Grossglockner + Zugspitze

Piatok 15.7.2016

Grossglockner je najvyšším vrchom Rakúska a už to nie je bežná turistika, tak sme sa rozhodli ísť tam s cestovkou Sancho tour. Mali sme odvoz mikrobusom, ale chceli sme ísť svojim autom, aby sme ešte mohli zostať v danej oblasti dva dni dlhšie a pochodiť nejaké ferraty. Kruté vstávanie o 4:10 sme zvládli, cesta do Rakúska bola nekonečne dlhá a niekoľkokrát sme sa striedali v šoférovaní. Po diaľnici a na pumpách sme pozerali, či neuvidíme mikrobusy s našimi spoluturistami. Raz sme videli pár športovo oblečených ľudí, ale tie dva mikrobusy mali piešťanské značky a nálepky z herne, tak že to nebudú oni. A predsa boli :). Ale stretli sme sa s nimi až na parkovisku pod kopcom. Na ďalšej pumpe sme zobrali stopárov do Villachu, párik z Martina, ktorí išiel na dovolenku po Taliansku. Auto sme nechali na parkovisku pri Lucknerhaus (2000 m n.m.) a mali sme ešte čas najesť sa, nachystať sa do turistického a o jednej sme vyrazili, každý svojim tempom a neskôr sme sa počkali. Bolo chladnejšie ako sme očakávali, ale o chvíľu sme sa zahriali. Bolo nás spolu 16, z čoho traja boli sprievodcovia. Boli sme jednoznačne najmladší, najstarší pán mal takmer 70 rokov a dostal tento výstup od dcéry, ktorá tam bola aj s manželom. Pánko vyzeral byť skúsený a vetrom ošľahaný, bol 2x na Mt. Blancu a pred 4 rokmi na Kilimanjare. Všetci sme ho obdivovali, ale hore v zlom počasí mal problémy. Po 45 minútach šľapania sme míňali Lucknerhütte, stádo 17 krásnych kozorožcov a kopu rakúskych dôchodcov v značkovom športovom oblečení. Napadlo mi, že u nás sa taký pohľad na starších väčšinou nenaskytne, predsa len je u nás iný životný štýl a celková úroveň... Pred treťou sme boli na Stüdlhütte (2802 m n.m.), kde sme sa počkali, najedli a ďalej sme pokračovali o štvrtej všetci spolu. Po chvíli sme si navliekli sedáky, prilby a mačky a rozdelili sme sa do družstiev. Našim sprievodcom bol Braňo a spolu s ním sme boli na lane piati. Vonku sa zatiahlo, fúkalo a trochu snežilo. Cítili sme vyššiu nadmorskú výšku, išli sme pomalšie (možno aj preto, že sme išli cez snehové pole v riadnej hmle), srdce mi bilo ostošesť a snažila som sa zhlboka dýchať. Postup lanového družstva mi celkom vyhovoval, mohla som mať sklonenú hlavu pred vetrom a podľa lana predo mnou som vedela, kadiaľ ísť. Prišli sme k zaistenej skalnej stene, v podstate ku ferrate. Bolo vtipné liezť po skale v mačkách, ale dalo sa to zvládnuť. Nasledovala časť po skalnom hrebeni a ešte jedna ferrata, strmšia a dlhšia, ktorá končila pri chate. Z technického hľadiska som s ňou nemala problém, ale asi to bolo únavou a výškou, že som dýchala ťažšie a bolo mi akoby do plaču. Prsty na nohách som si vôbec necítila a tým som mala menšiu istotu na skalách. O pol ôsmej sme prišli na Erzherzog-Johann-Hütte (3454 m n.m.). V predsieni sme si zložili všetok materiál a spamätávali sa. Bolo mi divne, ťažšie sa mi dýchalo a začali ma páliť rozmŕzajúce sa nohy. Presunuli sme sa do jedálne, kde som sa riadne rozplakala. Pedro a ostatní na mňa pozerali, čo sa deje, sama som poriadne nevedela. Držala som to v sebe už od ferraty a pomohlo mi to, potom sa mi dýchalo lepšie :). Prešli sme 15,53 km a nastúpali sme 1400 m. Niekto tam mal taký srandovný malý prístrojček, do ktorého sa strčil prst a on odmeral tep a okysličenie krvi (normálne 100%). Tep som mala skoro 100 (v kľude mám tak 65) a okysličenie sme mali znížené asi na 80%. Dali sme si teplý čaj a bagetu, všetci sa potešili, keď som vytiahla asi kilo mrkvy :D. Pokecali sme tak do desiatej a pomaly sme šli spať. Za ubytovanie sme s Alpenverrein zľavou platili 15€, ale boli k tomu povinné raňajky za 9,50€ :D. Tie sa podávali 5:30 - 7:00. Dohodli sme sa, že vstaneme skoro, pôjdeme na raňajky a uvidíme podľa počasia, či pôjdeme na vrchol, lebo večer bola silná fujavica.

Štartujeme!

Bojujúce kozorožce. 

Na snehu v lanovom družstve.

Na ferrate.

Konečne sme vyšli na chatu.

Tu sme spali.

Sobota 16.7.2016

Prvýkrát som vstala o štvrtej, lebo som musela ísť na WC, potom sme vstávali o 5:20. Vonku sa všetci čerti ženili, tak sa odchod posunul na deviatu. Predražené a nanútené raňajky sa skladali z čaju, troch krajcov chleba a rôznych mini nátierok. Potom sme si ešte zdriemli a o deviatej sme vyrazili na vrchol. Vonku nebolo o moc krajšie, keď sme vyšli za chatu, oprel sa do nás vietor s ihličkovým snehom, jednou rukou som si musela kryť tvár. Postupovali sme vyššie, ale bol to boj. Na prvej porade, či ideme ďalej, som si vravela, že vôbec by mi nevadilo vrátiť sa a mala som čo robiť, aby som ustála nápory vetra. Rozhodli, že ideme ďalej. Vyšli sme na hrebeň a tam ma skoro odfúklo :D. Ďalšia porada rozhodla, že to otáčame. Neskôr nám sprievodca Jožo vravel, že keby bolo rozhodnutie na ňom, rozdelil by skupinu a tých "schopnejších" by ešte zobral hore. K vrcholu nám veľa nechýbalo, ale netreba ísť nasilu proti matke prírode. Na chate sme si dali čaj a klobásku, zobrali veľké batohy a išli sme dole. Trochu som sa obávala cesty dole ferratou, ale zišli sme bez problémov. Okrem svojho istenia sme boli naviazaní na lane, takže každé družstvo muselo ísť pekne spolu a brať ohľad na rýchlosť tých pred sebou aj za sebou. Keď sme zišli druhú ferratu a dostali sa na sneh, už sa išlo dobre a mali sme aj lepšie výhľady. Neskôr dokonca vyšlo slnko a lákalo nás otočiť to späť na vrchol, ale tam boli stále mraky. Na Stüdlhütte bola dlhšia pauza, odtiaľ nás mala čakať iba cesta na Lucknerhütte, kde sme mali prespať a v nedeľu ísť domov. My sme s nimi nechceli ísť domov a zbytočne by sme zostali na ďalšej drahej horskej chate. Rozlúčili sme sa teda s partiou a pokračovali sme až k autu. Uvarili sme si polievku a pred piatou sme vyrazili na cestu. Pôvodne sme chceli ísť na pár ferrát v okolí, ale keď sme si uvedomili po ceste z BA, že v septembri by sme zase mali ísť tak ďaleko na Zugspitze (najvyšší kopec Nemecka), rozhodli sme sa ísť tam teraz. Veď na kopec ide ferrata, takže program sa až tak nezmení. Do mestečka Grainau navigácia hlásila dve hodiny. Plánovali sme spať v nejakom kempe, ale napadlo nám, že môžeme ušetriť a prespať niekde na lúčke. Pedra by mrzelo, že by sme boli ďalší deň bez sprchy a navrhol ísť sa okúpať do wellness. Ja som bola strašne uzimená a vidina horúcej vody sa mi páčila. Opýtali sme sa na pumpe a poslali nás 15 km ďalej, že tam má niečo byť. Zabili sme čas hľadaním a museli sme sa ešte raz spýtať, ale o ôsmej sme už boli pri pokladni malého aquaparku Wave v meste Wörgl. Za 20€ sme mali obaja večerný vstup, ale celkovo som bola sklamaná, lebo mi tam všade bola zima a ani výrivkový bazénik nemal horúcu vodu. Najlepšie vyzerajúci tobogán bol samozrejme pokazený, tak sme sa šmýkali na jednom, kde sa chodilo na gumených kolesách (aby sme mali menej kontaktu so studenou vodou :D). Von sme vyšli o desiatej, bola tma a tým pádom sme nemali ako pozerať ideálne miesto na rozloženie stanu. Ešte k tomu sme vyšli na diaľnicu... Nakoniec sme našli miesto za dedinou na ďatelinovej lúčke, ktorá sa končila medzi stromami, kde nás z cesty nebolo vidieť. Postavili sme stan a mŕtvi sme išli spať.

Vyrážame na vrchol plní očakávaní.

Po ceste dole bolo už lepšie počasie.

Pri pošmyknutí treba zaryť cepín do snehu a priľahnúť ho.

Nedeľa 17.7.2016

Budík sme si dali na 7:30, ale samozrejme, že sme hneď nevstali a nakoniec aj s pobalením sme odchádzali z nášho tajného miestečka o desiatej. Prišli sme do Nemecka pod kopec Zugspitze. Hľadali sme infocentrum, ale v Nemecku a Rakúsku v nedeľu skapal pes a ani turistické informácie nie sú otvorené. Našli sme kemp Erlebnis, kde nás noc vyšla spolu na 27€. Spýtali sme sa na recepcii na info ohľadom výstupu hore, ale slečna nám toho veľa nevedela povedať. Nabrali sme si brožúrky, ktoré vyzerali užitočne, aj keď väčšina bola po nemecky. Postavili sme stan, najedli sme sa a išli sme pozrieť jazero Eibsee. V kempe sme dostali kartičku, ktorá nám platí na bus a máme tam zdarma jednu jazdu loďkou na jazere a jeden vstup na kúpalisko. Na loďku sme nešli, lebo tam bolo milión ľudí, ale prešli sme sa popri peknom jazere. Bolo tam dosť veľa ľudí, viacerí sa opaľovali a kúpali v jazere. Bola som prekvapená, koľko tam bolo Arabov a zahalených žien. Asi to nebol výnimočný moment, lebo v suveníroch mali nejakú vetu napísanú aj po arabsky. V kempe sme si zase uvarili polievku (sáčkovú, ale musíme už pozmeniť naše úbohé ešus menü), popíjali sme vínko a išli sme spať omnoho skôr, ako by sa nám podarilo doma.

Eibsee.

Pondelok 18.7.2016

Budík o 7:30 sme opäť úspešne odignorovali a o 9:30 sme boli v infocentre, kde nám toho moc nepovedali. Na Zugspitze sme nešli kvôli hláseným poobedňajším búrkam. Išli sme teda na túru na menší kopec oproti. Na parkovisku sme o 10:40 zapli vrtule v zadkoch a hore sme vybehli za hodinu a pol, o polovicu menej ako hlásili na tabuľke. Ušetrený čas sme využili na vrchole Wank (1780 m n.m.) na sušenie spotených vecí a užívanie si pekného počasia. Na také pekné slnečno sme obidvaja doplatili v podobe krásne vypálených kusov oblečenia na našich telách. Na nohách som mala tejp na spevnenie kolien a keď som ho dala dole, vyzerala som ako najväčší dilino s pásikavými nohami. Cesta dole ubehla tiež rýchlo, nakúpili sme a išli sme využiť voľný vstup na miestne kúpalisko (vďaka kartičke z kempu). Vonku sme neboli, ale mali tam dva pekne vyzerajúce bazény aj so šmykľavkami. My sme využili vnútorné priestory, najprv parnú saunu, potom plavecký bazén a bazén s teplou slanou vodou a pseudobublinkami. Dlho sme tam nevydržali, ale bolo to fajn spestrenie programu.  V kempe sme posedeli pri vínku, pobalili sa na druhý deň a išli sme spať.

Nemecká kravička.

Skúmam trasu na ďalší deň.

Chytáme bronz (strašne sme sa spálili).

Utorok 19.7.2016

Tentokrát sme vstali podľa budíka, o 5:15, aby sme čo najskôr vyštartovali na Zugspitze. Tety v kempe a na informáciach nás strašili, že tam treba špeci výbavu, nedávno nasnežilo, trvá to strašne dlho, atď. Na blogoch sme našli, že to trvá okolo 8 hodín. Posledná lanovka chodí 16:30,  tú sme museli stihnúť. Pár ľudí v kempe sa balilo už o štvrtej, keď som išla na WC. Autom sme sa odviezli na platené parkovisko (3€) v časti Hammersbach (754 m n.m.) a o 6:20 sme začali ako poslední šľapať lesnou cestou k tiesňave Höllentalklamm. Na značke písali 85 minút, ale našťastie to bola značka pre rodiny s deťmi a my sme sa tam dostali za trištvrte hodinu. Pri vstupe (1020 m n.m.) sme vďaka Alpenverrein kartičke zaplatili len euríčko a dostali sme sa do krásneho prostredia zurčiaceho potoka, tunelov, mostov, vyhliadok a kvapkajúcej vody - všetko bolo vybetónované a tunely osvetlené, ani sama príroda by to lepšie nenavrhla. Po chvíli sme sa dostali ku chate Höllentalangerhütte (1387 m n.m.), kde väčšina bežných rekreantov prespáva a odtiaľ štartuje na druhý deň ďalej na vrchol. Tu sme dobehli aj skôr vstávajúcich chlapíkov z kempu. Pol hoďku od chaty sme nasadili sedáky a prilby a o deviatej sme začali ferratu. Istenie bolo skôr pro forma, cesta bola jednoduchá a ferratka krátka. Dobiehali a obiehali sme rôzne skupinky ľudí, vekové rozmedzie tipujem na 7 až 60 rokov. A to sme z tej túry mali strach. Necelú hodinu sme šľapali kamenistou cestou hore údolím, vystavení rannému slnku sme stierali pot z čela a nadávali si za dlhé nohavice. Prišli sme ku kúsku ľadovca, ktorého sme sa tiež obávali a nevedeli sme, čo očakávať. Ako som už spomenula, cesta je vysoko frekventovaná a v snehu boli celkom dobré stopy. Pre istotu sa možno oplatí zobrať mačky, ak by boli nepriaznivejšie podmienky. Po pol hodine na snehu sme prišli ku skale, kde začínala druhá ferrata. Mala dva začiatky, skúsili sme ísť k tomu ťažšiemu a zaujímavejšiemu, ale ľad sa tam odťahoval od skaly a nedalo sa prejsť. Tým sme zabili akurát dosť času, aby sa na ferratu začala liepňať organizovaná skupinka päťdesiatnikov, ktorí boli zrejme prvýkrát na ferrate a výstup na Zugspitze si dali k jubileu ako životný výkon. Druhá ferrata bola dlhšia, aj istenie sa už zišlo, ale stále nič náročné. Postupne na trikrát sa mi podarilo obehnúť tú skupinku rekreantov. So mnou sa nudil pri čakaní aj jeden pánko, ktorý si tú trasu vraj chodí vybehnúť aspoň raz týždenne. Keď ho nezdržiavajú ľudia, trvá mu to tri hodiny, keď má dobrý deň 2:45. Rekord je vraj 2:14. Samozrejme, že sa nezdržiaval takými maličkosťami ako je istenie (ani sa mu nedivím). Zabudla som sa ho spýtať, akou trasou chodí dole, ale asi nie lanovkou :). Na vrchol (2962 m n.m.) som sa došmatlala o pol jednej, takže mi to trvalo 6 hodín aj niečo. Pedro bol menej asertívny, čo sa predbiehania týka, tak prišiel neskôr. Otvorili sa výhľady na všetko možné aj nemožné. Pekný pohľad na jazero Eibsee a hory v pozadí, na druhej strane opustené lanovky lyžiarskeho strediska a čo najviac udrelo do očí boli obrovské stanice lanoviek (z Nemecka aj Rakúska) s terasami preplnenými dôchodcami a slečinkami v balerínkach, ktorí si užívali slniečko a hranolky s pivom. Tí odvážnejší a lepšie obutí (turisti v teniskách) prešli kúsok po rebríku a po skalách s lanom, aby sa dostali k zlatému vrcholovému krížu. Asi sa nikomu nepodarilo mať fotku bez cudzích ľudí v zábere (ani mne). Na cestu lanovkou dole sme si museli ísť pre rezervačný lístok, lebo bolo veľa ľudí. Mali sme ešte hodinu čas, tak sme sa tam pomotali, kúpili suveníry a za 31,50€ na osobu sme sa zviezli za 10 minút dole. Počkali sme pol hodinu na bus, ktorý sme mali zdarma a odviezli sme sa k autu. V kempe sme pobalili stan, osprchovali sa a o šiestej vyrazili domov. V Nemecku sme išli cez dedinky s kravičkami (jedno stádo sme videli bežať dole kopcom!) a peknými zelenými lúkami. Po skorom vstávaní a náročnej túre sme boli unavení a museli sme sa striedať v šoférovaní. Okolo polnoci sme zastavili na parkovisku a zdriemli si, lebo ani jeden sme neboli schopní ísť ďalej s otvorenými očami. Nakoniec som prišla domov o pol štvrtej a padla do postele.

Tiesňava Hollentalklamm

Pri chate Hollentalangerhutte.

Prvá via ferrata.

Tadiaľ sme šli hore.

Druhá via ferrata, podo mnou je ľadovec.

Výhľad na Eibsee a dolinu, ktorou sme išli.

Som na vrchole! A so mnou ďalších milión ľudí....

Väčšina prišla hore lanovkou.

Na chvíľu sme kríž videli aj bez turistov.

Ďalší výlet za nami. Škoda, že sme nevyšli na ten Grossglockner, ale aj tak to bol zážitok. Zugspitze môže pokoriť ktokoľvek, som rada, že tam okrem lanovky ide aj taká pekná cesta, ako sme išli my. Na Grossglockneri sme prešli asi 35 km, v okolí Zugspitze 21 km a autom sme prešli 1500 km.