Slovinsko

Piatok 8.7.2016

Na výlet do Slovinska na Triglav sa ku nám pridalo až 6 ľudí. V piatok 8.7.2016 som mala aj s Kikou promócie a večer o piatej sme vyrazili smer Slovinsko. Boli sme dve autá a išli sme samostatne. Odchádzali sme o hodinu a pol skôr ako druhé auto, ale na miesto určenia sme prišli len pol hoďku pred nimi, lebo nás na diaľnici zastihla zápcha.  Pri Villachu sme odbočili z diaľnice do Slovinska. Išli sme cez jeden horský priechod, kde bolo 25% stúpanie a miestami som musela ísť na jednotke. Bolo ponuré počasie, prešli sme lejakom aj hmlou a reč sa zvrtla na horory. Strašidelnej nálade prispel aj semafor v strede lesa (úzka časť horskej cesty, kde púšťali len jedno auto), kde sme dosť dlho čakali a obávali sa nástrah z tmy :). Plánovali sme spať na Aljažovom dome, ale parkovisko bolo 500 m od neho a kým sme tam prišli, bolo po polnoci a chata bola zavretá. Tak sme si na parkovisku rozložili stany a okolo jednej išli spať s budíkom na pol piatu. Nevedela som zaspať a o chvíľu začali prichádzať autá pravdepodobne s ľuďmi, ktorí rovno vyrážali hore a chceli za jeden deň ísť hore aj dole. Vôbec som sa za tých pár hodín nevyspala, lebo som bola v strese, že nás niekto vyhodí zo stanu a vysolí nám pokutu a rozmýšľala som, či náš plánovaný odchod na piatu nie je neskoro.

Pamätník na rázcestí po ceste na Triglav.

Sobota 9.7.2016

Keď sme konečne vstali, už svitalo. Zbalili sme rýchlo stany, pobalili sa a so skoro polhodinovým sklzom sme vyrazili. Počasie bolo pekné, postupne slnko osvecovalo vrcholy okolitých kopcov. Po pár minútach sme prišli k veľkej karabíne, kde sa rozdeľovali dve cesty. Vybrali sme sa cestou Tominškova pot. Hneď začal strmý stupák lesom a ľutovala som dlhé nohavice. Neskôr sme museli zbaliť paličky a rukami sa pridŕžať skál. Trochu sme sa zasekli na jednom mieste so snehovým poľom. Niektorí sa rozhodli ísť cez sneh, ale keď som videla, ako je to podmyté a teoreticky by sa to pod nami mohlo zlomiť, pridala som sa k Adi a obišli sme to. Naša trasa bola tiež dosť adrenalínová, ale všetci sme prešli a pokračovali sme ďalej po skale s reťazami. Po nekonečne dlhom stúpaní sme konečne vyšli do sedla a zasiahli nás prvé lúče slnka. Nakrémovali sme sa a pokračovali sme miernejším kopcom mesačnej krajiny s občasnými snehovými poľami. Ja som už bola na dne so silami, batoh mi oťažel aspoň o 5 kíl, ale zvládli sme to a o jedenástej sme prišli na chatu Kredarica (2515 m n.m.). Dali sme si väčšiu pauzu, najedli sa, vystreli si nohy, odložili sme si ruksaky na chate a iba s jedným spoločným s vodou a pršiplášťmi sme sa vybrali na Triglav. Začali sa zbiehať mraky a bála som sa, že nás na strmom kopci s reťazami zastihne dážď, či dokonca sľubovaná búrka a dostať sa dole po šmykľavej skale bude extrémne náročné. Na môj návrh otočiť to na chatu (a vyjsť hore na druhý deň skoro ráno) sa nikto nechytil a tak sme sa dostali v oblakoch a hmle až hore na Triglav (2864 m n.m.). Ľudí tam bolo celkom dosť, okrem nášho smeru mnohí prišli z južnej strany a potom pokračovali na Kredaricu. Pofotili sme sa pri Aljažovom stĺpe a dokonca sa nám ukázali aj nejaké výhľady. Premrznutí a vyfúkaní sme sa dali na hodinovú cestu dole, ktorá prebehla bez problémov, lebo o takom čase sme sa už nemuseli vyhýbať turistom v protismere. S vyplazeným jazykom sme sa vrátili na chatu, ubytovali, umyli a najedli sme sa. Mne zostala zima, pravdepodobne z únavy a potrebovala som si zdriemnuť. O ôsmej som sa prebrala a pridala sa ku zvyšku, ktorý hral hry v spoločenskej miestnosti. Dlho som s nimi nepobudla, lebo o deviatej to zabalili, že sú unavení a idú spať. Tak o desiatej už spala celá izba okrem mňa :D. Vypli aj generátor a s ním všetky svetlá na chate. Chata je dosť veľká, má kapacitu 340 lôžok v menších izbách alebo v spoločných veľkých, ako sme boli my. Ceny sú tu ako na horskej chate, jedlo a pitie drahé (pivo alebo 1,5 l vody za 4€), najlacnejšie ubytovanie za 21€. Traja sme mali kartičku poistenia Alpenverrein a chatár nám dal všetkým zľavu, takže sme platili len 14€. Každá posteľ má vankúš a dve deky, kto nemá vlastný spacák, musí si priplatiť 2,50€ za jednorázové "návliečky a plachtu". Dokonca tam majú wifi. Jedlo sa dá kúpiť celý deň, od raňajok až po večeru, ale v rámci šetrenia sme si doniesli varič a vlastné jedlo. Kvôli tomu sme museli brať ešte viac vody, lebo tá ľadová, čo tu pomaličky tečie z umývadla, vraj nie je pitná.

S výhľadom na Triglav.

Museli sme prejsť cez nejedlo snehové pole.

Cesta od chaty Kredarica na vrchol Triglavu.

Na vrchole!

Premávka na hrebeni.

Nedeľa 10.7.2016

Mišo a Emil sa rozhodli, že si výjdu pre pekné výhľady na Triglav ešte raz, na východ slnka. Vstávali niečo po štvrtej a z vrcholu sa vrátili dlhšou cestou, lebo zvyšní sme vstávali až po siedmej. V kľude sme sa pobalili, naraňajkovali sa na slnkom zaliatej terase za zvuku okolo sa pasúcich ovečiek. Z Kredarice sme odchádzali o deviatej, dole sme išli pohodovým tempom, fotili sme sa s výhľadmi, kamzíkmi a kravami. Dole sme išli trasou Čez Prag, bola technicky ľahšia ako Tominškova pot, len tam bolo viac sute. Odporúčania ísť hore jednou trasou a dole druhou sú na mieste. Ako sme zišli strmák dole k potoku, neodolali sme a vykúpali sme sa. Voda bola krásne čistá, ale ľadová, skoro mi z nej nohy odpadli. Emil sa prvý odhodlal namočiť sa celý a všetci sme ho postupne nasledovali. Vydržala som tam len pár sekúnd a utekala som von. Ihličky po celom tele prešli do sviežeho tepla, neskôr som si to ešte raz zopakovala. Cesta k Aljažovmu domu a autám pokračovala  takmer po rovinke popri potoku. K autám sme prišli o druhej, najedli sa, pobalili sa a vydali sa do Bovca. Po ceste sme sa zastavili pri vodopáde Peričnik. Museli sme k nemu pár minút šľapať, ale oplatilo sa. Hore prskala voda do ďaleka, aj pri skalách kvapkala za krk :). Išli sme ešte trochu vyššie pozrieť ďalší, menší vodopád. Do Bovca sme išli kúsok cez Taliansko, lebo slovinská cesta išla cez vysoký horský priechod. Na mieste sme rozložili stany v kempe, dohodli sme sa s rafťákmi na programe na ďalší deň a v penzióne sme sa navečerali a hrali hry.

Emil na vrchole pri východe slnka.

Cesta dole s peknými výhľadmi.

Pod Triglavom sme sa zchladili v potôčiku.

Vodopád Peričnik. 

Pondelok 11.7.2016

V pondelok sme vstávali pred ôsmou a po raňajkách sme išli k rafťákom, kde každý vyfasoval neoprénové monterky, neoprénové ponožky (na ne sme si ešte dali tenisky), vestu a prilbu. Vonku svietilo slnko ostošesť a v neoprénových legínkach sme sa cítili horšie ako v saune. Nezakryré miesta sme natreli opaľovacím krémom, rozdelili sme sa do raftov a odniesli sme ich k vode. Bolo nás osem a do raftu sa zmestí 6 ľudí + inštruktor, tak sme sa rozdelili na polovicu a ešte sme každý dostali jednu neznámu dvojicu. Inštruktori (Boro a Melón) nám vysvetlili ako sa pádluje, ako sa sedí v rafte, aké sú základné povely, ktoré musíme poslúchať (kričať môžeš, pádlovať musíš) a išli sme na vodu. Hladina bola dosť nízka, splavovali sme Dolnú Soču, ktorá mala najprv kľudný úsek, kde sme sa skôr kochali nádherne priezračnou vodou a neskôr prišli zaujímavejšie úseky, kde sa koryto rieky zúžilo a bolo tam viac kameňov. Tým, že bola nízka voda, celá trasa (15 km) bola pokojnejšia, ako keby bolo o meter viac vody. Dvakrát sme sa zastavili pri veľkých kameňoch a skákali sme z nich do vody. Z prvého kameňa sa skákalo z asi 2 metrov, ale ten ďalší bol omnoho vyšší (asi 5-6 m) a odtiaľ skočiť vôbec nebolo ľahké. Nakoniec som sa odhodlala a skočila, ale jačala som jak šalená :D. Keď sme sa nižšie vylodili, čakal nás tam mikrobus so suchými vecami. Presunuli sme sa pár minút ďalej a išli sme na výlet k vodopádu Kozjak. Cestička išla lesom popri potoku a prišli sme do vysokého kaňonu s asi 20 metrovým vodopádom. Pofotili sme sa s ním a viacerí sme sa odvážili aj okúpať v jazierku pod ním. Voda bola svieža, ale nebola až tak ľadová ako v Soči. Po ceste späť sme mali ešte možnosť skočiť si do Soče z 12 m vysokého mosta, ale všetci sme pokušeniu odolali a išli sme sa najesť do blízkeho kempu. Boro nám odporučil veľké palacinky, ktoré robia sladké aj slané. Piati sme si vybrali tuniakové a zrovna na tie sa im minuli ingrediencie. Tak sme si dali bolognese a zeleninové. Bola to obrovská palacinka prehnutá na polovicu, všetkým nám chutilo. Po ceste späť sme sa zastavili pozrieť Napoleonov most, odkiaľ tí akčnejší tiež skáču do Soče z 23 metrov. Nám stačilo nakloniť sa nad zábradlie... V kempe sme oprali neoprény, piati z partie sa pobalili o opustili nás. Ostali sme len my dvaja s Kikou a kopou melónu.

Chystáme sa do neoprénov.

Skáčeme z menšieho kameňa.

Vodopád Kozjak.

My a vodopád Kozjak.

Pohľad z Napoleonovho mosta.

Utorok 12.7.2016

Zobudili sme sa do ponurého utorka niečo pred ôsmou a o desiatej sme vyrážali s inštruktorom Kubom v rozheganom mercedese ku kaňonu Sušec. Boli sme len my traja, tak sa nám mohol naplno venovať (niekedy má inštruktor na starosti aj 15-20 ľudí). Na parkovisku sme sa dali do plaviek, obuli si neoprénové ponožky a tenisky a na chrbát sme si prevesili balíček z neoprénových monteriek, neoprénovej bundy a vesty. Šľapali sme asi 30 min lesnou cestičkou do kopca, pri vode sme sa obliekli (ešte sme dostali sexi gumené trenírky, ktoré chránia neoprén pred zodratím) a vyrazili sme dole prúdom. Našťastie sa nám podarilo zohnať správny nástavec na GoPro kameru a mohli sme sa natáčať. Prišli sme k prvému skoku/šmykľavke/vodopádiku a Kubo vraví: "Najbezpečnejšie je tu ísť na chrbte dole hlavou, aby vás vesta nadvihla." :D Kiku sme podstrčili ako prvú obeť, ale prežila a museli sme ísť aj my. S trochou kriku som to zvládla a už som začala cítiť v krvi adrenalín a dobrú náladu. Po ceste sme ešte párkrát išli na chrbe dole hlavou, viackrát po chrbte normálne a zo dvakrát aj na bruchu dole hlavou. Celkovo bolo všade menej vody, preto sme niektoré miesta obchádzali peši, aj keď bežne sa tam skáče do vody. Bola to naozaj sranda, kým sme neprišli ku koncu k dvom najstrašidelnejším šmykľavkám. Prvá išla z bazénika do "priepasti", takej diery medzi skalami. Videli sme skupinu pred nami, ako padajú zo sedu, ale Kubo mal iný postup. V bazéniku sme si ľahli na chrbát, prichystali si vystreté nohy a schované ruky a šupol nás dole, ani sme nevideli kade :D. To bol dosť veľký skok, ale stále nič oproti Rakete, ktorá nás čakala na úplný záver. Našťastie sme nemali možnosť nahliadnuť do hlbín pod Raketou, lebo Kubo nás dal na chrbát, vysvetlil, že máme mať rovné nohy, prekrížené ruky, spevnené brucho a hlavu rovno a šupol nás dole. Asi som bola moc v šoku, lebo to ubehlo prirýchlo a ani som si neuvedomila tú chvíľu voľného pádu ako Kika a Pedro. Nasledoval smutný pohľad na auto, zábava sa skončila... V kempe sme sa najedli, pobalili a o tretej sme vyrazili na cestu domov. Asi 100 km pred Bratislavou sme na pumpe zobrali dvoch stopárov z Litvy, ktorí boli na dovolenke v Chorvátsku. V Bratislave sa sme ešte snažili nájsť im hostel, ale na poslednú chvíľu bolo dosť plno, tak sme ich vyložili v meste.

Na štarte kaňonu Sušec.

Canyoning je super!

Tento výlet bol super (hlavne canyoning) a dúfam, že o rok sa tam vrátime. Na turistike sme prešli 17,4 km, na rafte 15 km, canyoningom 2,4 km a autom sme precestovali 1000 km.