Gruzínsko (Sakartvelo - საქართველო)

Ako sme leteli

Kadiaľ sme cestovali

Sobota 19.3.2016

Letenky do Gruzínska sme si kúpili skoro pred rokom, keď mal Wizzair akciu 1+1 zadarmo. Odlietali sme v piatok 18.3. o polnoci z Budapešti a do Kutaisi sme po 2,5 h prileteli o 5:30 (3 hodinový časový posun). Takže sme prišli o noc a moc sme toho nenaspali. Z letiska sme išli taxíkom/mikrobusom do centra mesta, po ceste sme míňali až priveľa benzíniek. Cesta bola asfaltová, ale hrboľatá, šofér fičal, čo to dalo, obiehal cez plnú čiaru. Vystúpili sme na námestí s veľkou vysvietenou fontánou. Ešte bola tma, pomaly sa rozvidnievalo. Nechceli sme tak skoro vpadnúť na ubytko, tak sme sa trošku prešli, ale v šere to nebolo nič moc. Guest House Rioni sme najprv nevedeli nájsť, ale spýtali sme sa v blízkom hoteli a o chvíľu sme stáli pred bránou do dvora. Odhodlali sme sa ísť ďalej, zaklopali sme na dvere a otvorila nám pani domáca. Bola prekvapená, že sme prišli tak skoro (o 7 ráno), ale bez problémov nám dala našu izbu a povedala, že na Gruzíncov je ešte skorá hodina a máme si ísť na hoďku-dve oddýchnuť. Samozrejme, že budík sme ignorovali a vstali sme až neskôr, aj tak sme toho stihli pochodiť celkom dosť.

Kutaisi

Majú zopár pekných historických budov ako operu či divadlo, domy sú však v dosť zlom stave. Plynovod ide ponad zem popri plote. Pri prvej prechádzke sme sa vybrali na kopec pozrieť katedrálu Bagrati, ktorá je historickou dominantou Kutaisi. Prvé zmienky siahajú do 11. storočia, nedávno bola celá zrekonštruovaná. Počasie bolo slnečné a prekvapivo teplé, mali sme pekný výhľad na mesto pod nami. Po ceste späť sme sa zastavili na trhovisku vyskúšať nejaké domáce dobroty. Kúpili sme si chlieb a kus ovčieho syra a vyskúšali sme podivne vyzerajúce podlhovasté sladkosti churchkhela [čurčchela] - orechy vo vysušenom ovocnom sirupe (také prírodné pelendreky).

Katedrála Bagrati

Na prepravu sú tu najrozšírenejšie maršutky - mikrobusy pre cca 15 ľudí + na stojáka sa zmestia aspoň ďalší piati. Takto sme sa odviezli za 1 lari (0,40 €) ku kláštoru Gelati. Ako sme sa prechádzali, ujal sa nás jeden pán, ktorý vedel po Poľsky a poukazoval nám celý komplex aj s výkladom o stredovekých freskách a známych pochovaných ľuďoch. Gruzínsko je dosť veriaca krajina (gruzínske pravoslávne náboženstvo), v kostoloch sa modlia a bozkávajú obrázky svätých; keď idú okolo kostola, niektorí sa 3x prežehnajú (v inom poradí ako katolíci). Čakali sme na maršutku späť, nič nechodilo, miestni povedali, že už nič nepríde a máme si zobrať taxík. Tým sme sa za 10 lari nechali odviesť k ďalšiemu malému, ale peknému kláštoru Motsamera. Kým sme si ho pozreli, šofér nás počkal a pokračovali sme do Kutaisi.
Na večeru sme išli do jedného podniku, kde sme sa doplna napráskali a ochutnali gruzínske pivo. Na ubytku nám po chvíli zaklopala pani domáca, že jej muž by nás rád ponúkol ich vlastným vínom. On vedel po rusky, takže trochu sme rozumeli, väčšinou sme komunikovali po anglicky s domácou. Jej gramatika nebola výborná, ale vedela hovoriť dostatočne dobre, aby povedala, čo chcela a rozprávala sebavedome. Takto sme s nimi pokecali celý večer, neskôr sa pridal aj ich syn a ponúkol nás vínovicou, ktorú nazývajú chacha [čača].

Kláštor Gelati

Kláštor Motsamera

Nedeľa 20.3.2016

Napriek budíku sme vstali až o 10tej a vonku silno pršalo. Po raňajkách sme sa pobalili, rozlúčili a išli na stanicu maršutkou, ktorú sme si zastavili hneď pri dome. Domáca vravela, že na stanici máme zjednávať cenu a prípadne ísť k inej maršutke, ale iní tam neboli, zjednať sa nám nepodarilo, tak sme za cestu do Tbilisi museli zaplatiť každý až 10 lari (4€). Cesta mala trvať asi 3 hodiny a mne už po chvíli trebalo ísť na wc. Horko-ťažko som to zadržiavala a veľmi som sa potešila, keď sme konečne zastavili na odpočívadle. Šup ho na záchod, čo na tom, že je turecký a treba platiť 30 tetri (0,3 lari). Vonku snežilo (deň predtým bolo v Kutaisi na mikinu a slnečno), ale privítala som príliv čerstvého vzduchu. Cesta ďalej bola omnoho príjemnejšia :). Šoférovanie je v Gruzínsku adrenalínové, minimálne vodiči maršutiek jazdia ako Schumacher. Čím viac ľudí na palube, tým rýchlejšie treba ísť. Plná čiara nehrá rolu a do dvoch pruhov sa vždy zmestia tri autá. Polovicu cesty sme išli obyčajnou dvojprúdovkou, miestami sa to dalo nazvať horská cesta. To ale šoférovi nebránilo do zákruty obiehať kamión... Na veľké prekvapenie sme sa neskôr dostali na diaľnicu a to bolo lepšie.

V Tbilisi nás vyložili 7 km od centra a hneď sa nás ujal taxikár a ponúkol nám odvoz do centra za 10 lari. To sa nám vôbec nepáčilo, ale zjednať lepšiu cenu sa nám opäť nepodarilo. Našťastie nám dvaja turisti poradili, že môžeme ísť metrom za 1 lari. Zložili sme sa na hosteli a išli sme sa najesť. Zase sme sa riadne napráskali. Najprv fazuľová polievka v hlinenom džbániku (podľa mňa ju pokazili nasekané lístky koriandra), potom som si dala khinkali [chinkali] - niečo ako naše pirohy plnené mäsom, zemiakmi, hríbmi alebo syrom. Objednali sme z každého dve, ale potom sme videli, ako k vedľajšiemu stolu nesú khinkali o veľkosti parenej buchty a zmenili sme objednávku na 4ks. Pedro si dal shashlik [šašlik] - grilované mäso, ale bolo vysušené. Ani ich domáce čapované pivo nám nechutilo. Aby nám zľahlo, išli sme sa prejsť na kopec do pevnosti Narikala. Z pevnosti zostali len nejaké múry a zrekonštruovaný kostolík. Bol odtiaľ dobrý výhľad na celé mesto, silno fúkalo. Tbilisi prebralo status hlavného mesta od Kutaisi a medzi týmito dvoma najväčšími mestami je veľký rozdiel. Tbilisi je omnoho modernejšie, plné podnikov, obchodíkov a suvenírov a majú tu niekoľko futuristických stavieb, ako napr. Most Slobody či budovu divadla v tvare ohnutej trubky. Tbilisi bolo založené v 4/5 storočí a ležalo na Hodvábnej ceste. V súčasnosti sú všetky budovy z 19. storočia alebo novšie, lebo mesto bolo veľakrát napadnuté a zničené. Niektoré budovy (požiarna zbrojnica, kostol v ktorom bol uložený pušný prach) im v minulosti vyhoreli. Býva tu asi 1,5 mil. obyvateľov, čo predstavuje tretinu celého Gruzínska.

Kostol Metekhi a "Svätopluk" :)

Tbilisi

Pondelok 21.3.2016

Bol pekný slnečný deň, aj keď stále trochu chladný. Podarilo sa nám skoro vstať (o deviatej), išli sme sa vyviezť mestskou zubačkou na kopec s parkom a pekným výhľadom na mesto. Trochu sme sa zdržali a nestihli sme free walking tour o 12tej, tak sme išli pozrieť zvyšok pamiatok, čo sme ešte nevideli. Bohužiaľ, najväčšia katedrála (Sameba) bola zatvorená. Asi ju vytopilo, lebo dnu stále chodili robotníci v gumákoch. Na obed sme si dali kebab, ktorý vôbec nechutil ako kebab, ale bol dobrý. Pomotali sme sa ešte po meste, dali si pivko resp. horúcu čokoládu a o šiestej si prišli oddýchnuť na ubytko. Povedali sme si, že ešte pôjdeme večer do mesta na shishu, ale nakoniec sa nám nechcelo.

Katedrála Sameba

Utorok 22.3.2016

Deň sme začali vylezením kopca nad našim ubytkom. Výhľad na mesto sa nám veľmi páčil, preto sme sa rozhodli založiť tam kešku, keďže tam žiadna nie je a v celom Tbilisi ich je asi 15. Našli sme miesto, zamerali súradnice, cez deň kúpili krabičku a zápisník a na druhý deň ráno ju tam bol Pedro zaniesť. Na 12tu sme mali v pláne zúčastniť sa free walking tour. Viedla ju milá Ukrajinka, ktorá sa do Tbilisi presťahovala pred dvomi rokmi. Tour trvala tri hodiny, ale bola zaujímavá a stála za to. Sprievodkyňa nás presvedčila, že sa oplatí vyskúšať kúpele v meste. Cestou na ubytko sme chodievali okolo nich, vždy bolo cítiť riadnu vajcovku. Ževraj vnútri je zápach ešte horší. Povedali sme si, že nemusíme mať len pozitívne zážitky a vyskúšame to. Kúpele tu majú verejné a súkromné. Vo verejných je za pár šupov vstup do veľkého preplneného bazéna, v súkromnom je miesto pre max. štyroch ľudí. My sme išli večer do súkromného, na hodinu, za 30 lari (12€). Do bazéna stále pritekala horúca voda z prameňa. Po pár minútach sme museli ísť von z bazéna, voda bola fakt horúca. Hodina nám bohate stačila.

Po tour sme išli pozrieť katedrálu Sameba, ktorá bola deň pred tým zatvorená. Dnes sa k nej dalo dostať, ale nedalo sa ísť dnu, lebo mali jarné umývanie podlahy, aj všetky koberce boli vyhádzané pred katedrálou (alebo ju naozaj vytopilo?). Katedrála je pekná, postavená len pred pár rokmi za 11 miliónov dolárov. Odtiaľ sme išli na trh, najväčší v meste. Pokúpili sme ovocie, čierny čaj, syr, lokálne špeciality a domáce víno. Trh sme si predstavovali ako jedno veľké trhovisko, ale toto bolo viacero trhov (každý akoby na námestí), medzi nimi boli normálne ulice a na chodníkoch ulíc boli ďalšie stánky. Nemali sme náladu na zjednávanie, hlavne keď tie veci nie sú pre nás drahé. Odtiaľ sme už išli na ubytko, na večeru a do spomínaných kúpeľov. Nachodili sme sa poriadne, na väčšie vzdialenosti sme sa presúvali metrom. Majú tu len pár liniek, ale je pekné, spoľahlivé a lacné (0,20€).

Pohľad na Tbilisi od kešky

Stánok na ulici s churchkhelami, vínom, korením,..

Streda 23.3.2016

Dnes sme si požičali auto, aby sme sa vedeli pohodlne presúvať k horšie dostupným pamiatkam. Toyota Prius je hybrid s automatickou prevodovkou. Kľúčik stačí mať pri otváraní auta pri sebe a pri štartovaní sa nemusí dávať do zapaľovania. Chodilo sa s ním dobre, aj gruzínsku dopravu sme zvládali. Z Tbilisi sme išli do peknej dedinky Mtskheta, ktorá bola kedysi (5. storočie) hlavným mestom Gruzínska. Veľmi sa nám páčila, bol tam kľud, takmer ticho a aj obyčajné domčeky boli pekné. Hlavné pamiatky boli dva kostoly, odviezli sme sa tiež 12 km od mesta ku kláštoru, kde stále žijú mnísi. Cesta viedla cez krajinu, ktorá nám pripomínala Cyprus. Na turistických informáciach sme sa nechali ukecať ísť pozrieť kostol asi hodinu cesty do preč, že má byť veľmi pekný, aj na fotke v prospekte vyzeral fajn. Keď sme k nemu prišli, vyzeral úplne rovnako (ak nie horšie) ako zvyšných 20, čo sme už stihli v Gruzínsku vidieť. Odtiaľ sme sa už len presunuli do Gori, kde sme sa ubytovali. Prišli sme za tmy, takže z mesta sme moc nemali, ale aj tak tam nebolo veľa pamiatok na pozeranie. Narodil sa tam Stalin, má tam sochu, múzeum a rodný dom (všetky tri pamiatky v jednom parku). Dali sme si hodinovú prechádzku, pozreli tieto pamiatky a išli späť na ubytko.

Katedrála Svetitskhoveli

Staré fresky

Štvrtok 24.3.2016

Z Gori sa nám podarilo skoro vyraziť a išli sme do Uplistsikhe, neďalekého kamenného mesta vytesaného do skaly, z I. tisícročia p.n.l. Akurát otvárali, takže sme boli jediní návštevníci (keď sme odchádzali, prišiel autobus plný turistov). Odtiaľ sme sa presunuli tri hodiny na JZ, pozrieť ďalšie kamenné mesto Vardzia (XII. storočie), o dosť väčšie, dočítali sme sa, že tam bolo 3000 jaskýň, do ktorých sa zmestilo až 50 000 ľudí. Túlali sme sa tam 2,5 hodiny, bolo to naozaj veľké, chodbičky a miestnosti sa tiahli 500 m cez skalu na trinástich poschodiach. Jednu noc sme prespali v mestečku Akhaltsikhe, neďaleko hotela bola veľká pevnosť pripomínajúca Devín, avšak oveľa viac zrekonštruovaná, väčšia, krásne vysvietená a časť bola dostupná zdarma a za tmy.

Vo Vardzii sme preskúmali každý kút

Pevnosť v Akhaltsikhe

Piatok 25.3.2016
Ráno sme vyrazili z Akhaltsikhe a išli tri hodiny do mesta Chiatura. Celý týždeň sme používali navigáciu v telefóne, fungovala dobre, až teraz nás zákerne chcela poslať cez sídlisko pripomínajúce Lunik IX a ďalej blatovou cestou. Chiatura je staré banícke mesto, kde sa ťažil mangán (v najväčšej sláve 60% svetovej produkcie). Po rozpade ZSSR ťažba prestala a mesto upadlo. Zaujímavosťou sú lanovky, ktoré z centra v doline dovážali ľudí do baní. Teraz vyzerajú všelijako, pre domácich bývajúcich na kopci slúžia ako MHD. Fungujú už iba dve, obe sme vyskúšali. Sranda je, že sú zdarma. Na obed sme si dali khachapuri [chačapuri] - chleba plnený syrom, a shashlik. Z Chiatury sme išli pozrieť Katskhi pillar - zaujímavý kostolík na ihlovej skale vysokej 45 m. Hore žije mních s nejakými zvláštnymi životnými pravidlami.

Lanovka v Chiature

Katskhi pillar

V autopožičovni sme boli dohodnutí, že vrátime auto na letisku v Kutaisi o 19tej. Akurát sme to stihli. Na letisku sme mali 11 hodín do odletu, našťastie bolo toto malé letisko nové a výborne zariadené, boli tam miesta, kde sa dalo ľahnúť a pospať si. Z Kutaisi sme odlietali o 6:25 a do Budapešti sme prileteli o 6:35 - aj keď to tak nevyzerá, leteli sme tri hodiny :). Ešte dlhá cesta vlakom do Bratislavy, kde nás čakala na obed výborná kačica.

Ešte pár informácií, ktoré sme sa dozvedeli alebo si všimli:

- každé sovietske mesto malo námestie Lenina, teraz sú to väčšinou námestia slobody.
- na námestí slobody v Tbilisi je veľká zlatá socha Sv. Juraja (patróna Gruzínska).

Sv. Juraj na Námestí Mieru

- každý piaty chalan sa volá Giorgi, každá štvrtá baba Nino. Nino priniesla do Gruzínska kresťanstvo. Zabudla si priniesť kríž, tak priviazala dve halúzky o seba, ale jedna bola krivá, preto je gruzínsky kríž špecifický s ohnutými ramenami.

Gruzínsky ohnutý kríž

- na svete je 20 rôznych abecied, Gruzínsko má svoju vlastnú, teraz už tretiu verziu abecedy. Prvé dve sa používajú iba v murárstve a náboženských textoch. Terajšia abeceda nerozlišuje malé a veľké písmená a podľa mňa vyzerá ako elfština :).
- návestidlá na cestách píšu v gruzínskom písme aj latinke, tak sme všade trafili bez problémov.

Našťastie tabule boli aj v latinke

- supra je gruzínska oslava pri príležitosti narodenín, svadby, pohrebu a iných sviatkov. Je to kultúrna a spoločenská udalosť s cieľom posilniť vzťahy medzi ľuďmi. Každá supra je vedená starejším (Tamada), ktorý má na starosti celú organizáciu plus veľmi dlhý (cca 30 min) príhovor, ktorý musí byť zaujímavý, lebo všetci pri ňom stoja s pitím v ruke, ale napiť sa môžu až po príhovore :D. Na pitie majú rohy, takže na stôl môžu položiť len prázdny roh. Po ich víne vraj oťažievajú nohy, takže Gruzínci netancujú, ale spievajú. Avšak majú aj svoje tradičné kroje a tance.
- víno sa robí tak, že sa pomelie hrozno a nechá sa 2-3 mesiace vo veľkej hlinenej nádobe zakopanej po okraj v zemi a až potom sa precedí od šupiek a zrniečok, čím získa bohatšiu chuť. Domáce víno si robí skoro každý, v rôznych krajoch sa robí iné víno.
- kúpele sú tiež spoločenskou “udalosťou”, chodia tam na dlhý čas, poklebetiť, matky chodili do kúpeľov vyberať synom nevesty. Neskôr, keď si chalan vybral priateľku, pred svadbou mama odobrila nevestu v kúpeľoch.  Všetci sú tam nahí, je to aj metafora, že ľudia nič neskrývajú pred ostatnými. Aj obchody medzi businessmanmi sa občas uzatvárajú v kúpeľoch.

Sírové kúpele

- Gruzínčania zarábajú 400 - 900 lari mesačne, čo je 150 - 350 eur.
- keďže nové auta sú pre Gruzíncov drahé, väčšina áut je dovážaných, preto má tretina áut v Gruzínsku volant napravo (napr. príbuzný z Anglicka dovezie jazdené auto). Autá sú tu rôzne, staré Lady, Mercedesy, Lexusy a Infinity. Videli sme aj pár Škodoviek.
- šoféri sú priebojní, predbiehajú aj keď nevidia, či ide auto, potom sa prípadne zmestia tri autá vedľa seba. Cez deň nesvieti takmer nikto, za tmy väčšina svieti. Smerovky sa nepoužívajú. Často autám chýbajú časti karosérie.

Na tejto mašinke už asi nejazdili..

- všade sa pasú kravy, na lúčke pri kostole, pri ceste (občas prechádzajú cez cestu, tak treba zastaviť a počkať), na diaľnici.
- všade sú túlavé psy, ale nie sú nebezpečné.
- všade sú odpadky, na lúkach, v riekach.
- cca koncom 20. storočia bola kriminalita vysoká, ale nový prezident sprísnil zákony a zaviedol vysoké tresty. Ľud ho nemal rád, lebo "pozatváral polovicu Gruzíncov". Tieto zmeny však pomohli, Gruzínsko je teraz bezpečná krajina s nízkou kriminalitou.

Občas namiesto kráv boli ovečky