“Nechcete ísť v apríli na víkend na Island?” napísala raz v marci Zuzka Pedrovi. Ponuka veľmi lákavá, ale nebolo vhodné obdobie nechať deti 4 dni s babkami. Pedro sa obetoval a poslal na výlet mňa. “Ešte by sa nám niekto hodil do auta.” Nakoniec sa s nami vybrala mamina s Vierkou.
12.4.2024 piatok
Leteli sme z Viedne o 6, ale vstávali sme kruto o 2:45, lebo sme sa tam museli dostať autobusom. Aj sme sa divili, že tie letiskové busy chodia aj v noci, ale bus bol úplne plný. Let trval vyše 4 hodín, ale nepodarilo sa mi zaspať. Sedela som vedľa mamy a stále sme o niečom kecali. Aspoň šoférka Zuzka si trochu zdriemla. Pred letiskom nás hneď vyfúkalo, keď sme čakali na shuttle bus k autopožičovni. Biela Dacia Duster je asi najčastejšie auto na požičanie 😁.
Cieľom výletu bolo vidieť lávu a polárnu žiaru. Vybrali sme sa teda smerom na Grindavik, aj keď sme vedeli, že cesta k čerstvej láve je zatvorená, ale kvôli Blue Lagoon kúpeľom sa dalo ísť aspoň bližšie. Láva pretiekla aj cez cestu, ale hneď ako bola dostatočne vychladená (ešte sa z nej parilo), postavili cez ňu novú cestu. Zastavili sme na parkovisku pri ceste, na krajnici sa zastavovať nemôže. Okolo bola čierna čerstvá láva, ale teda už bezpečne tuhá a studená. Mala veľmi zaujímavú štruktúru, vyzerala občas ako roztopený plast s ostrými výbežkami. Zobrali sme si kúsok kameňa ako suvenír. Vedľa bola stará láva, pokrytá mäkučkým machom. Aktuálne aktívna sopka bola za kopcom, na ktorý bolo zakázané ísť. Skúsili sme vzlietnuť s dronom, ale moc fúkalo, takže žeravú lávu sme nevideli.
Sadli sme do auta a okolo Reykjaviku sme sa vybrali k ďalšiemu miestu. Chceli sme si ešte nakúpiť jedlo v Bonus supermarkete a uvideli sme IKEA. Reku poďme zistiť, či majú aj reštauráciu, to je taká istotka. Reštauráciu mali, dokonca za veľmi dobré ceny. Jedením a nakupovaním sme zabili dosť času, tak šup ďalej. Celkovo som bola prekvapená, koľko veľa času trávime v aute, nejak som si ten Island asi predstavovala menší. Hlavne, ak okolo nás boli iba nekonečné pláne trávy a machu.
Na jednom mieste nás čakali rovno 2 vodopády. Prírodné atrakcie sú zdarma, ale často sa platí parkovanie za auto. Buď je tam automat, ale väčšinou sme platili cez Parka aplikáciu. Seljalandsfoss bolo vidno už od cesty, pekne naň svietilo slnko, že sa aj dúha spravila. Kúsok sme sa prešli pešo po štrkovom chodníku ku Gljufrafoss. Akurát odtiaľ odchádzala skupina školského zájazdu, tak sa to trochu vyprázdnilo, keďže vodopád je v úzkom minikaňone. Voda prskala statočne na všetky strany, ale fotka z foto kameňa pod vodopádom musela byť 🙂.
Presunuli sme sa ďalších 60 km na čiernu pláž Reynisfjara. More bolo rozbúrené, vlny veľké, občas vybehli až ku nám a zanechali za sebou peknú penu. Táto pláž je známa zakrádajúcimi sa vlnami, ktoré splachujú turistov do mora. Človek si myslí, že je dosť ďaleko, niečo si fotí a zrazu príde veľká vlna a už je celý okúpaný. Výhľad sme mali na Reynisdrangar, a.k.a. cicíky trčiace z mora a na fotogenické čadičové skaly na pobreží. Vedeli sme, že sa tam ľudia zvyknú fotiť, ale teraz bol asi príliv, lebo voda striekala vysoko na útes. Videli sme raz utekajúcich ľudí a aj nejaké zamočené topánky. Prešli sme sa po pláži, obdivovali sme krásne čierne okrúhliaky a ligotavý mokrý čierny piesok. Raz som sa zľakla, keď som medzi kameňmi narazila na mŕtveho tuleňa 😢.
Na západ slnka sme sa vybrali k Dyrhólaey - skalnému oblúku a majáku. Dúfali sme, že by sme mohli uvidieť Puffinov, také vtáčiky typické pre Island, ktoré by sa od apríla mali vracať na ostrov. Ale videli sme len kopu čajok a iných pre nás nezaujímavých vtákov. Slnko nezapadlo za obzor ale o hodinu skôr za veľký oblak, tak sme sa unavené a vyzimené pobrali na ubytko. Časový posun je tu 2 hodiny oproti Slovensku, takže keď sme išli spať 22:30 miestneho času, bolo vlastne už po polnoci. Takže v piatok sme boli hore asi 22 hodín 😳. Šance uvidieť polárnu žiaru cez tie oblaky boli mizivé, aj tak by sme asi neboli schopné vstať.
 |
| Pri čerstvej (zaschnutej a studenej) láve. |
 |
| Láva. |
 |
| Cesta cez lávu, hrádza proti láve, v pozadí geotermálna elektráreň. |
 |
| Seljalandsfoss. |
 |
| Gljufrafoss. |
 |
| Čierna pláž Reynisfjara a skaly Reynisdrangar. |
 |
| Rozbúrené more a spenená čierna pláž. |
 |
| Malebný kostolík. |
 |
| Skalný oblúk Dyrhólaey. |
 |
| Kým nám slnko nezapadlo za oblak. |
13.4.2024 sobota
Budíček sme si dali príjemne na siedmu, nech sa aj trochu vyspíme, ale strašne dlho nám trvalo vymotať sa z ubytovania. Bývali sme v hosteli hneď pri vodopáde Skógafoss (kto by nevedel, Island je plný vodopádov 😁). V piatok sme okolo neho išli, ale že si ho pozrieme ráno a radšej kuknime iné veci. To bola chyba, lebo poobede naňho akurát pekne svietilo slnko, kdežto ráno bol celý ešte neosvetlený. Aj tak bol pekný a vysoký, vyšli sme si aj schody hore a zistili sme, že chodník pokračuje ďalej popri riečke a je tam ešte niekoľko menších vodopádov. My sme mali na tých pár dní nabitý program a dlhšie výlety sme vynechali. Pri väčšine atrakcií bolo zakázané lietať s dronom. Jednak viac dronov by rušilo turistov, ale bolo tam aj dosť vtákov a často dosť fúkalo. Pár záberov sa nám podarilo spraviť, keď to bolo možné.
Ďalšou zastávkou bol ľadovec Solheimajökull. Akurát sme stretli jednu skupinku aziatov v ľadovcovom výstroji. Dá sa totiž ísť na výlet na ľadovec a do ľadových jaskýň. Z časových a finančných dôvodov sme túto zaujímavú ponuku nevyužili, iba sme sa prešli okolo ľadovcového jazera s kryhami. Tématicky nám tam krásne snežilo, biele vločky bolo dobre vidieť na čiernom pozadí mesačnej krajiny.
Prechádzku v snehu sme si dali pri kaňone Fjaðrárgljúfur. V lete je krásny zelený, takto sme boli rady, že je trochu zasnežený, lebo biely sneh na tmavých skalách dodával výhľadu 3D efekt. Hore bola vyhliadková plošina a videli sme, že nejaký chodník pokračuje ďalej do vnútrozemia. Na rozdiel od ostatných parkovísk, tu nebolo funkčné WC (to sme vždy preventívne využili, lebo človek nikdy nevie, koľko času strávi v aute 😁), na zimu tam zrejme vypínajú vodu a funguje to len v lete. Dali tam oznam, že WC je v turistickom infocentre o 7 km, ale nejak sa nám ho nepodarilo nájsť. Zato sme našli dvoch Slovákov pracujúcich v bistre.
Odľahčené sme sa pobrali k čadičovému kameňopádu Svartifoss (v preklade Čierny vodopád). Po 1,5 km prechádzke sme dorazili k lávovým šesťuholníkom, ktoré sa vytvorili veľkým tlakom na chladnúcu lávu. Zhora tiekol tenký vodopád. Zuzka bola sklamaná, že si tie skaly predstavovala väčšie. Často to bolo aj o očakávaniach, raz sme len tak odbočili k jednému vodopádu a bol mega, veľký a mohutný.
Z toho istého parkoviska sme sa vybrali pozrieť ľadovec Skaftafellsjökull. Bolo pod mrakom, kráčali sme skoro 2 km po štrkovom chodníku, ale ako ľadovec ustupoval, tak sa vlastne vzďaľoval od parkoviska. Chceli sme ísť akoby do stredu ľadovca, ale cestu nám zatarasil potôčik. Museli sme prejsť popod kopec po kraji ľadovcového jazierka. Na ľadovec sme išli iba pár krokov, lebo tam môžu byť rôzne trhliny, šmýka sa a tak. Na to, ako dlho sme tam išli, sa to ani neoplatilo. Ten prvý ľadovec aj s jazierkom boli krajšie.
Mali sme vyhliadnuté ešte veľké ľadovcové jazero Jökulsárlón a Diamond beach. Na mape to vyzeralo byť kúsok od nás, ale museli by sme ísť ešte 45 minút, tak sme to otočili späť na ubytko. Zastavili sme sa vo Viku v polievkárni. Dali sme si výbornú tradičnú islandskú zeleninovú polievku s jahňacím mäsom za cca 18 €. Ale porcia bola veľká plus sme si mohli ísť vypýtať jednu dupľu. Škoda, že sme nestihli ísť na kopček nad Vikom na západ slnka s fotogenickým kostolom v zábere, ale o 21 zatvárali polievkáreň a jedlo dostalo prednosť pred fotkami.
Na ubytku sme ešte hecli sprchu a odkvecli do postele. Teda až na Zuzku, ktorá sa skoro hodinu prechádzala po vonku a márne hľadala polárnu žiaru.
 |
| Tradičné islandské domy. |
 |
| Skógafoss. |
 |
| Nad Skógafossom. |
 |
| Ochutnávka ľadovca Solheimajökull. |
 |
| Zasnežený kaňon Fjaðrárgljúfur. |
 |
| Čadičový vodopád Svartifoss. |
 |
| Ľadovec Skaftafellsjökull bol pre mňa sklamaním. |
 |
| Západ slnka z auta. |
 |
| Kostolík vo Viku. |
14.4.2024 nedeľa
Budík sme si dali o hodinu skôr, nech toho stihneme viac. Na pešo od ubytka sme mali vodopád Kvernufoss. Aspoň sme ušetrili za parkovanie 😁. Na to, že malo celý deň pršať a byť škaredo, slniečko pekne farbilo trávu dozlatista, neďaleko sa pásli tradičné islandské kone (najčistokrvnejšie na svete, lebo žiadnu inú rasu na Island nepustia. Vlastne žiadneho koňa tam nemôžete doviezť). K vodopádu sa išlo cez zužujúci sa kaňon, nad hlavou nám lietali vtáky, mali to až taký prehistorický nádych, len dinosaurus chýbal. Pomaly sa nám otvoril výhľad na vysoký vodopád obklopený skalami. Tento sa nám asi páčil najviac, v lete to musí byť ešte krajšie, keď je tráva zelená. Pofotili sme sa pred vodopádom, potom som si ale všimla, že popod skalu ide chodníček až za vodopád. To sa nám naskytli nové krásne výhľady. Len ruky nám strašne omrzli, kým sme fotili. Pri vodopáde bola námraza z prskajúcej vody, aj vietor fúkal v nárazoch, že sme radšej ani nevybrali dron. Najlepšie na blízkosti tejto atrakcie od ubytka bolo, že tam ráno boli iba 2 ľudia, aj tí už boli na odchode. V lete si viem predstaviť tú masu ľudí, ako čakajú v rade, aby sa dostali na fotomiesto za vodopádom.
Vybrali sme sa späť na západ ku Golden Circle - okruh s hlavnými atrakciami blízko Reykjaviku. Zuzka s Vierkou mali už dávno naštudované, čo popozerať, tak ja som hľadala aspoň nejaké termálne kúpanie. Je tu niekoľko veľkých kúpeľov, ale radšej by som našla dieru v zemi uprostred ničoho, kde nebude kopa ľudí. Celkom sa mi to aj podarilo. Hrunalaug hot spring je malé kúpalisko miestneho farmára. Najprv fungovalo na báze dobrovoľných príspevkov na údržbu, teraz tam už mali vrátnicu aj s WC a sprchou. Vstupné bolo 16 € pre dospelých, 10 € pre deti, do 12 rokov free. Mamina sa kúpať nechcela a teta ju pustila bez platenia. Mala platobný terminál, všade sa dalo platiť kartou, nemuseli sme si vôbec meniť na islandské koruny. Dostali sme každá nákupný košík na odloženie vecí, prezliecť sa dalo na WC, alebo potom o kus ďalej priamo na mieste v takej chajde. Vstup bol na 90 minút, hovorili sme si, že tak dlho tam isto nebudeme. Opäť sme to super vychytali s turistami, okrem nás tam bol jeden párik a keď sme odchádzali, dovalilo sa tam viac ľudí aj s deťmi. Tieto hot springs pôvodne slúžili na umývanie oviec 😁, ale ani by mi to nenapadlo, keby som sa to nedočítala. Chajda bola síce z jednej strany otvorená do “vane”, ale proti vetru nás ochránila a na prezlečenie úplne stačila. Okrem “vane” s príjemne horúcou vodou tam bol jeden okrúhly bazénik na polihovanie s vlažnou vodou. My sme strávili najviac času v podlhovastom bazéniku s kamennými stenami, chránené pred vetrom. Voda tam asi presakovala zo zeme, na jednom konci bola o dosť teplejšia ako na druhom. Na tabuli sme sa dočítali, že to bola dažďová voda zohriata horúcimi kameňmi v zemi. Bez problémov sme sa vydržali váľať tú hodinu a pol. Na parkovisku sme sa v aute najedli (väčšinou sme fungovali na chlebe so šunkou za jazdy v aute) a pobrali sa ďalej.
Zbadali sme odbočku k dákemu ďalšiemu vodopádu Faxafoss. Na parkovisku bola rampa, tipujem, že v búdke sedel majiteľ pozemku. Vodopád bol pekný, široký, zaujímavosťou boli kaskády pre lososy, ktoré chodia z mora hore prúdom a zrejme by nevyskočili hore vodopádom.
Nasledoval vodopád Gullfoss. Tento vyhráva ako najveternejší, skoro nás odfúklo. Ale teda vodopád bol majestátny. Bola pri ňom plaketa pani Sigríður, ktorá ho zachránila pred zničením vodnou elektrárňou. Tu a pri gejzíre sa neplatilo za parkovanie, zarábajú na veľkých obchodoch so suvenírmi a bufetom. Kúpila som jednu magnetku za 9 €, dali sme si opäť polievku za 18 €, len táto mala tretinový objem 😅.
Strokkur Geysir vybuchuje každých 5 - 10 minút do výšky 25 - 35 metrov. Bola som prekvapená, ako krátko jeden výbuch trval, iba to strelilo vodu do vzduchu, tá sa hneď zmenila na paru, ten oblak odfúklo a bolo. Vyšli sme aj na kopec na vyhliadku. Moc sa to neoplatilo kvôli gejzíru, ale mali sme odtiaľ výhľady do široka - ďaleka. Geysir (podľa ktorého sa volajú všetky gejzíry) strieka vodu do 80 metrov, ale vybuchuje iba po zemetrasení, naposledy v roku 2000.
Na záver sme sa išli pozrieť do Reykjaviku. Zaparkovali sme na ulici celkom blízko centra a nemuseli sme ani platiť za parkovanie, lebo už bol večer. Prešli sme sa ku “kostre vikingskej lode” a hlavnou ulicou ku kostolu Hallgrimskirkja, ktorý vyzerá ako raketa. Na večeru sme si v street food “reštaurácii” dali opäť polievku, ktorú sme dostali do jednorazových kelímkov, aj keď sme jedli tam. Mali sme aj nepríjemný zážitok, keď mama prichytila jednu pani, ako sa nenápadne snaží dostať do vrecka na Vierkinej bunde. Druhá ženská na nás hneď vybehla, že ona je opitá a chcela si vybrať veci zo svojej bundy (ktorá bola úplne inde) a že “She is Australian and I'm British, what f***ing country are you from?!”. Zjavne mali nacvičené takéto divadielko, ak by im to nevyšlo, snažili sa vyzerať opito a agresívne zmeniť tému na niečo iné. Našťastie sme aj tak už boli na odchode a Vierka mala vo vreckách akurát tak keksíky..
Presúvali sme sa z Reykjaviku do Keflaviku, kde sme hneď pri letisku mali posledné ubytko. Bolo už šero, cca 8 hodín, ja som driemala v aute, keď zrazu mamina: čo to tam je? Nasledovali výkriky a ochkanie a pišťanie, v diaľke bolo vidno žiarivú sopku pri Grindaviku. Nastala panika, čo teraz? Kde zastavíme na kochanie sa? Odbočili sme na cestu k Blue Lagoon a zaparkovali sme na mieste, kde sme v piatok obdivovali zaschnutú lávu. Medzi nami a sopkou žiaľ bol kopec, takže sme nič nevideli, ale Vierka vytiahla dron. Fúkalo, tak nechcela letieť moc ďaleko a so zoomom sa jej podarilo niečo vidieť. So Zuzkou sme si všimli, že z vedľajšieho auta vystúpili traja chalani a dávali si na chrbát ruksaky. Išli sme sa spýtať, či idú na zakázaný kopec a že hej. Vraj ak je človek influencer, tak ho po štrkovej ceste pre hasičov pustia k sopke aj s autom, tak prečo by sme my nemohli ísť.. Spýtali sa, či chceme ísť s nimi, že sú to 3 km, ale my sme neboli v tej chvíli pripravené vydať sa na výpravu. Začalo nám to ale riadne vŕtať v hlave, že je to jedinečná príležitosť a tak. Skúsili sme sa presunúť ďalej po ceste, k odbočke na Blue Lagoon, odkiaľ by sme boli k sopke kolmo cez kopec a dron by mohol lepšie vidieť. Pri ceste bolo zaparkovaných pár áut a bolo zjavné, že cestujúci sú hore na kopci. Videli sme dve čelovky schádzajúce dole, tak sme počkali a vyspovedali ich. Povedali, že sa určite oplatí ísť, cesta im trvala 15 minút a videli prskajúcu lávu. Nachystali sme teda čelovky (nezapínali sme ich, aby sme boli nenápadnejšie) a vybrali sa strmo hore do kopca pokrytého machom. Čakali sme, že na vrchole uvidíme brutál lávu, pomaly pocítime teplo na tvári, ale sopka bola stále v diaľke. Videli sme čelovky v čierňave pred nami a rozhodli sme sa ísť ku sopke bližšie. Mamina mala problém s bedrom, tak ostala čakať tam. My sme kráčali vo svetle neďalekej elektrárne cez machy, kamene v blate, už nás to ani nebavilo a nevedeli sme v tej tme odhadnúť, ako sme ďaleko. Sopka vyzerala byť na rovnakej úrovni ako my, akoby sme vedeli pokračovať až do jej krátera. Na horizonte sme v oranžovom oblaku videli obrysy 3 postáv a lietajúci dron. Rozmýšľala som a divila sa, že kde tí ľudia stoja, veď nemôžu byť na kraji krátera, veď by ich to spálilo.. Odstavili sme si skupinku vracajúcu sa k autu, že aká je ďalej situácia. Chalani povedali, že ešte asi 15 minút a že sa to oplatí a prská tam láva 😁. Ale že si máme zapnúť svetlo a dávať pozor, lebo v skalách sú pukliny a diery, nech tam nespadneme. Tak som zavolala mame, že my ešte stále kráčame k sopke. Ona sa s niekým vrátila na parkovisko, kde nás chúďa musela čakať vonku v zime, lebo nemala kľúče od auta. Dostali sme sa až na horizont, na “okraj krátera” a zistili sme, že sme na kraji kopca, pod nami prudko klesá a od sopky nás ešte delí údolie. Takže žiadne teplo na tvári sa nekonalo, nebezpečné to nebolo a našťastie oblak dymu sa stále hýbal bokom (sírový dym do tváre by nebol nič príjemné). Výhľad sme mali parádny. Mama z fotiek síce povedala, že ona videla to isté, akurát trošku menšie, ale my sme okrem krátera s bublajúcou lávou videli aj čiaru, kadiaľ to vytekalo smerom ku Grindaviku. Vierkin iPhone spravil celkom dobré foto a video, môj chudák starý telefón sa v tej tme nechytal. Tu sa ukázalo, aké je dôležité držať sa hesla “Vždy pripravený!”. K dronu sme mali 3 baterky, ktoré Vierka nedobíjala, lebo na veľa miestach sa lietať nedalo a ak sa aj dalo, často veľmi fúkalo. A že už ideme domov a lietať nebudeme. Veľká škoda, že sme dron nezobrali so sebou, boli by to mega super zábery. Aspoň poslednú šťavu sme z tých bateriek mohli vybiť na krátky let hore a pár fotiek.. Nabudúce 😅. Cesta späť nám trvala kratšie (asi pol hodinu), išli sme rýchlejšie, celú dobu s čelovkami plus Vierke bolo zle a chcela byť čím skôr v aute. Lenže kadiaľ ísť späť? Cestu sme si netrackovali na mape, ani sme sa nejak neobzerali za seba, ako tá tma vyzerá z opačného uhla pohľadu. Orientovali sme sa obrysom kopca a žiarou z elektrárne a nejak sme sa dostali až k autu. Zničené sme sa ešte presunuli pol hodinu na ubytko, hecli sprchu a odkvecli o 1:30 do postele spať.
 |
| Kvernufoss nás veľmi milo prekvapil. |
 |
| Kvernufoss zozadu. |
 |
| Čistokrvné islandské kone. |
 |
| Smiechoty v Hrunalaug hot spring. |
 |
| Toto si prosím každý deň! |
 |
| Faxafoss. |
 |
| Faxafoss a kaskády pre lososy putujúce proti prúdu. |
 |
| Odviata vetrom pri Gullfosse. |
 |
| Pohľad na Gullfoss zhora. |
 |
| Mini hríbová polievka pri Geysíre. |
 |
| Vikingská loď v Reykjavíku. |
 |
| Kostol Hallgrimskirkja. |
 |
| "Postavy na kraji krátera, pozerajúce priamo dovnútra sopky." |
 |
| Sopka bola od nás v skutočnosti ešte dosť ďaleko. |
 |
| Výhľad na nezaplatenie. |
15.4.2024 pondelok
Po piatich hodinách spánku sme sa ráno pobalili, najedli a 6 minút sa presunuli do autopožičovne. Nemali zaznačenú jednu preliačeninu na dverách, ale my sme mali video celého auta, takže všetko bolo OK. Shuttle bus nás previezol ten kúsok na letisko. Neboli sme si isté, či sa môže vyvážať láva, ale nič nám na security nepovedali. Akurát, že som pípala, tak ma poslali späť vyzuť topánky. Potom som pípala iným zvukom, tak mi chlapík prešiel papierikom po rukách a po páse a dal to do nejakého prístroja. Našťastie to bolo všetko a mohla som ísť. Pri kontrole cez Gate bola premotivovaná pani, ktorá poctivo kontrolovala veľkosť batožiny. My sme prešli v pohode, ale mali sme meškanie kvôli inej pani, ktorá musela doplácať za batožinu a nešla jej karta.
Z lietadla sme videli Grindavik a okolie, medzi nami vtedy na kopci a sopkou bol ešte veľký kus zeme, ozaj nebola šanca, aby nám tá sopka niečo spravila. Stihli sme priletieť do Viedne akurát včas, že nás nezastihla búrka. Lístky na autobus boli ráno veľmi drahé, tak nás prišiel zobrať tatino. Odvoz až pred dom som veľmi uvítala.
 |
| Pohľad z lietadla. |
Za tri dni (piatok ráno až pondelok ráno) sme najazdili 1000 km a už som v hlave plánovala letný výlet s výstupom na najvyšší kopec a roadtripom okolo celého Islandu. Island patrí medzi drahšie krajiny, čo sa týka cestovania, ale na tú chvíľu sa človek dokáže uskromniť a kde-tu ušetriť. Pri prírodných atrakciách sa väčšinou platí parkovné, ale vstupné nie. Dá sa nájsť veľa skvelých zážitkových výletov, kde si človek priplatí - pozorovanie veľrýb, výlet na ľadovec a do ľadovej jaskyne, jazda do vnútrozemia na terénnych autách, jazda na koni,... My sme išli low cost - ubytko sme okrem lokality hľadali podľa najnižšej ceny a rezervovali sme ho dopredu. Jedli sme väčšinou chleba so šunkou a 3x polievku. Cestovali sme v aute 4, takže tam sa náklady delili. Stručný prehľad, koľko ma čo stálo je tu:
Letenky 86 €
Ubytovanie 90 €
Auto + benzín 69 €
Kúpanie 16,60 €
Magnetka 9 €
Parkovanie pri atrakciách 7,50 €
Jedlo 147 €
Spolu 423 €
