Mont Blanc

Nedeľa 14.8.2016

Už je to tu. Nadišiel ten čas nášho vysneného výletu na Mont Blanc. Väčšinou sa na dovolenky balím dosť skoro, ale tentokrát sa mi nechcelo. Možno som po toľkých turistikách vedela, čo si pobaliť, alebo skôr som sa nechcela začať skoro stresovať. Balenie "na poslednú chvíľu" sme zvládli a v nedeľu sme o jednej odchádzali autom do Prahy v zložení Pedro, Mišo a ja. Na výpravu sme išli cez českú cestovku Aktivní dovolená a odchádzalo sa z Prahy. Odchod bol stanovený na siedmu, čiže sme mali dosť časovej rezervy. Aj sme ju využili, lebo diaľnica medzi Brnom a Prahou je na viacerých miestach zúžená a ešte aj v Prahe je časť rozkopaná (plus nedeľa, všetci sa vracajú z víkendu). Nakoniec sme sa stihli najesť iba v McDonalde, odkiaľ sme odchádzali a kde sme na drzovku nechali na týždeň zaparkované auto. Išli s nami dvaja inštruktori: pohodový týpek Horác s dredmi po pás prišiel autom, s ním sme aj cestovali a neskôr boli na lane a Lukáš s dodávkou meškal asi hodinu. Cesta bola nekonečne dlhá a aj keď sme nemuseli šoférovať, náročná, lebo sme sa nevedeli pohodlne uložiť na spánok. Asi dvakrát sme mali dlhšiu pauzu, kedy si šoféri zdriemli, inak iba na tankovanie a WC.

Na parkovisko pod kopcom v dedine Saint Jacques sme prišli okolo 10:30, kde sme si dali kávu a najedli sa. Všetci sme využili možnosť ušetriť si hodinu a pol nudného šlapania a nechali sme sa vyviezť jeep taxíkmi do výšky 2400 m n. m. Tam sme dali batohy na chrbty a za slnečného počasia sme išli hodinu a pol na chatu Rifugio Ottorino Mezzalama (3036 m n. m.). Po krátkej pauze a prezlečení kraťasov za dlhé gate sme pokračovali cez skaly, snehové pole a ďalšie skaly na chatu Rifugio Guida d’Ayas (3420 m n. m.), kam sme prišli o pol štvrtej a kde sme spali. Na terase sme si uvarili polievku a ubytovali sme sa. Spali sme na hornom druhom poschodí v spoločnej miestnosti pre viacero ľudí. Každý mal dosť miesta, vankúš a dve deky. Akurát tie “postele” boli moc krátke a privítala by som dáke vešiačiky a šnúru na sušenie vecí. Ubytovanie stálo 20€/osoba/noc po zľave pre cestovku. Kto chcel ušetriť alebo byť akčnejší, nemusel spať na chate. Takí sa našli štyria, dva páriky, s ktorými Lukáš pokračoval asi dve hodiny po snehovom poli k bivaku (3750 m n. m.). My sme boli radi, že sme radi a už nemusíme nikam ďalej šlapať. Išli sme len na "prechádzku", aby sme si nastavili a vyskúšali mačky, chôdzu v lanovom družstve a čo máme teoreticky robiť, ak sa niekto zo skupiny šmykne. Navarili sme si čaj na ďalší deň a išli sme spať o pol deviatej. Chata je inak pekná, má predsienku, kde sa nechávajú mačky, cepíny a topánky (majú tam prezúvky). Spoločenská miestnosť/jedáleň je dosť veľká a bola plná ľudí, takže tam bolo príjemne teplo. Najchladnejšie bolo na záchodoch, asi často vetrali. Záchody boli turecké, ale pekné a s papierom. Bolo tam viacero umývadiel s ľadovou vodou, o ktorej písali v niekoľkých jazykoch, že nie je pitná, ale my sme ju všetci pili a prežili sme. Samozrejme, že voda sa dala kúpiť, ako aj rôzne druhy pitia a jedla. My sme mali svoje :). Signál pre telefón na chate nebol, ale za to tam mali wifi :D.

Pomáhame si taxíkom.

Celá výprava.

Občerstvenie na chate Mezzalama.

Už sa blíži sneh.

Utorok 16.8.2016

Vstávali sme o štvrtej ráno a 5:20 sme už šlapali s čelovkami na hlave, plne vyzbrojení v ľadovcových setoch. Obloha bola čiastočne zatiahnutá, ale bolo vidieť pár hviezdičiek. Na radu Horáca som si dala iba tenké turistické nohavice, krátke termo tričko a nepremokavú bundu. Prekvapivo mi nebolo zima a vydržala som tak celý deň (chvíľami som vymrzla, keď sme čakali v tieni). Po pár minútach sme mohli vypnúť čelovky a kochať sa pohľadmi na tmavé ľadovce a zobúdzajúce sa údolie. Na jednom lane sme boli piati plus inštruktor Horác a išli sme k bivaku, kde spali ďalší štyria s inštruktorom Lukášom. Tí so sebou okrem spacákov a karimatiek brali aj stany pre prípad, že by bol bivak obsadený. Našťastie tam bolo pre nich miesto a nočné krupobitie nemuseli stráviť v stane.

Hneď zo začiatku mi bolo teplo a aj s rozopnutou bundou som sa spotila. Časom mi začalo byť zima na prsty (ako vždy) a nevedela som sa dočkať pauzy na bivaku. Mala som slabšiu chvíľu, ale utešovala som sa, že už sa blížime k vrchu toho kopčeka pred nami a bude pauza. Ale kdeže... Keď ukázali na skalu v diali a bivak na nej som ledva videla, moc to nepomohlo. Na bivaku sme sa stretli so zvyškom partie, plačom som vypustila nadbytočný tlak a o pol ôsmej sme začali šlapať strmými serpentínami na kopec Roccia Nera (4075 m n. m.). Výhľady boli pekné do všetkých strán, aj keď občas ich zahalil veľký oblak. Po krátkej pauze sme pokračovali po hrebeni snehových jazykov na vrchol kopca Quota (4106 m n. m.). Posledné metre boli strmšie a museli sme použiť cepíny (také mini ľadolezenie). Tu som konečne mohla ísť na WC. Pre baby je to totiž dosť problém. Treba si dať dole sedák (môj našťastie má odopínacie pracky a tak prejde v pohode aj cez mačky na nohách), tým sa odpojiť od lana s ostatnými a môžem ísť max dva metre od nich, lebo tam už končí kopec. Aspoň že nebola taká zima, že by mi zadok odmrzol :D. Proste je to nefér, že chalani si môžu aj za cesty rozopnúť zips a je. Po ceste dole pre mňa nastal problém, keď sme prišli k síce krátkemu, ale o to užšiemu snehovému hrebeňu, kde sme museli ísť po vrchole. Nemala som sa čoho držať, zohýbala som sa, aby som sa mohla aspoň oprieť o cepín, smrť v očiach a celé mi to trvalo 3x dlhšie ako ostatným :D. Ale prežila som. Nasledovala akčná cesta dole, Horác bol posledný hore a istil nás ako sme zliezali dole, bolo to také lezenie z kopca. Myslela som, že už pôjdeme dole (a možno na iný kopec), ale vybrali sme sa ďalej po hrebeni po snehovom jazyku, ktorý z diaľky vyzeral veľmi labilne. Všetko sme zvládli, aj cestu hore na Východný Breithorn (4141 m n. m.). Dole opäť akčnejšia lezecká trasa s doisťovaním, zakončená zlaňovaním. Inštruktori boli na tomto kopci prvýkrát, takže terén nepoznali a kým sa rozhodli, že ideme zlaňovať, prichystali laná a všetci sme zišli 15 metrov, trvalo to asi hodinu a strašne sme vymrzli v tieni.

Z tohto sedla sme už naozaj išli dole smerom k bivaku, na lane pekne jeden za druhým po vyšlapaných stopách (boli sme na menej frekventovaných trasách, stretli sme iba jednu skupinku). Kopec bol nižšie dosť strmý, sneh mäkší a ani mačky nás neochránili od pošmyknutia sa. Ja (2. na lane odspodu) som sa najprv šmykla len trochu, v podstate som padla na zadok a tí nado mnou ma udržali a zastavili vďaka spoločnému lanu a cepínom, ktoré zapichli do snehu. Ale potom sa šmykol Mišo (3. odspodu). Pedro nad ním sa hodil na zem a zapichol cepín, tak isto spravili dvaja chalani nad ním, ale ako tie cepíny zapichli do mäkkého snehu, tie sa neudržali a začali sa šmýkať aj s chalanmi. Takto horní dvaja preleteli pod Pedra, ktorého cepín to v snehu tiež neudržal a už sa išlo. Ja som to celé videla, zapichla som cepín najviac, ako som vedela, ale nepomohlo. Chvíľu sme sa všetci šiesti šmýkali dolu svahom. Najprv sa chalani dostali podo mňa a potom som ešte preletela ja pod nich. Tam už sme sa zastavili. Oni na jednej veľkej kope a pod nimi ja zachytená o lano. Nikomu sa našťastie nič nestalo. Leteli sme po mäkkom snehu, nie moc dlho a keby sme ten pád aj neudržali, šmykli by sme sa len na rovinku pár metrov pod nami. Najhoršie čo hrozilo, boli ostré mačky na nohách, ktorými by sme si navzájom vedeli dosť ublížiť. Koniec koncov to bola sranda a nacvičili sme si prácu s cepínom, ale mali sme šťastie, že sme boli v tak ľahkom teréne (až na ten blbo mäkký a hlboký sneh). Počasie sa zhoršovalo, blížila sa búrka, takže pôvodný nápad ísť ešte na Pollux (4091 m n. m.) sme zamietli. Zišli sme k bivaku, najedli sa, rozlúčili sa s partiou, ktorá tam zostávala spať a za hodinku sme zišli ku nám na chatu. Prezliekli a najedli sme sa, pokecali s ostatnými a o pol deviatej sme už skoro všetci spali.

Výhľad z bivaku.

Rozvidnieva sa.

Za úzkym hrebeňom.

Ako muchy, čo sa snažia udržať na strope.

Ďalší pekný hrebeň.

Mapka kopcov z aklimatizácie.

Streda 17.8.2016

V noci sme sa zobudili na strašnú fujavicu, ktorá sa opierala do chaty a keď sme sa zobudili o piatej, nevyzeralo to o nič lákavejšie. Zobudila som sa s plným nosom a vôbec som sa necítila na túru v takom nečase. Žiaľ Horác povedal, že to je v pohode, že ten vietor je teplý :D a ideme hore na Castor (4221 m n. m.). Tak som sa sklamaná išla obliekať, skoro mi bolo do plaču, ale že nemôžem jediná zostať na hanbu na chate. Pedro povedal, že jeden chalan tiež nejde, lebo ho bolí koleno a tak som nakoniec zostala na chate aj ja. Ešte som uvarila čaj, naimpregnovala Pedrovi topánky, vyprevadila ich a išla som si na dve hodiny zdriemnuť. Aký deň mali ostatní vám povie Pedro:

“Keď sme vyšli von, naozaj nebolo moc zima, oproti včerajšku som si obliekol naviac len mikinu. Z chaty sme vyrazili niečo po šiestej, takže ani čelovky nebolo treba. So skupinou, ktorá spala v bivaku, sme sa mali stretnúť o siedmej. Trochu sme nestíhali, tak sme pridali do kroku, obehli dve skupiny a meškali sme len 15 minút. Vyrazili sme smerom na vrchol Castor (4 221 m n. m.). Zo začiatku bola trasa pohodový stupák. Aj keď stále fúkal vietor, nerobilo to problémy. Prvý nepríjemný úsek nastal chvíľu po tom, čo to náš vodca Horác musel otočiť s jednou babou, ktorá sa necítila dobre. Nebolo tam žiadne miesto, kde by nás mohla počkať a aj keby, v tej zime a vetre by vyše hodiny nevydržala. Takže prvá skupina z bivaku pokračovala s Lukášom s troma ľuďmi (bez baby) a my traja sme pokračovali sami bez Horáca. Ale späť k tomu horšiemu úseku. Išli sme traverz, mierne do kopca, pod nami zľadovatený strmý svah. Každý krok sme preto museli premyslieť a uistiť sa, že mačky v snehu dobre držia. Keďže sklon kopca bol strmý, prvýkrát sme museli zapichávať aj cepín ostrým hrotom do snehu a ľadu nad nami. Keďže na lane sme boli len traja "neskúsení" a neboli sme inak istení, necítil som sa vôbec bezpečne. Stačilo, aby sa jeden pošmykol a pochybujem, že by ho zvyšní dvaja zachytili. A dolina, do ktorej by sme padli, nebola vôbec krátka. Našťastie sa nikto nepošmykol a bez fyzickej ujmy sme tento úsek prešli. Nasledovala pohodová trasa, ktorú sme rýchlo prešli a dostali sa k druhej nebezpečnej časti. Najprv sme prešli popri parádnej ľadovcovej trhline plnej veľkých cencúľov. Nad ňou bola asi 80 metrov dlhá stena, so sklonom asi 60 stupňov. Rovnako ako na prvom úseku, museli sme bezpečne klásť každý krok a zabíjať cepín. Nad nami vietor spoza hrebeňa vyfúkaval sneh, bol na to parádny pohľad. Keď sme tento úsek prešli, celí šťastní sme sa usadili a užívali si, že sme na vrchole. Lukáš nás hneď vyviedol z omylu a ukázal nám vrchol. Hrebeň, dlhý asi 300 m, široký väčšinou na šírku dvoch chodidiel, z jednej strany zráz asi 60 stupňov, z druhej asi 80. A vietor samozrejme stále dul. V tomto momente som bol rád, že Janka s nami nešla. Ja som si tento hrebeň užil, išiel som vystretý, aby som v podrepe nemal zlé ťažisko. Raz som si mačkou štrajchol o druhú mačku, ale ustál som to. Ak by však jeden z nás padol, jediná možnosť ako sa zachrániť, by bolo skočiť na druhú stranu hrebeňa. Na vrchole sme sa zdržali len chvíľu, dali sme si čaj a išli pomaly dolu. Hrebeňom sa mi znova išlo bez problémov. Strmý svah (druhý nepríjemný úsek) sme schádzali istení zhora okolo zapichnutého cepínu, čo dobre padlo. Prvý nepríjemný úsek sme boli taktiež istení zhora, ľadovcovým vrtákom zašróbovaným v ľade. Škoda, že sme tak neboli istení aj cestou hore. Zvyšok trasy už bola pohodička, už nefúkalo a svietilo slnko.”

Na chatu prišiel najprv iba Horác s babou, ktorej bolo zle a otočili to skôr. Asi to bolo kvôli slabým raňajkám, čo sa jej nedivím, lebo ja som tiež mala problém ráno do seba niečo dostať. Pozerala som každú chvíľu, či neuvidím vracajúci sa zvyšok partie, že by som ich nakamerovala, ale zakecala som sa a o 11:30 už boli na chate. Mali sme hodinovú pauzu na obed, dobalenie vecí a všetci sme sa zhodli, že aj smerom dole využijeme služby jeep taxíkov. Odchádzali sme o pol jednej a mali sme zajednané taxíky na pol tretiu. Dole sa išlo celkom dobre, akurát kolená sa ozývali. Na chate Mezzalama sme si dali pauzu a pokračovali sme dole. Nakoniec nám to trvalo dlhšie a taxíky na nás museli asi 20 minút čakať, ale hlavne, že počkali. Rozheganou cestou dole sme zase obchádzali kopu turistov, ktorých muselo iritovať, že dáki fajnovkári sa vezú a nejdú po vlastných :). Dole sme sa chceli niekde najesť, ideálne dobrej talianskej pizze, ale mali sme smolu, lebo Taliani cez siestu cca od 14 do 19 nevaria :). Museli sme sa uspokojiť s orechovníkom z Billy po ceste v aute. Ako sme sa blížili k taliansko-francúzskym hraniciam, pribúdali tunely a tešili sme sa na dlhý tunel popod Mont Blanc. Zrazu sme sa dostali do zápchy, lebo do tunela púšťajú kvôli bezpečnosti iba jedno auto každú chvíľu (plus treba ísť 50 až 70 a dodržiavať 150 metrový odstup). Tak sme odparkovali a našli reštauráciu, kde nemali siestu a varili aj pred siedmou. Všetci sme si dali pizzu a pokračovali sme do zápchy. Pomaly sa to hýbalo a prišli sme až k rampe, kde sme zaplatili 40€ za jednorázový prechod. Tunel bol dlhý viac ako 10 km a zvažoval sa dole kopcom. Vo Francúzsku na druhej strane sa už stmievalo a do kempu v Saint Gervais sme prišli po tme. Chlapík z cestovky, s ktorým sme 2x volali nás ubezpečil, že stan nepotrebujeme, lebo buď budeme spať na chate alebo po ceste v aute. Houby. Spali sme v kempe a stan sme nemali. Nakoniec Pedro s Mišom spali na zložených sedadlách v aute a mňa prichýlil do stanu jeden chalan z našej skupinky. Organizácia nulová, čo vám poviem...

Ranný výstup na Castor (4221m).

Veľká ľadovcová trhlina.

Úzky hrebeň na Castor.

Výhľad do údolia.

Štvrtok 18.8.2016

Vstávali sme s kľudom, komu sa ako podarilo, čakal nás ľahký deň. Užila som si sprchu v kempe, pobalili sme stany a išli sme na nákupy. Najprv na potraviny do supermarketu, potom do Decathlonu, väčšinou na malé skladacie ruksačíky na vodu a mikinu, aby ľudia nemuseli na kopec brať veľké batohy. Ja som chcela kúpiť novú plynovú bombu na varič, ale zrovna všetky so šróbovacím systémom mali vypredané... Našťastie jeden párik z našej skupiny mal jednu náhradnú, ktorú nám požičali výmenou za impregnáciu na topánky. Autá sme odstavili na lesnom parkovisku a vyšli sme asi 20 minút hore ku stanici zubačky Col de Voza (1653 m n. m.). Tá nás vyviezla na konečnú zastávku Nid d’Aigle (Orlie hniezdo) (2372 m n. m.). O tretej sme začali stúpať skalnatou krajinou so zamračeným počasím. Mierny kopec prešiel do strmšieho stúpania po skalách, nakoniec nasledovalo malé snehové pole a po dvoch hodinách sme dorazili na chatu Tete Rousse (3167 m n. m.). Je vynovená od roku 2003 a ubytujú 72 ľudí. Rezervovať si ju treba dostatočne dopredu, aj keď asi býva menej preplnená ako chata Gouter. Počuli sme, že aj keď máme rezerváciu, môže sa stať, že naše miesto prenechajú dákej cestovke a nechajú nás spať v jedálni na zemi, tak sme si pre istotu brali spacáky aj karimatky. Našťastie sa nám ušlo miesto na posteli. Vždy sa platilo len za nadchádzajúcu noc (premenlivé počasie, niekto odíde skôr a tak) a izby priraďovali podľa času vstávania. Tí, čo išli na vrchol väčšinou vstávali o jednej a boli spolu, tí, čo už hore boli a na druhý deň vstávali napr. o siedmej a išli dole, boli v inej miestnosti, aby ich zbytočne nebudili o jednej. Tŕpli sme, keď nám povedali, že izby o jednej sú už plné, ale dali nás aj do tej, kde sa vstávalo o siedmej s tým, že ticho ako myšky si zoberieme batohy a zmizneme z izby bez hluku. Tečúca voda na chate nebola, ale pri neďalekom bivaku bol prameň, z ktorého sa dala nabrať.

Na hornej stanici zubačky.

Po ceste na Tete Rousse.

Už som skoro na chate.

Stanové mestečko so zaujímavými záchodmi.

Piatok 19.8.2016

Mali sme vstávať o jednej v noci, čakalo nás necelých päť hodín spánku. Najprv som nevedela zaspať, potom som niekoľkokrát mala pocit, že už zvonil budík a musím sa chystať. Pritom bolo iba desať hodín, neskôr pol dvanástej atď. Nakoniec ten budík naozaj zazvonil a presunuli sme sa do spoločenskej miestnosti naraňajkovať sa a stretnúť sa s ostatnými. Mali sme odchádzať o druhej, ale kým sme sa vymotali, bolo pol tretej. Aj keď vonku vyzerala byť zima, na Horácovu radu sme si dali iba turistické nohavice, termo tričko a tenkú bundu. Po chvíli šlapania nám už bolo teplo. S Horácom sme boli na lane len my traja, lebo tam bol ešte jeden inštruktor, ktorý mal nejakých zverencov na chate Gouter, tak zatiaľ zobral dvoch od nás. Obloha bola jasná, bolo vidieť hviezdy a mesiac osvetľoval okolité kopce. Na skalnatom kopci nad nami bolo vidieť skupinky turistov osvetlené čelovkami. Po krátkom snehovom poli sme začali liezť po skale a o chvíľu sme prišli k obávanému kuloáru, odkiaľ vraj padajú kamene veľké ako auto. Najviac ich padá večer po piatej (lebo vtedy na kuloár svieti slnko a topí sneh, ktorý dovtedy kamene držal pokope), takže v noci to bolo bezpečné, ale aj tak sme išli rezkým tempom. Ďalej sme pokračovali hore skalou, Horác nás hnal ostošesť, aj sme predbehli niekoľko skupín.

Niečo po štvrtej sme prišli na chatu Gouter (3815 m n. m.). Dali sme si pauzu v hale, niektorí odbehli na WC. Vonku viac fúkalo a mali sme ísť pomalšie, tak sme si obliekli aj mikiny. Nasadili sme mačky a začali šlapať do snehového kopca. K našej skupinke sa pridal Igor. Po pár minútach sa Mišovi zlomila mačka. Viacerí sme to s jeho výstupom videli biedne, lebo na chate všetci spali a nedali sa požičať nové mačky. Horác bol však vynaliezavý a opravil mačku tenkou rep šnúrou. Takže sme vyrazili s oneskorením oproti ostatným skupinkám a Horác sa to snažil čím skôr dohnať. Išlo sa mi dobre, najprv sme šli po hrebeni, potom prišiel dlhší strmší kopec, kde už mal Mišo problémy s dychom a trochu nás brzdil (aj keď všeobecne má asi lepšiu kondičku ako my). Dlhodobo som však také tempo nezvládala ani ja a bola som rada za každú pauzu na vydýchanie, ktorú si Mišo vypýtal. Na lane som bola druhá, hneď za Horácom, ktorý sa stále snažil mať turbo tempo, takže ma lanom ťahal dopredu, čo by bolo super, keby ma Pedro neťahal lanom dozadu, lebo Mišo rýchlejšie nevládal. Konečne sme prišli do slnka na miernom svahu dole. Zo šlapania mi síce bolo teplo, ale prsty som mala aj tak zmrznuté (nepomohli ani nové merino ponožky za 25€) a teplé lúče slniečka som privítala. Dali sme si pauzu na pitie a chcela som ísť na WC, ale Horác povedal, nech ešte vydržím ten jeden kopec na chatku Vallot (4362 m n. m.), tam je záchod. Tak sme zase išli, najprv mierne z kopca, potom strmo do kopca, občas stále predbiehajúc iné skupiny.

Záchod na Vallotke bola plechová búda s dvomi kabínkami, bolo tam suché WC ako na Tete Rousse. Potom som chvíľu hľadala vchod do plechovej chatky, kým som uvidela schodíky hore do akoby unimobunky. Chata je vlastne iba záchytným miestom v prípade nepriaznivého počasia, normálne sa tam neprespáva a býva tam celkom zima. Vnútri bol dosť neporiadok, nejaké smeti a niekoľko roztrhaných termofólií. Na vyvýšenom “pódiu” boli karimatky, tak sme nemuseli sedieť na studenom plechu. Ako som si sadla, znova na mňa udrel tlak vysokej výšky a únavy a strašne som sa rozrevala. Vedela by som to aspoň chvíľu zadržiavať, ale povedala som si, že to radšej dám zo seba von a bude sa mi lepšie šlapať. Trochu to predsa pomohlo. Dala som si čaj, ktorý som skoro rozliala, ako som sa triasla od zimy, natreli sme sa opaľovacím krémom 50 a vyrazili sme ďalej. V snehu sme nechali paličky a do ruky sme zobrali cepín (dovtedy zavesený na sedáku). Jednu paličku som si nechala, aby som mala oporu v oboch rukách a dobre som spravila. Od chatky som už fakt nevládala. Išli sme stále do kopca a keď som sa spýtala, či na horizonte už konečne vidíme vrchol, odpoveď vždy bola nie... Išlo sa mi veľmi ťažko, po troch krokoch som bola strašne zadýchaná, musela som sa sústrediť na poriadne dýchanie a hrozne ma boleli nohy. Pauzu sme mali, keď sme na jednom mieste čakali na uvoľnenie cesty. Bolo tam zúžené miesto, kde sme museli pomocou cepínu a lana zaisteného v snehu vyjsť pár metrov kolmo hore. Boli tam už dáke schodíky a nebolo to náročné, ale museli sme počkať, kým prejde pár ľudí zhora. Potom nasledoval nekonečný hrebeň, po ktorom nás Horác hnal, ako by mu pod zadkom horelo. Najviac som sa vždy obávala, že pôjdeme po hrebeni, kedy budem na najvyššom bode a nebudem sa mať čoho držať rukami a budem stresovať, že tade nechcem ísť ďalej (proste mám dáky psychický blok), ale na také veci som nemala čas :D. Musela som sa sústrediť na dych, pozerala som na lano pred sebou, opierala som sa o cepín a paličku (v podstate som išla po štyroch) a vravela som si: ešte vydrž, už tam skoro si. Dokonca sme púšťali skupiny, ktoré sa už vracali dole. Zapichli sme cepín a dali sme sa na bok hrebeňa :D. Občas som trochu dvihla hlavu, aby som sa pozrela okolo seba a bol to super pohľad na okolité kopce všade do ďaleka. Išla som už menej ako z posledných síl. Vravela som si, že hore naozaj zavolám vrtuľník na cestu dole (za 2,50€, keď máš poistenie), lebo s tak vyčerpanými stehnami to proste dole nedám...

Neďaleko od vrchola sa Mišovi rozpadla opravovaná mačka. Dal ju do batoha a ďalej išiel iba s jednou (aj celú cestu dole). Keď som si bola istá, že naozaj vidím vrchol, začala som sa tešiť a potom sme tam fakt prišli! Zakričala som si z plných pľúc z najvyššieho miesta Európy! :) Slniečko na nás svietilo, oblaky boli pod nami a mali sme dobré výhľady všade naokolo. Ani vietor nebol silný ako ráno, keď hrozilo, že kvôli tomu nepôjdeme na vrchol (nárazový vietor by nás mohol zhodiť z hrebeňa). Neďaleko bolo vidieť stanicu lanovky Aiguille du Midi (3842 m n. m.), kde sme boli pred piatimi rokmi a s obdivom sme sa pozerali do diaľky na Mont Blanc. Teraz bola tá stanica tak nízko pod nami :). Bolo desať hodín ráno, výstup nám trval sedem a pol hodiny. Natešení sme si spravili pár fotiek a pomaly sme išli dole. Veľká dávka adrenalínu a eufórie mi vydržala po ceste dole hrebeňom, aj keď sa mi nepáčilo, že sme sa zase my vyhýbali tým, čo išli oproti, aj keď sme teraz my išli dole. Čo už, Igor bol milý a púšťal ich. Dole sme totiž išli v opačnom poradí ako hore, sprievodca býva vždy na vrchu lana. Radosť zo mňa postupne časom opadávala a stále viac som cítila kolená. Stehná na tom boli prekvapivo dobre, zjavne dole kopcom sa zapájajú iné svaly ako hore kopcom. Na Vallotke som zase išla na záchod a stačilo, že som sa vracala za skupinou pár metrov do kopca a bolo to fakt náročné. Odtiaľ to bolo už len trápenie. Po strmej ceste dole nás Horác vypustil, že na chatu Gouter už trafíme každý sám. Mierny hore kopec bol pre mňa extrémne náročný. Neskutočne som sa musela premáhať, aby som si nesadla na zem a nezostala tam ležať aspoň týždeň. Ruky s paličkami som vliekla za sebou, proste som bola na totálnom dne svojich síl. Horko-ťažko sme slimačím tempom vyšli ten nekonečný kopček a zbadala som chatu Gouter asi 500 km ďaleko pod nami :-/. Cesta dole strmým kopcom bola boľavá, musela som kolenám spraviť niekoľko prestávok. Najradšej by som sa bola spustila po zadku, ale nemala som dosť síl na brzdenie a možno by som išla až do Chamonix, tak som sa radšej trápila po nohách.

Ako zombie som sa dopajdala na Gouter, nejak som sa vyzula a vyšla na poschodie do jedálne, kde už boli skoro všetci. Zvalila som sa na lavicu a bola som rada, že žijem. Kúpili sme si polievku a Pedro ma chcel potešiť horúcou čokoládou za 4€, ale bol to dáky pochybný prášok zaliaty teplou vodou a bolo to fakt hnusné. Skoro všetci sme odkvecli a zaspali s hlavou na stole. Okolo druhej sme sa vydali na cestu na chatu Tete Rousse, aby sme stihli prejsť cez kuloár, kým začnú padať kamene. Cesta bola opäť nekonečná, ale pre zmenu aspoň dole skalami, kde sme si pomáhali rukami a občas reťazami a zmena terénu bola vítaná. Videli sme padať pár kameňov dole kuloárom, ale od auta mali ďaleko. Horác s jednou skupinkou prešiel ako prvý, sledoval situáciu a vo vhodnej chvíli dal ďalším skupinkám povel, že vzduch je čistý a rýchlo prešli na druhú stranu. Na Tete Rousse sme si zaplatili ďalšiu noc, zaniesli sme veci do izby a najedli sme sa. V jedálni sa debatovalo, ale ja som cítila, že mi nie je úplne dobre, horela mi tvár a nakoniec som predsa len išla spať ako prvá o siedmej. Bola som v mikine, spacáku a pod paplónom a bolo mi teplo tak akurát.

Svitá.

Pomaly vychádza slniečko.

Chata Vallot a vrcholový hrebeň.

Chata Vallot zvnútra.

Mont Blanc! 4810m

Zchádzame na chatu Gouter.

Odpadlíci na chate Gouter.

Sobota 20.8.2016

V noci som sa zobudila o pol tretej a zistila som, že sa mi spravil herpes na pere, čo nebolo moc prekvapivé po takom vyčerpaní. Premohla som sa vstať z postele a natrela som si to. Znova som zaspala a zobudila som sa až na budík o 7:30. Spala som teda dvanásť hodín a kľudne by som v tej posteli ešte ostala. Po raňajkách sme vyrazili o deviatej na cestu dole. Bola možnosť ísť pešo až k autám, ale keďže pršalo, všetci sme sa rozhodli ísť na zubačku, ideálne na tú o 10:50. Do plnej búdky pri zastávke zubačky sme prišli zmoknutí včas všetci okrem troch chalanov od ďalšieho inštruktora. Zubačka už mala odchádzať a my sme stále čakali na tých troch. Po piatich razoch, ako Pedro povedal, že by na nich radšej čakal dole v bufete ako tam v studenej búde, nám dali naše lístky a utekali sme na zubačku. A dobre sme spravili. Prezliekli sme sa do suchého (aj tak mi bolo zima) a dole v bufete sme si dali teplú kávu a ochutnávkový tanier syrov. To nám akurát vyplnilo čas, kým prišli ostatní a išli sme dole k autám. Našťastie už nepršalo a v pohode sme sa prezliekli a pobalili. Išli sme do potravín a k jazeru sa najesť. Zmenu výšky som začala viac pociťovať až dole, trochu sa mi točila hlava a bolo mi divne od žalúdka (ešte dva dni potom doma). Všetci sme dostali tričko, že sme boli na vrchole a vyrazili sme na dlhú cestu domov. Po ceste skoro stále pršalo, ale uhýbali sme sa kvapkám 160tkou (raz okolo nás prefičalo športové auto, ani nechcem vedieť, koľko išlo). Do Prahy sme prišli o druhej v noci. Auto našťastie bolo, kde sme ho nechali a nemali sme ani papuču :D. Prehodili sme batohy, rozlúčili sa so všetkými, kúpili si hranolky v McDrive a poď ho domov. Najprv šoféroval Pedro, potom som ho vystriedala, ale aj tak sme museli za hranicami zastaviť a hodinku si zdriemnuť, kým som pokračovala domov. O pol ôsmej som sa z posledných síl osprchovala a išla spať.

Ako by som to zhrnula… bol to super výlet, nezabudnuteľný zážitok a som veľmi rada, že som to pod kopcom nevzdala a došmatlala som sa až hore :). Zistila som, že nie som až taký akčný tvor a na takéto expedície som príliš fajnová. Teraz si budem vážiť turistiku v Tatrách, kde mi stačí ruksak s vodou a túra trvá tretinu z piatkového výstupu.

Na aklimatizácii sme prešli 22,8 km (ja trochu menej), na Mont Blancu sme prešli spolu 19,2 km. Autom z Bratislavy až tam a späť sme najazdili 2500 km.

Grossglockner + Zugspitze

Piatok 15.7.2016

Grossglockner je najvyšším vrchom Rakúska a už to nie je bežná turistika, tak sme sa rozhodli ísť tam s cestovkou Sancho tour. Mali sme odvoz mikrobusom, ale chceli sme ísť svojim autom, aby sme ešte mohli zostať v danej oblasti dva dni dlhšie a pochodiť nejaké ferraty. Kruté vstávanie o 4:10 sme zvládli, cesta do Rakúska bola nekonečne dlhá a niekoľkokrát sme sa striedali v šoférovaní. Po diaľnici a na pumpách sme pozerali, či neuvidíme mikrobusy s našimi spoluturistami. Raz sme videli pár športovo oblečených ľudí, ale tie dva mikrobusy mali piešťanské značky a nálepky z herne, tak že to nebudú oni. A predsa boli :). Ale stretli sme sa s nimi až na parkovisku pod kopcom. Na ďalšej pumpe sme zobrali stopárov do Villachu, párik z Martina, ktorí išiel na dovolenku po Taliansku. Auto sme nechali na parkovisku pri Lucknerhaus (2000 m n.m.) a mali sme ešte čas najesť sa, nachystať sa do turistického a o jednej sme vyrazili, každý svojim tempom a neskôr sme sa počkali. Bolo chladnejšie ako sme očakávali, ale o chvíľu sme sa zahriali. Bolo nás spolu 16, z čoho traja boli sprievodcovia. Boli sme jednoznačne najmladší, najstarší pán mal takmer 70 rokov a dostal tento výstup od dcéry, ktorá tam bola aj s manželom. Pánko vyzeral byť skúsený a vetrom ošľahaný, bol 2x na Mt. Blancu a pred 4 rokmi na Kilimanjare. Všetci sme ho obdivovali, ale hore v zlom počasí mal problémy. Po 45 minútach šľapania sme míňali Lucknerhütte, stádo 17 krásnych kozorožcov a kopu rakúskych dôchodcov v značkovom športovom oblečení. Napadlo mi, že u nás sa taký pohľad na starších väčšinou nenaskytne, predsa len je u nás iný životný štýl a celková úroveň... Pred treťou sme boli na Stüdlhütte (2802 m n.m.), kde sme sa počkali, najedli a ďalej sme pokračovali o štvrtej všetci spolu. Po chvíli sme si navliekli sedáky, prilby a mačky a rozdelili sme sa do družstiev. Našim sprievodcom bol Braňo a spolu s ním sme boli na lane piati. Vonku sa zatiahlo, fúkalo a trochu snežilo. Cítili sme vyššiu nadmorskú výšku, išli sme pomalšie (možno aj preto, že sme išli cez snehové pole v riadnej hmle), srdce mi bilo ostošesť a snažila som sa zhlboka dýchať. Postup lanového družstva mi celkom vyhovoval, mohla som mať sklonenú hlavu pred vetrom a podľa lana predo mnou som vedela, kadiaľ ísť. Prišli sme k zaistenej skalnej stene, v podstate ku ferrate. Bolo vtipné liezť po skale v mačkách, ale dalo sa to zvládnuť. Nasledovala časť po skalnom hrebeni a ešte jedna ferrata, strmšia a dlhšia, ktorá končila pri chate. Z technického hľadiska som s ňou nemala problém, ale asi to bolo únavou a výškou, že som dýchala ťažšie a bolo mi akoby do plaču. Prsty na nohách som si vôbec necítila a tým som mala menšiu istotu na skalách. O pol ôsmej sme prišli na Erzherzog-Johann-Hütte (3454 m n.m.). V predsieni sme si zložili všetok materiál a spamätávali sa. Bolo mi divne, ťažšie sa mi dýchalo a začali ma páliť rozmŕzajúce sa nohy. Presunuli sme sa do jedálne, kde som sa riadne rozplakala. Pedro a ostatní na mňa pozerali, čo sa deje, sama som poriadne nevedela. Držala som to v sebe už od ferraty a pomohlo mi to, potom sa mi dýchalo lepšie :). Prešli sme 15,53 km a nastúpali sme 1400 m. Niekto tam mal taký srandovný malý prístrojček, do ktorého sa strčil prst a on odmeral tep a okysličenie krvi (normálne 100%). Tep som mala skoro 100 (v kľude mám tak 65) a okysličenie sme mali znížené asi na 80%. Dali sme si teplý čaj a bagetu, všetci sa potešili, keď som vytiahla asi kilo mrkvy :D. Pokecali sme tak do desiatej a pomaly sme šli spať. Za ubytovanie sme s Alpenverrein zľavou platili 15€, ale boli k tomu povinné raňajky za 9,50€ :D. Tie sa podávali 5:30 - 7:00. Dohodli sme sa, že vstaneme skoro, pôjdeme na raňajky a uvidíme podľa počasia, či pôjdeme na vrchol, lebo večer bola silná fujavica.

Štartujeme!

Bojujúce kozorožce. 

Na snehu v lanovom družstve.

Na ferrate.

Konečne sme vyšli na chatu.

Tu sme spali.

Sobota 16.7.2016

Prvýkrát som vstala o štvrtej, lebo som musela ísť na WC, potom sme vstávali o 5:20. Vonku sa všetci čerti ženili, tak sa odchod posunul na deviatu. Predražené a nanútené raňajky sa skladali z čaju, troch krajcov chleba a rôznych mini nátierok. Potom sme si ešte zdriemli a o deviatej sme vyrazili na vrchol. Vonku nebolo o moc krajšie, keď sme vyšli za chatu, oprel sa do nás vietor s ihličkovým snehom, jednou rukou som si musela kryť tvár. Postupovali sme vyššie, ale bol to boj. Na prvej porade, či ideme ďalej, som si vravela, že vôbec by mi nevadilo vrátiť sa a mala som čo robiť, aby som ustála nápory vetra. Rozhodli, že ideme ďalej. Vyšli sme na hrebeň a tam ma skoro odfúklo :D. Ďalšia porada rozhodla, že to otáčame. Neskôr nám sprievodca Jožo vravel, že keby bolo rozhodnutie na ňom, rozdelil by skupinu a tých "schopnejších" by ešte zobral hore. K vrcholu nám veľa nechýbalo, ale netreba ísť nasilu proti matke prírode. Na chate sme si dali čaj a klobásku, zobrali veľké batohy a išli sme dole. Trochu som sa obávala cesty dole ferratou, ale zišli sme bez problémov. Okrem svojho istenia sme boli naviazaní na lane, takže každé družstvo muselo ísť pekne spolu a brať ohľad na rýchlosť tých pred sebou aj za sebou. Keď sme zišli druhú ferratu a dostali sa na sneh, už sa išlo dobre a mali sme aj lepšie výhľady. Neskôr dokonca vyšlo slnko a lákalo nás otočiť to späť na vrchol, ale tam boli stále mraky. Na Stüdlhütte bola dlhšia pauza, odtiaľ nás mala čakať iba cesta na Lucknerhütte, kde sme mali prespať a v nedeľu ísť domov. My sme s nimi nechceli ísť domov a zbytočne by sme zostali na ďalšej drahej horskej chate. Rozlúčili sme sa teda s partiou a pokračovali sme až k autu. Uvarili sme si polievku a pred piatou sme vyrazili na cestu. Pôvodne sme chceli ísť na pár ferrát v okolí, ale keď sme si uvedomili po ceste z BA, že v septembri by sme zase mali ísť tak ďaleko na Zugspitze (najvyšší kopec Nemecka), rozhodli sme sa ísť tam teraz. Veď na kopec ide ferrata, takže program sa až tak nezmení. Do mestečka Grainau navigácia hlásila dve hodiny. Plánovali sme spať v nejakom kempe, ale napadlo nám, že môžeme ušetriť a prespať niekde na lúčke. Pedra by mrzelo, že by sme boli ďalší deň bez sprchy a navrhol ísť sa okúpať do wellness. Ja som bola strašne uzimená a vidina horúcej vody sa mi páčila. Opýtali sme sa na pumpe a poslali nás 15 km ďalej, že tam má niečo byť. Zabili sme čas hľadaním a museli sme sa ešte raz spýtať, ale o ôsmej sme už boli pri pokladni malého aquaparku Wave v meste Wörgl. Za 20€ sme mali obaja večerný vstup, ale celkovo som bola sklamaná, lebo mi tam všade bola zima a ani výrivkový bazénik nemal horúcu vodu. Najlepšie vyzerajúci tobogán bol samozrejme pokazený, tak sme sa šmýkali na jednom, kde sa chodilo na gumených kolesách (aby sme mali menej kontaktu so studenou vodou :D). Von sme vyšli o desiatej, bola tma a tým pádom sme nemali ako pozerať ideálne miesto na rozloženie stanu. Ešte k tomu sme vyšli na diaľnicu... Nakoniec sme našli miesto za dedinou na ďatelinovej lúčke, ktorá sa končila medzi stromami, kde nás z cesty nebolo vidieť. Postavili sme stan a mŕtvi sme išli spať.

Vyrážame na vrchol plní očakávaní.

Po ceste dole bolo už lepšie počasie.

Pri pošmyknutí treba zaryť cepín do snehu a priľahnúť ho.

Nedeľa 17.7.2016

Budík sme si dali na 7:30, ale samozrejme, že sme hneď nevstali a nakoniec aj s pobalením sme odchádzali z nášho tajného miestečka o desiatej. Prišli sme do Nemecka pod kopec Zugspitze. Hľadali sme infocentrum, ale v Nemecku a Rakúsku v nedeľu skapal pes a ani turistické informácie nie sú otvorené. Našli sme kemp Erlebnis, kde nás noc vyšla spolu na 27€. Spýtali sme sa na recepcii na info ohľadom výstupu hore, ale slečna nám toho veľa nevedela povedať. Nabrali sme si brožúrky, ktoré vyzerali užitočne, aj keď väčšina bola po nemecky. Postavili sme stan, najedli sme sa a išli sme pozrieť jazero Eibsee. V kempe sme dostali kartičku, ktorá nám platí na bus a máme tam zdarma jednu jazdu loďkou na jazere a jeden vstup na kúpalisko. Na loďku sme nešli, lebo tam bolo milión ľudí, ale prešli sme sa popri peknom jazere. Bolo tam dosť veľa ľudí, viacerí sa opaľovali a kúpali v jazere. Bola som prekvapená, koľko tam bolo Arabov a zahalených žien. Asi to nebol výnimočný moment, lebo v suveníroch mali nejakú vetu napísanú aj po arabsky. V kempe sme si zase uvarili polievku (sáčkovú, ale musíme už pozmeniť naše úbohé ešus menü), popíjali sme vínko a išli sme spať omnoho skôr, ako by sa nám podarilo doma.

Eibsee.

Pondelok 18.7.2016

Budík o 7:30 sme opäť úspešne odignorovali a o 9:30 sme boli v infocentre, kde nám toho moc nepovedali. Na Zugspitze sme nešli kvôli hláseným poobedňajším búrkam. Išli sme teda na túru na menší kopec oproti. Na parkovisku sme o 10:40 zapli vrtule v zadkoch a hore sme vybehli za hodinu a pol, o polovicu menej ako hlásili na tabuľke. Ušetrený čas sme využili na vrchole Wank (1780 m n.m.) na sušenie spotených vecí a užívanie si pekného počasia. Na také pekné slnečno sme obidvaja doplatili v podobe krásne vypálených kusov oblečenia na našich telách. Na nohách som mala tejp na spevnenie kolien a keď som ho dala dole, vyzerala som ako najväčší dilino s pásikavými nohami. Cesta dole ubehla tiež rýchlo, nakúpili sme a išli sme využiť voľný vstup na miestne kúpalisko (vďaka kartičke z kempu). Vonku sme neboli, ale mali tam dva pekne vyzerajúce bazény aj so šmykľavkami. My sme využili vnútorné priestory, najprv parnú saunu, potom plavecký bazén a bazén s teplou slanou vodou a pseudobublinkami. Dlho sme tam nevydržali, ale bolo to fajn spestrenie programu.  V kempe sme posedeli pri vínku, pobalili sa na druhý deň a išli sme spať.

Nemecká kravička.

Skúmam trasu na ďalší deň.

Chytáme bronz (strašne sme sa spálili).

Utorok 19.7.2016

Tentokrát sme vstali podľa budíka, o 5:15, aby sme čo najskôr vyštartovali na Zugspitze. Tety v kempe a na informáciach nás strašili, že tam treba špeci výbavu, nedávno nasnežilo, trvá to strašne dlho, atď. Na blogoch sme našli, že to trvá okolo 8 hodín. Posledná lanovka chodí 16:30,  tú sme museli stihnúť. Pár ľudí v kempe sa balilo už o štvrtej, keď som išla na WC. Autom sme sa odviezli na platené parkovisko (3€) v časti Hammersbach (754 m n.m.) a o 6:20 sme začali ako poslední šľapať lesnou cestou k tiesňave Höllentalklamm. Na značke písali 85 minút, ale našťastie to bola značka pre rodiny s deťmi a my sme sa tam dostali za trištvrte hodinu. Pri vstupe (1020 m n.m.) sme vďaka Alpenverrein kartičke zaplatili len euríčko a dostali sme sa do krásneho prostredia zurčiaceho potoka, tunelov, mostov, vyhliadok a kvapkajúcej vody - všetko bolo vybetónované a tunely osvetlené, ani sama príroda by to lepšie nenavrhla. Po chvíli sme sa dostali ku chate Höllentalangerhütte (1387 m n.m.), kde väčšina bežných rekreantov prespáva a odtiaľ štartuje na druhý deň ďalej na vrchol. Tu sme dobehli aj skôr vstávajúcich chlapíkov z kempu. Pol hoďku od chaty sme nasadili sedáky a prilby a o deviatej sme začali ferratu. Istenie bolo skôr pro forma, cesta bola jednoduchá a ferratka krátka. Dobiehali a obiehali sme rôzne skupinky ľudí, vekové rozmedzie tipujem na 7 až 60 rokov. A to sme z tej túry mali strach. Necelú hodinu sme šľapali kamenistou cestou hore údolím, vystavení rannému slnku sme stierali pot z čela a nadávali si za dlhé nohavice. Prišli sme ku kúsku ľadovca, ktorého sme sa tiež obávali a nevedeli sme, čo očakávať. Ako som už spomenula, cesta je vysoko frekventovaná a v snehu boli celkom dobré stopy. Pre istotu sa možno oplatí zobrať mačky, ak by boli nepriaznivejšie podmienky. Po pol hodine na snehu sme prišli ku skale, kde začínala druhá ferrata. Mala dva začiatky, skúsili sme ísť k tomu ťažšiemu a zaujímavejšiemu, ale ľad sa tam odťahoval od skaly a nedalo sa prejsť. Tým sme zabili akurát dosť času, aby sa na ferratu začala liepňať organizovaná skupinka päťdesiatnikov, ktorí boli zrejme prvýkrát na ferrate a výstup na Zugspitze si dali k jubileu ako životný výkon. Druhá ferrata bola dlhšia, aj istenie sa už zišlo, ale stále nič náročné. Postupne na trikrát sa mi podarilo obehnúť tú skupinku rekreantov. So mnou sa nudil pri čakaní aj jeden pánko, ktorý si tú trasu vraj chodí vybehnúť aspoň raz týždenne. Keď ho nezdržiavajú ľudia, trvá mu to tri hodiny, keď má dobrý deň 2:45. Rekord je vraj 2:14. Samozrejme, že sa nezdržiaval takými maličkosťami ako je istenie (ani sa mu nedivím). Zabudla som sa ho spýtať, akou trasou chodí dole, ale asi nie lanovkou :). Na vrchol (2962 m n.m.) som sa došmatlala o pol jednej, takže mi to trvalo 6 hodín aj niečo. Pedro bol menej asertívny, čo sa predbiehania týka, tak prišiel neskôr. Otvorili sa výhľady na všetko možné aj nemožné. Pekný pohľad na jazero Eibsee a hory v pozadí, na druhej strane opustené lanovky lyžiarskeho strediska a čo najviac udrelo do očí boli obrovské stanice lanoviek (z Nemecka aj Rakúska) s terasami preplnenými dôchodcami a slečinkami v balerínkach, ktorí si užívali slniečko a hranolky s pivom. Tí odvážnejší a lepšie obutí (turisti v teniskách) prešli kúsok po rebríku a po skalách s lanom, aby sa dostali k zlatému vrcholovému krížu. Asi sa nikomu nepodarilo mať fotku bez cudzích ľudí v zábere (ani mne). Na cestu lanovkou dole sme si museli ísť pre rezervačný lístok, lebo bolo veľa ľudí. Mali sme ešte hodinu čas, tak sme sa tam pomotali, kúpili suveníry a za 31,50€ na osobu sme sa zviezli za 10 minút dole. Počkali sme pol hodinu na bus, ktorý sme mali zdarma a odviezli sme sa k autu. V kempe sme pobalili stan, osprchovali sa a o šiestej vyrazili domov. V Nemecku sme išli cez dedinky s kravičkami (jedno stádo sme videli bežať dole kopcom!) a peknými zelenými lúkami. Po skorom vstávaní a náročnej túre sme boli unavení a museli sme sa striedať v šoférovaní. Okolo polnoci sme zastavili na parkovisku a zdriemli si, lebo ani jeden sme neboli schopní ísť ďalej s otvorenými očami. Nakoniec som prišla domov o pol štvrtej a padla do postele.

Tiesňava Hollentalklamm

Pri chate Hollentalangerhutte.

Prvá via ferrata.

Tadiaľ sme šli hore.

Druhá via ferrata, podo mnou je ľadovec.

Výhľad na Eibsee a dolinu, ktorou sme išli.

Som na vrchole! A so mnou ďalších milión ľudí....

Väčšina prišla hore lanovkou.

Na chvíľu sme kríž videli aj bez turistov.

Ďalší výlet za nami. Škoda, že sme nevyšli na ten Grossglockner, ale aj tak to bol zážitok. Zugspitze môže pokoriť ktokoľvek, som rada, že tam okrem lanovky ide aj taká pekná cesta, ako sme išli my. Na Grossglockneri sme prešli asi 35 km, v okolí Zugspitze 21 km a autom sme prešli 1500 km.

Slovinsko

Piatok 8.7.2016

Na výlet do Slovinska na Triglav sa ku nám pridalo až 6 ľudí. V piatok 8.7.2016 som mala aj s Kikou promócie a večer o piatej sme vyrazili smer Slovinsko. Boli sme dve autá a išli sme samostatne. Odchádzali sme o hodinu a pol skôr ako druhé auto, ale na miesto určenia sme prišli len pol hoďku pred nimi, lebo nás na diaľnici zastihla zápcha.  Pri Villachu sme odbočili z diaľnice do Slovinska. Išli sme cez jeden horský priechod, kde bolo 25% stúpanie a miestami som musela ísť na jednotke. Bolo ponuré počasie, prešli sme lejakom aj hmlou a reč sa zvrtla na horory. Strašidelnej nálade prispel aj semafor v strede lesa (úzka časť horskej cesty, kde púšťali len jedno auto), kde sme dosť dlho čakali a obávali sa nástrah z tmy :). Plánovali sme spať na Aljažovom dome, ale parkovisko bolo 500 m od neho a kým sme tam prišli, bolo po polnoci a chata bola zavretá. Tak sme si na parkovisku rozložili stany a okolo jednej išli spať s budíkom na pol piatu. Nevedela som zaspať a o chvíľu začali prichádzať autá pravdepodobne s ľuďmi, ktorí rovno vyrážali hore a chceli za jeden deň ísť hore aj dole. Vôbec som sa za tých pár hodín nevyspala, lebo som bola v strese, že nás niekto vyhodí zo stanu a vysolí nám pokutu a rozmýšľala som, či náš plánovaný odchod na piatu nie je neskoro.

Pamätník na rázcestí po ceste na Triglav.

Sobota 9.7.2016

Keď sme konečne vstali, už svitalo. Zbalili sme rýchlo stany, pobalili sa a so skoro polhodinovým sklzom sme vyrazili. Počasie bolo pekné, postupne slnko osvecovalo vrcholy okolitých kopcov. Po pár minútach sme prišli k veľkej karabíne, kde sa rozdeľovali dve cesty. Vybrali sme sa cestou Tominškova pot. Hneď začal strmý stupák lesom a ľutovala som dlhé nohavice. Neskôr sme museli zbaliť paličky a rukami sa pridŕžať skál. Trochu sme sa zasekli na jednom mieste so snehovým poľom. Niektorí sa rozhodli ísť cez sneh, ale keď som videla, ako je to podmyté a teoreticky by sa to pod nami mohlo zlomiť, pridala som sa k Adi a obišli sme to. Naša trasa bola tiež dosť adrenalínová, ale všetci sme prešli a pokračovali sme ďalej po skale s reťazami. Po nekonečne dlhom stúpaní sme konečne vyšli do sedla a zasiahli nás prvé lúče slnka. Nakrémovali sme sa a pokračovali sme miernejším kopcom mesačnej krajiny s občasnými snehovými poľami. Ja som už bola na dne so silami, batoh mi oťažel aspoň o 5 kíl, ale zvládli sme to a o jedenástej sme prišli na chatu Kredarica (2515 m n.m.). Dali sme si väčšiu pauzu, najedli sa, vystreli si nohy, odložili sme si ruksaky na chate a iba s jedným spoločným s vodou a pršiplášťmi sme sa vybrali na Triglav. Začali sa zbiehať mraky a bála som sa, že nás na strmom kopci s reťazami zastihne dážď, či dokonca sľubovaná búrka a dostať sa dole po šmykľavej skale bude extrémne náročné. Na môj návrh otočiť to na chatu (a vyjsť hore na druhý deň skoro ráno) sa nikto nechytil a tak sme sa dostali v oblakoch a hmle až hore na Triglav (2864 m n.m.). Ľudí tam bolo celkom dosť, okrem nášho smeru mnohí prišli z južnej strany a potom pokračovali na Kredaricu. Pofotili sme sa pri Aljažovom stĺpe a dokonca sa nám ukázali aj nejaké výhľady. Premrznutí a vyfúkaní sme sa dali na hodinovú cestu dole, ktorá prebehla bez problémov, lebo o takom čase sme sa už nemuseli vyhýbať turistom v protismere. S vyplazeným jazykom sme sa vrátili na chatu, ubytovali, umyli a najedli sme sa. Mne zostala zima, pravdepodobne z únavy a potrebovala som si zdriemnuť. O ôsmej som sa prebrala a pridala sa ku zvyšku, ktorý hral hry v spoločenskej miestnosti. Dlho som s nimi nepobudla, lebo o deviatej to zabalili, že sú unavení a idú spať. Tak o desiatej už spala celá izba okrem mňa :D. Vypli aj generátor a s ním všetky svetlá na chate. Chata je dosť veľká, má kapacitu 340 lôžok v menších izbách alebo v spoločných veľkých, ako sme boli my. Ceny sú tu ako na horskej chate, jedlo a pitie drahé (pivo alebo 1,5 l vody za 4€), najlacnejšie ubytovanie za 21€. Traja sme mali kartičku poistenia Alpenverrein a chatár nám dal všetkým zľavu, takže sme platili len 14€. Každá posteľ má vankúš a dve deky, kto nemá vlastný spacák, musí si priplatiť 2,50€ za jednorázové "návliečky a plachtu". Dokonca tam majú wifi. Jedlo sa dá kúpiť celý deň, od raňajok až po večeru, ale v rámci šetrenia sme si doniesli varič a vlastné jedlo. Kvôli tomu sme museli brať ešte viac vody, lebo tá ľadová, čo tu pomaličky tečie z umývadla, vraj nie je pitná.

S výhľadom na Triglav.

Museli sme prejsť cez nejedlo snehové pole.

Cesta od chaty Kredarica na vrchol Triglavu.

Na vrchole!

Premávka na hrebeni.

Nedeľa 10.7.2016

Mišo a Emil sa rozhodli, že si výjdu pre pekné výhľady na Triglav ešte raz, na východ slnka. Vstávali niečo po štvrtej a z vrcholu sa vrátili dlhšou cestou, lebo zvyšní sme vstávali až po siedmej. V kľude sme sa pobalili, naraňajkovali sa na slnkom zaliatej terase za zvuku okolo sa pasúcich ovečiek. Z Kredarice sme odchádzali o deviatej, dole sme išli pohodovým tempom, fotili sme sa s výhľadmi, kamzíkmi a kravami. Dole sme išli trasou Čez Prag, bola technicky ľahšia ako Tominškova pot, len tam bolo viac sute. Odporúčania ísť hore jednou trasou a dole druhou sú na mieste. Ako sme zišli strmák dole k potoku, neodolali sme a vykúpali sme sa. Voda bola krásne čistá, ale ľadová, skoro mi z nej nohy odpadli. Emil sa prvý odhodlal namočiť sa celý a všetci sme ho postupne nasledovali. Vydržala som tam len pár sekúnd a utekala som von. Ihličky po celom tele prešli do sviežeho tepla, neskôr som si to ešte raz zopakovala. Cesta k Aljažovmu domu a autám pokračovala  takmer po rovinke popri potoku. K autám sme prišli o druhej, najedli sa, pobalili sa a vydali sa do Bovca. Po ceste sme sa zastavili pri vodopáde Peričnik. Museli sme k nemu pár minút šľapať, ale oplatilo sa. Hore prskala voda do ďaleka, aj pri skalách kvapkala za krk :). Išli sme ešte trochu vyššie pozrieť ďalší, menší vodopád. Do Bovca sme išli kúsok cez Taliansko, lebo slovinská cesta išla cez vysoký horský priechod. Na mieste sme rozložili stany v kempe, dohodli sme sa s rafťákmi na programe na ďalší deň a v penzióne sme sa navečerali a hrali hry.

Emil na vrchole pri východe slnka.

Cesta dole s peknými výhľadmi.

Pod Triglavom sme sa zchladili v potôčiku.

Vodopád Peričnik. 

Pondelok 11.7.2016

V pondelok sme vstávali pred ôsmou a po raňajkách sme išli k rafťákom, kde každý vyfasoval neoprénové monterky, neoprénové ponožky (na ne sme si ešte dali tenisky), vestu a prilbu. Vonku svietilo slnko ostošesť a v neoprénových legínkach sme sa cítili horšie ako v saune. Nezakryré miesta sme natreli opaľovacím krémom, rozdelili sme sa do raftov a odniesli sme ich k vode. Bolo nás osem a do raftu sa zmestí 6 ľudí + inštruktor, tak sme sa rozdelili na polovicu a ešte sme každý dostali jednu neznámu dvojicu. Inštruktori (Boro a Melón) nám vysvetlili ako sa pádluje, ako sa sedí v rafte, aké sú základné povely, ktoré musíme poslúchať (kričať môžeš, pádlovať musíš) a išli sme na vodu. Hladina bola dosť nízka, splavovali sme Dolnú Soču, ktorá mala najprv kľudný úsek, kde sme sa skôr kochali nádherne priezračnou vodou a neskôr prišli zaujímavejšie úseky, kde sa koryto rieky zúžilo a bolo tam viac kameňov. Tým, že bola nízka voda, celá trasa (15 km) bola pokojnejšia, ako keby bolo o meter viac vody. Dvakrát sme sa zastavili pri veľkých kameňoch a skákali sme z nich do vody. Z prvého kameňa sa skákalo z asi 2 metrov, ale ten ďalší bol omnoho vyšší (asi 5-6 m) a odtiaľ skočiť vôbec nebolo ľahké. Nakoniec som sa odhodlala a skočila, ale jačala som jak šalená :D. Keď sme sa nižšie vylodili, čakal nás tam mikrobus so suchými vecami. Presunuli sme sa pár minút ďalej a išli sme na výlet k vodopádu Kozjak. Cestička išla lesom popri potoku a prišli sme do vysokého kaňonu s asi 20 metrovým vodopádom. Pofotili sme sa s ním a viacerí sme sa odvážili aj okúpať v jazierku pod ním. Voda bola svieža, ale nebola až tak ľadová ako v Soči. Po ceste späť sme mali ešte možnosť skočiť si do Soče z 12 m vysokého mosta, ale všetci sme pokušeniu odolali a išli sme sa najesť do blízkeho kempu. Boro nám odporučil veľké palacinky, ktoré robia sladké aj slané. Piati sme si vybrali tuniakové a zrovna na tie sa im minuli ingrediencie. Tak sme si dali bolognese a zeleninové. Bola to obrovská palacinka prehnutá na polovicu, všetkým nám chutilo. Po ceste späť sme sa zastavili pozrieť Napoleonov most, odkiaľ tí akčnejší tiež skáču do Soče z 23 metrov. Nám stačilo nakloniť sa nad zábradlie... V kempe sme oprali neoprény, piati z partie sa pobalili o opustili nás. Ostali sme len my dvaja s Kikou a kopou melónu.

Chystáme sa do neoprénov.

Skáčeme z menšieho kameňa.

Vodopád Kozjak.

My a vodopád Kozjak.

Pohľad z Napoleonovho mosta.

Utorok 12.7.2016

Zobudili sme sa do ponurého utorka niečo pred ôsmou a o desiatej sme vyrážali s inštruktorom Kubom v rozheganom mercedese ku kaňonu Sušec. Boli sme len my traja, tak sa nám mohol naplno venovať (niekedy má inštruktor na starosti aj 15-20 ľudí). Na parkovisku sme sa dali do plaviek, obuli si neoprénové ponožky a tenisky a na chrbát sme si prevesili balíček z neoprénových monteriek, neoprénovej bundy a vesty. Šľapali sme asi 30 min lesnou cestičkou do kopca, pri vode sme sa obliekli (ešte sme dostali sexi gumené trenírky, ktoré chránia neoprén pred zodratím) a vyrazili sme dole prúdom. Našťastie sa nám podarilo zohnať správny nástavec na GoPro kameru a mohli sme sa natáčať. Prišli sme k prvému skoku/šmykľavke/vodopádiku a Kubo vraví: "Najbezpečnejšie je tu ísť na chrbte dole hlavou, aby vás vesta nadvihla." :D Kiku sme podstrčili ako prvú obeť, ale prežila a museli sme ísť aj my. S trochou kriku som to zvládla a už som začala cítiť v krvi adrenalín a dobrú náladu. Po ceste sme ešte párkrát išli na chrbe dole hlavou, viackrát po chrbte normálne a zo dvakrát aj na bruchu dole hlavou. Celkovo bolo všade menej vody, preto sme niektoré miesta obchádzali peši, aj keď bežne sa tam skáče do vody. Bola to naozaj sranda, kým sme neprišli ku koncu k dvom najstrašidelnejším šmykľavkám. Prvá išla z bazénika do "priepasti", takej diery medzi skalami. Videli sme skupinu pred nami, ako padajú zo sedu, ale Kubo mal iný postup. V bazéniku sme si ľahli na chrbát, prichystali si vystreté nohy a schované ruky a šupol nás dole, ani sme nevideli kade :D. To bol dosť veľký skok, ale stále nič oproti Rakete, ktorá nás čakala na úplný záver. Našťastie sme nemali možnosť nahliadnuť do hlbín pod Raketou, lebo Kubo nás dal na chrbát, vysvetlil, že máme mať rovné nohy, prekrížené ruky, spevnené brucho a hlavu rovno a šupol nás dole. Asi som bola moc v šoku, lebo to ubehlo prirýchlo a ani som si neuvedomila tú chvíľu voľného pádu ako Kika a Pedro. Nasledoval smutný pohľad na auto, zábava sa skončila... V kempe sme sa najedli, pobalili a o tretej sme vyrazili na cestu domov. Asi 100 km pred Bratislavou sme na pumpe zobrali dvoch stopárov z Litvy, ktorí boli na dovolenke v Chorvátsku. V Bratislave sa sme ešte snažili nájsť im hostel, ale na poslednú chvíľu bolo dosť plno, tak sme ich vyložili v meste.

Na štarte kaňonu Sušec.

Canyoning je super!

Tento výlet bol super (hlavne canyoning) a dúfam, že o rok sa tam vrátime. Na turistike sme prešli 17,4 km, na rafte 15 km, canyoningom 2,4 km a autom sme precestovali 1000 km.