, že ešte asi 15 minút a že sa to oplatí a prská tam láva 😁. Ale že si máme zapnúť svetlo a dávať pozor, lebo v skalách sú pukliny a diery, nech tam nespadneme. Tak som zavolala mame, že my ešte stále kráčame k sopke. Ona sa s niekým vrátila na parkovisko, kde nás chúďa musela čakať vonku v zime, lebo nemala kľúče od auta. Dostali sme sa až na horizont, na “okraj krátera” a zistili sme, že sme na kraji kopca, pod nami prudko klesá a od sopky nás ešte delí údolie. Takže žiadne teplo na tvári sa nekonalo, nebezpečné to nebolo a našťastie oblak dymu sa stále hýbal bokom (sírový dym do tváre by nebol nič príjemné). Výhľad sme mali parádny. Mama z fotiek síce povedala, že ona videla to isté, akurát trošku menšie, ale my sme okrem krátera s bublajúcou lávou videli aj čiaru, kadiaľ to vytekalo smerom ku Grindaviku. Vierkin iPhone spravil celkom dobré foto a video, môj chudák starý telefón sa v tej tme nechytal. Tu sa ukázalo, aké je dôležité držať sa hesla “Vždy pripravený!”. K dronu sme mali 3 baterky, ktoré Vierka nedobíjala, lebo na veľa miestach sa lietať nedalo a ak sa aj dalo, často veľmi fúkalo. A že už ideme domov a lietať nebudeme. Veľká škoda, že sme dron nezobrali so sebou, boli by to mega super zábery. Aspoň poslednú šťavu sme z tých bateriek mohli vybiť na krátky let hore a pár fotiek.. Nabudúce 😅. Cesta späť nám trvala kratšie (asi pol hodinu), išli sme rýchlejšie, celú dobu s čelovkami plus Vierke bolo zle a chcela byť čím skôr v aute. Lenže kadiaľ ísť späť? Cestu sme si netrackovali na mape, ani sme sa nejak neobzerali za seba, ako tá tma vyzerá z opačného uhla pohľadu. Orientovali sme sa obrysom kopca a žiarou z elektrárne a nejak sme sa dostali až k autu. Zničené sme sa ešte presunuli pol hodinu na ubytko, hecli sprchu a odkvecli o 1:30 do postele spať.
Kvernufoss nás veľmi milo prekvapil.
Kvernufoss zozadu.
Čistokrvné islandské kone.
Smiechoty v Hrunalaug hot spring.
Toto si prosím každý deň!
Faxafoss.
Faxafoss a kaskády pre lososy putujúce proti prúdu.
Odviata vetrom pri Gullfosse.
Pohľad na Gullfoss zhora.
Mini hríbová polievka pri Geysíre.
Vikingská loď v Reykjavíku.
Kostol Hallgrimskirkja.
"Postavy na kraji krátera, pozerajúce priamo dovnútra sopky."
Sopka bola od nás v skutočnosti ešte dosť ďaleko.
Výhľad na nezaplatenie.
15.4.2024 pondelok
Po piatich hodinách spánku sme sa ráno pobalili, najedli a 6 minút sa presunuli do autopožičovne. Nemali zaznačenú jednu preliačeninu na dverách, ale my sme mali video celého auta, takže všetko bolo OK. Shuttle bus nás previezol ten kúsok na letisko. Neboli sme si isté, či sa môže vyvážať láva, ale nič nám na security nepovedali. Akurát, že som pípala, tak ma poslali späť vyzuť topánky. Potom som pípala iným zvukom, tak mi chlapík prešiel papierikom po rukách a po páse a dal to do nejakého prístroja. Našťastie to bolo všetko a mohla som ísť. Pri kontrole cez Gate bola premotivovaná pani, ktorá poctivo kontrolovala veľkosť batožiny. My sme prešli v pohode, ale mali sme meškanie kvôli inej pani, ktorá musela doplácať za batožinu a nešla jej karta.
Z lietadla sme videli Grindavik a okolie, medzi nami vtedy na kopci a sopkou bol ešte veľký kus zeme, ozaj nebola šanca, aby nám tá sopka niečo spravila. Stihli sme priletieť do Viedne akurát včas, že nás nezastihla búrka. Lístky na autobus boli ráno veľmi drahé, tak nás prišiel zobrať tatino. Odvoz až pred dom som veľmi uvítala.
Pohľad z lietadla.
Za tri dni (piatok ráno až pondelok ráno) sme najazdili 1000 km a už som v hlave plánovala letný výlet s výstupom na najvyšší kopec a roadtripom okolo celého Islandu. Island patrí medzi drahšie krajiny, čo sa týka cestovania, ale na tú chvíľu sa človek dokáže uskromniť a kde-tu ušetriť. Pri prírodných atrakciách sa väčšinou platí parkovné, ale vstupné nie. Dá sa nájsť veľa skvelých zážitkových výletov, kde si človek priplatí - pozorovanie veľrýb, výlet na ľadovec a do ľadovej jaskyne, jazda do vnútrozemia na terénnych autách, jazda na koni,... My sme išli low cost - ubytko sme okrem lokality hľadali podľa najnižšej ceny a rezervovali sme ho dopredu. Jedli sme väčšinou chleba so šunkou a 3x polievku. Cestovali sme v aute 4, takže tam sa náklady delili. Stručný prehľad, koľko ma čo stálo je tu:
