Grossglockner je najvyšším vrchom
Rakúska a už to nie je bežná turistika, tak sme sa rozhodli ísť tam s cestovkou
Sancho tour. Mali sme odvoz mikrobusom, ale chceli sme ísť svojim autom, aby
sme ešte mohli zostať v danej oblasti dva dni dlhšie a pochodiť nejaké ferraty.
Kruté vstávanie o 4:10 sme zvládli, cesta do Rakúska bola nekonečne dlhá a
niekoľkokrát sme sa striedali v šoférovaní. Po diaľnici a na pumpách sme
pozerali, či neuvidíme mikrobusy s našimi spoluturistami. Raz sme videli pár
športovo oblečených ľudí, ale tie dva mikrobusy mali piešťanské značky a
nálepky z herne, tak že to nebudú oni. A predsa boli :). Ale stretli sme sa s
nimi až na parkovisku pod kopcom. Na ďalšej pumpe sme zobrali stopárov do
Villachu, párik z Martina, ktorí išiel na dovolenku po Taliansku. Auto sme nechali na parkovisku
pri Lucknerhaus (2000 m n.m.) a mali sme ešte čas najesť sa, nachystať sa do turistického
a o jednej sme vyrazili, každý svojim tempom a neskôr sme sa počkali. Bolo
chladnejšie ako sme očakávali, ale o chvíľu sme sa zahriali. Bolo nás spolu 16,
z čoho traja boli sprievodcovia. Boli sme jednoznačne najmladší, najstarší pán
mal takmer 70 rokov a dostal tento výstup od dcéry, ktorá tam bola aj s manželom.
Pánko vyzeral byť skúsený a vetrom ošľahaný, bol 2x na Mt. Blancu a pred 4
rokmi na Kilimanjare. Všetci sme ho obdivovali, ale hore v zlom počasí mal problémy. Po
45 minútach šľapania sme míňali Lucknerhütte, stádo 17 krásnych kozorožcov a
kopu rakúskych dôchodcov v značkovom športovom oblečení. Napadlo mi, že u nás
sa taký pohľad na starších väčšinou nenaskytne, predsa len je u nás iný životný štýl a
celková úroveň... Pred treťou sme boli na Stüdlhütte (2802 m n.m.), kde sme sa počkali,
najedli a ďalej sme pokračovali o štvrtej všetci spolu. Po chvíli sme si navliekli
sedáky, prilby a mačky a rozdelili sme sa do družstiev. Našim sprievodcom bol
Braňo a spolu s ním sme boli na lane piati. Vonku sa zatiahlo, fúkalo a trochu
snežilo. Cítili sme vyššiu nadmorskú výšku, išli sme pomalšie (možno aj preto,
že sme išli cez snehové pole v riadnej hmle), srdce mi bilo ostošesť a snažila
som sa zhlboka dýchať. Postup lanového družstva mi celkom vyhovoval, mohla som
mať sklonenú hlavu pred vetrom a podľa lana predo mnou som vedela, kadiaľ ísť. Prišli sme
k zaistenej skalnej stene, v podstate ku ferrate. Bolo vtipné liezť po skale v
mačkách, ale dalo sa to zvládnuť. Nasledovala časť po skalnom hrebeni a ešte
jedna ferrata, strmšia a dlhšia, ktorá končila pri chate. Z technického
hľadiska som s ňou nemala problém, ale asi to bolo únavou a výškou, že som
dýchala ťažšie a bolo mi akoby do plaču. Prsty na nohách som si vôbec necítila
a tým som mala menšiu istotu na skalách. O pol ôsmej sme prišli na
Erzherzog-Johann-Hütte (3454 m n.m.). V predsieni sme si zložili všetok
materiál a spamätávali sa. Bolo mi divne, ťažšie sa mi dýchalo a začali ma
páliť rozmŕzajúce sa nohy. Presunuli sme sa do jedálne, kde som sa riadne
rozplakala. Pedro a ostatní na mňa pozerali, čo sa deje, sama som poriadne
nevedela. Držala som to v sebe už od ferraty a pomohlo mi to, potom sa mi
dýchalo lepšie :). Prešli sme 15,53 km a nastúpali sme 1400 m. Niekto tam mal
taký srandovný malý prístrojček, do ktorého sa strčil prst a on odmeral tep a okysličenie
krvi (normálne 100%). Tep som mala skoro 100 (v kľude mám tak 65) a okysličenie
sme mali znížené asi na 80%. Dali sme si teplý čaj a bagetu, všetci sa
potešili, keď som vytiahla asi kilo mrkvy :D. Pokecali sme tak do desiatej a
pomaly sme šli spať. Za ubytovanie sme s Alpenverrein zľavou platili 15€, ale
boli k tomu povinné raňajky za 9,50€ :D. Tie sa podávali 5:30 - 7:00. Dohodli
sme sa, že vstaneme skoro, pôjdeme na raňajky a uvidíme podľa počasia, či
pôjdeme na vrchol, lebo večer bola silná fujavica.
Štartujeme!
Bojujúce kozorožce.
Na snehu v lanovom družstve.
Na ferrate.
Konečne sme vyšli na chatu.
Tu sme spali.
Sobota 16.7.2016
Prvýkrát som vstala o štvrtej,
lebo som musela ísť na WC, potom sme vstávali o 5:20. Vonku sa všetci čerti
ženili, tak sa odchod posunul na deviatu. Predražené a nanútené raňajky sa
skladali z čaju, troch krajcov chleba a rôznych mini nátierok. Potom sme si
ešte zdriemli a o deviatej sme vyrazili na vrchol. Vonku nebolo o moc krajšie,
keď sme vyšli za chatu, oprel sa do nás vietor s ihličkovým snehom, jednou
rukou som si musela kryť tvár. Postupovali sme vyššie, ale bol to boj. Na prvej
porade, či ideme ďalej, som si vravela, že vôbec by mi nevadilo vrátiť sa a
mala som čo robiť, aby som ustála nápory vetra. Rozhodli, že ideme ďalej. Vyšli
sme na hrebeň a tam ma skoro odfúklo :D. Ďalšia porada rozhodla, že to otáčame.
Neskôr nám sprievodca Jožo vravel, že keby bolo rozhodnutie na ňom, rozdelil by
skupinu a tých "schopnejších" by ešte zobral hore. K vrcholu nám veľa nechýbalo, ale netreba ísť nasilu proti matke prírode. Na chate sme si
dali čaj a klobásku, zobrali veľké batohy a išli sme dole. Trochu som sa
obávala cesty dole ferratou, ale zišli sme bez problémov. Okrem svojho istenia
sme boli naviazaní na lane, takže každé družstvo muselo ísť pekne spolu a brať
ohľad na rýchlosť tých pred sebou aj za sebou. Keď sme zišli druhú ferratu a
dostali sa na sneh, už sa išlo dobre a mali sme aj lepšie výhľady. Neskôr
dokonca vyšlo slnko a lákalo nás otočiť to späť na vrchol, ale tam boli stále
mraky. Na Stüdlhütte bola dlhšia pauza, odtiaľ nás mala čakať iba cesta na
Lucknerhütte, kde sme mali prespať a v nedeľu ísť domov. My sme s nimi nechceli
ísť domov a zbytočne by sme zostali na ďalšej drahej horskej chate. Rozlúčili
sme sa teda s partiou a pokračovali sme až k autu. Uvarili sme si polievku a
pred piatou sme vyrazili na cestu. Pôvodne sme chceli ísť na pár ferrát v
okolí, ale keď sme si uvedomili po ceste z BA, že v septembri by sme zase mali
ísť tak ďaleko na Zugspitze (najvyšší kopec Nemecka), rozhodli sme sa ísť tam
teraz. Veď na kopec ide ferrata, takže program sa až tak nezmení. Do mestečka
Grainau navigácia hlásila dve hodiny. Plánovali sme spať v nejakom kempe, ale
napadlo nám, že môžeme ušetriť a prespať niekde na lúčke. Pedra by mrzelo,
že by sme boli ďalší deň bez sprchy a navrhol ísť sa okúpať do wellness. Ja som
bola strašne uzimená a vidina horúcej vody sa mi páčila. Opýtali sme sa na pumpe a poslali nás 15 km ďalej, že tam má niečo byť. Zabili sme čas hľadaním
a museli sme sa ešte raz spýtať, ale o ôsmej sme už boli pri pokladni malého
aquaparku Wave v meste Wörgl. Za 20€ sme mali obaja večerný vstup, ale celkovo
som bola sklamaná, lebo mi tam všade bola zima a ani výrivkový bazénik nemal
horúcu vodu. Najlepšie vyzerajúci tobogán bol samozrejme pokazený, tak sme sa
šmýkali na jednom, kde sa chodilo na gumených kolesách (aby sme mali menej
kontaktu so studenou vodou :D). Von sme vyšli o desiatej, bola tma a tým pádom
sme nemali ako pozerať ideálne miesto na rozloženie stanu. Ešte k tomu sme
vyšli na diaľnicu... Nakoniec sme našli miesto za dedinou na ďatelinovej lúčke,
ktorá sa končila medzi stromami, kde nás z cesty nebolo vidieť. Postavili sme
stan a mŕtvi sme išli spať.
Vyrážame na vrchol plní očakávaní.
Po ceste dole bolo už lepšie počasie.
Pri pošmyknutí treba zaryť cepín do snehu a priľahnúť ho.
Nedeľa 17.7.2016
Budík sme si dali na 7:30, ale
samozrejme, že sme hneď nevstali a nakoniec aj s pobalením sme odchádzali z
nášho tajného miestečka o desiatej. Prišli sme do Nemecka pod kopec Zugspitze.
Hľadali sme infocentrum, ale v Nemecku a Rakúsku v nedeľu skapal pes a ani
turistické informácie nie sú otvorené. Našli sme kemp Erlebnis, kde nás noc
vyšla spolu na 27€. Spýtali sme sa na recepcii na info ohľadom výstupu hore,
ale slečna nám toho veľa nevedela povedať. Nabrali sme si brožúrky, ktoré
vyzerali užitočne, aj keď väčšina bola po nemecky. Postavili sme stan, najedli
sme sa a išli sme pozrieť jazero Eibsee. V kempe sme dostali kartičku, ktorá
nám platí na bus a máme tam zdarma jednu jazdu loďkou na jazere a jeden vstup
na kúpalisko. Na loďku sme nešli, lebo tam bolo milión ľudí, ale prešli sme sa
popri peknom jazere. Bolo tam dosť veľa ľudí, viacerí sa opaľovali a kúpali v
jazere. Bola som prekvapená, koľko tam bolo Arabov a zahalených žien. Asi to
nebol výnimočný moment, lebo v suveníroch mali nejakú vetu napísanú aj po
arabsky. V kempe sme si zase uvarili polievku (sáčkovú, ale musíme už pozmeniť
naše úbohé ešus menü), popíjali sme vínko a išli sme spať omnoho skôr, ako by
sa nám podarilo doma.
Eibsee.
Pondelok 18.7.2016
Budík o 7:30 sme opäť úspešne
odignorovali a o 9:30 sme boli v infocentre, kde nám toho moc nepovedali. Na
Zugspitze sme nešli kvôli hláseným poobedňajším búrkam. Išli sme teda na túru
na menší kopec oproti. Na parkovisku sme o 10:40 zapli vrtule v zadkoch a hore
sme vybehli za hodinu a pol, o polovicu menej ako hlásili na tabuľke. Ušetrený čas sme
využili na vrchole Wank (1780 m n.m.) na sušenie spotených vecí a užívanie si
pekného počasia. Na také pekné slnečno sme obidvaja doplatili v podobe krásne
vypálených kusov oblečenia na našich telách. Na nohách som mala tejp na
spevnenie kolien a keď som ho dala dole, vyzerala som ako najväčší dilino s pásikavými nohami.
Cesta dole ubehla tiež rýchlo, nakúpili sme a išli sme využiť voľný vstup na
miestne kúpalisko (vďaka kartičke z kempu). Vonku sme neboli, ale mali tam dva
pekne vyzerajúce bazény aj so šmykľavkami. My sme využili vnútorné priestory,
najprv parnú saunu, potom plavecký bazén a bazén s teplou slanou vodou a
pseudobublinkami. Dlho sme tam nevydržali, ale bolo to fajn spestrenie
programu. V kempe sme posedeli pri vínku, pobalili sa na druhý deň a išli
sme spať.
Nemecká kravička.
Skúmam trasu na ďalší deň.
Chytáme bronz (strašne sme sa spálili).
Utorok 19.7.2016
Tentokrát sme vstali podľa
budíka, o 5:15, aby sme čo najskôr vyštartovali na Zugspitze. Tety v kempe a na
informáciach nás strašili, že tam treba špeci výbavu, nedávno nasnežilo, trvá
to strašne dlho, atď. Na blogoch sme našli, že to trvá okolo 8 hodín. Posledná
lanovka chodí 16:30, tú sme museli stihnúť. Pár ľudí v kempe sa balilo už
o štvrtej, keď som išla na WC. Autom sme sa odviezli na platené parkovisko (3€)
v časti Hammersbach (754 m n.m.) a o 6:20 sme začali ako poslední šľapať lesnou
cestou k tiesňave Höllentalklamm. Na značke písali 85 minút, ale našťastie to
bola značka pre rodiny s deťmi a my sme sa tam dostali za trištvrte hodinu. Pri
vstupe (1020 m n.m.) sme vďaka Alpenverrein kartičke zaplatili len euríčko a
dostali sme sa do krásneho prostredia zurčiaceho potoka, tunelov, mostov,
vyhliadok a kvapkajúcej vody - všetko bolo vybetónované a tunely osvetlené, ani
sama príroda by to lepšie nenavrhla. Po chvíli sme sa dostali ku chate
Höllentalangerhütte (1387 m n.m.), kde väčšina bežných rekreantov prespáva a
odtiaľ štartuje na druhý deň ďalej na vrchol. Tu sme dobehli aj skôr
vstávajúcich chlapíkov z kempu. Pol hoďku od chaty sme nasadili sedáky a prilby
a o deviatej sme začali ferratu. Istenie bolo skôr pro forma, cesta bola
jednoduchá a ferratka krátka. Dobiehali a obiehali sme rôzne skupinky ľudí,
vekové rozmedzie tipujem na 7 až 60 rokov. A to sme z tej túry mali strach.
Necelú hodinu sme šľapali kamenistou cestou hore údolím, vystavení rannému
slnku sme stierali pot z čela a nadávali si za dlhé nohavice. Prišli sme ku
kúsku ľadovca, ktorého sme sa tiež obávali a nevedeli sme, čo očakávať. Ako som už
spomenula, cesta je vysoko frekventovaná a v snehu boli celkom dobré stopy. Pre
istotu sa možno oplatí zobrať mačky, ak by boli nepriaznivejšie podmienky. Po
pol hodine na snehu sme prišli ku skale, kde začínala druhá ferrata. Mala dva
začiatky, skúsili sme ísť k tomu ťažšiemu a zaujímavejšiemu, ale ľad sa tam
odťahoval od skaly a nedalo sa prejsť. Tým sme zabili akurát dosť času, aby sa
na ferratu začala liepňať organizovaná skupinka päťdesiatnikov, ktorí boli
zrejme prvýkrát na ferrate a výstup na Zugspitze si dali k jubileu ako životný
výkon. Druhá ferrata bola dlhšia, aj istenie sa už zišlo, ale stále nič náročné.
Postupne na trikrát sa mi podarilo obehnúť tú skupinku rekreantov. So mnou sa
nudil pri čakaní aj jeden pánko, ktorý si tú trasu vraj chodí vybehnúť aspoň
raz týždenne. Keď ho nezdržiavajú ľudia, trvá mu to tri hodiny, keď má dobrý
deň 2:45. Rekord je vraj 2:14. Samozrejme, že sa nezdržiaval takými
maličkosťami ako je istenie (ani sa mu nedivím). Zabudla som sa ho spýtať, akou
trasou chodí dole, ale asi nie lanovkou :). Na vrchol (2962 m n.m.) som sa
došmatlala o pol jednej, takže mi to trvalo 6 hodín aj niečo. Pedro bol
menej asertívny, čo sa predbiehania týka, tak prišiel neskôr. Otvorili sa
výhľady na všetko možné aj nemožné. Pekný pohľad na jazero Eibsee a hory v
pozadí, na druhej strane opustené lanovky lyžiarskeho strediska a čo najviac
udrelo do očí boli obrovské stanice lanoviek (z Nemecka aj Rakúska) s terasami
preplnenými dôchodcami a slečinkami v balerínkach, ktorí si užívali slniečko a
hranolky s pivom. Tí odvážnejší a lepšie obutí (turisti v teniskách) prešli kúsok po
rebríku a po skalách s lanom, aby sa dostali k zlatému vrcholovému krížu. Asi
sa nikomu nepodarilo mať fotku bez cudzích ľudí v zábere (ani mne). Na
cestu lanovkou dole sme si museli ísť pre rezervačný lístok, lebo bolo veľa
ľudí. Mali sme ešte hodinu čas, tak sme sa tam pomotali, kúpili suveníry a za
31,50€ na osobu sme sa zviezli za 10 minút dole. Počkali sme pol hodinu na bus,
ktorý sme mali zdarma a odviezli sme sa k autu. V kempe sme pobalili stan,
osprchovali sa a o šiestej vyrazili domov. V Nemecku sme išli cez dedinky s kravičkami
(jedno stádo sme videli bežať dole kopcom!) a peknými zelenými lúkami. Po skorom
vstávaní a náročnej túre sme boli unavení a museli sme sa striedať v
šoférovaní. Okolo polnoci sme zastavili na parkovisku a zdriemli si, lebo ani
jeden sme neboli schopní ísť ďalej s otvorenými očami. Nakoniec som prišla
domov o pol štvrtej a padla do postele.
Tiesňava Hollentalklamm
Pri chate Hollentalangerhutte.
Prvá via ferrata.
Tadiaľ sme šli hore.
Druhá via ferrata, podo mnou je ľadovec.
Výhľad na Eibsee a dolinu, ktorou sme išli.
Som na vrchole! A so mnou ďalších milión ľudí....
Väčšina prišla hore lanovkou.
Na chvíľu sme kríž videli aj bez turistov.
Ďalší výlet za nami. Škoda, že sme nevyšli na ten Grossglockner, ale aj tak to bol zážitok. Zugspitze môže pokoriť ktokoľvek, som rada, že tam okrem lanovky ide aj taká pekná cesta, ako sme išli my. Na Grossglockneri sme prešli asi 35 km, v okolí Zugspitze 21 km a autom sme prešli 1500 km.
Na výlet do Slovinska na Triglav
sa ku nám pridalo až 6 ľudí. V piatok 8.7.2016 som mala aj s Kikou promócie a
večer o piatej sme vyrazili smer Slovinsko. Boli sme dve autá a išli sme
samostatne. Odchádzali sme o hodinu a pol skôr ako druhé auto, ale na miesto
určenia sme prišli len pol hoďku pred nimi, lebo nás na diaľnici zastihla
zápcha. Pri Villachu sme odbočili z diaľnice do Slovinska. Išli sme cez
jeden horský priechod, kde bolo 25% stúpanie a miestami som musela ísť na
jednotke. Bolo ponuré počasie, prešli sme lejakom aj hmlou a reč sa zvrtla na
horory. Strašidelnej nálade prispel aj semafor v strede lesa (úzka časť horskej
cesty, kde púšťali len jedno auto), kde sme dosť dlho čakali a obávali sa
nástrah z tmy :). Plánovali sme spať na Aljažovom dome, ale parkovisko bolo
500 m od neho a kým sme tam prišli, bolo po polnoci a chata bola zavretá. Tak
sme si na parkovisku rozložili stany a okolo jednej išli spať s budíkom na pol
piatu. Nevedela som zaspať a o chvíľu začali prichádzať autá pravdepodobne s
ľuďmi, ktorí rovno vyrážali hore a chceli za jeden deň ísť hore aj dole. Vôbec
som sa za tých pár hodín nevyspala, lebo som bola v strese, že nás niekto
vyhodí zo stanu a vysolí nám pokutu a rozmýšľala som, či náš plánovaný odchod
na piatu nie je neskoro.
Pamätník na rázcestí po ceste na Triglav.
Sobota 9.7.2016
Keď sme konečne vstali, už
svitalo. Zbalili sme rýchlo stany, pobalili sa a so skoro polhodinovým sklzom
sme vyrazili. Počasie bolo pekné, postupne slnko osvecovalo vrcholy okolitých
kopcov. Po pár minútach sme prišli k veľkej karabíne, kde sa rozdeľovali dve cesty.
Vybrali sme sa cestou Tominškova pot. Hneď začal strmý stupák lesom a ľutovala som
dlhé nohavice. Neskôr sme museli zbaliť paličky a rukami sa pridŕžať skál.
Trochu sme sa zasekli na jednom mieste so snehovým poľom. Niektorí sa rozhodli
ísť cez sneh, ale keď som videla, ako je to podmyté a teoreticky by sa to pod
nami mohlo zlomiť, pridala som sa k Adi a obišli sme to. Naša trasa bola tiež
dosť adrenalínová, ale všetci sme prešli a pokračovali sme ďalej po skale s
reťazami. Po nekonečne dlhom stúpaní sme konečne vyšli do sedla a zasiahli nás
prvé lúče slnka. Nakrémovali sme sa a pokračovali sme miernejším kopcom
mesačnej krajiny s občasnými snehovými poľami. Ja som už bola na dne so silami,
batoh mi oťažel aspoň o 5 kíl, ale zvládli sme to a o jedenástej sme prišli na chatu
Kredarica (2515 m n.m.). Dali sme si väčšiu pauzu, najedli sa, vystreli si
nohy, odložili sme si ruksaky na chate a iba s jedným spoločným s vodou a
pršiplášťmi sme sa vybrali na Triglav. Začali sa zbiehať mraky a bála som sa,
že nás na strmom kopci s reťazami zastihne dážď, či dokonca sľubovaná búrka a
dostať sa dole po šmykľavej skale bude extrémne náročné. Na môj návrh otočiť to
na chatu (a vyjsť hore na druhý deň skoro ráno) sa nikto nechytil a tak sme sa
dostali v oblakoch a hmle až hore na Triglav (2864 m n.m.). Ľudí tam bolo
celkom dosť, okrem nášho smeru mnohí prišli z južnej strany a potom pokračovali
na Kredaricu. Pofotili sme sa pri Aljažovom stĺpe a dokonca sa nám ukázali aj
nejaké výhľady. Premrznutí a vyfúkaní sme sa dali na hodinovú cestu dole, ktorá
prebehla bez problémov, lebo o takom čase sme sa už nemuseli vyhýbať turistom v
protismere. S vyplazeným jazykom sme sa vrátili na chatu, ubytovali, umyli a
najedli sme sa. Mne zostala zima, pravdepodobne z únavy a potrebovala som si
zdriemnuť. O ôsmej som sa prebrala a pridala sa ku zvyšku, ktorý hral hry v
spoločenskej miestnosti. Dlho som s nimi nepobudla, lebo o deviatej to
zabalili, že sú unavení a idú spať. Tak o desiatej už spala celá izba okrem mňa
:D. Vypli aj generátor a s ním všetky svetlá na chate. Chata je dosť veľká, má
kapacitu 340 lôžok v menších izbách alebo v spoločných veľkých, ako sme boli my.
Ceny sú tu ako na horskej chate, jedlo a pitie drahé (pivo alebo 1,5 l vody za
4€), najlacnejšie ubytovanie za 21€. Traja sme mali kartičku poistenia
Alpenverrein a chatár nám dal všetkým zľavu, takže sme platili len 14€. Každá
posteľ má vankúš a dve deky, kto nemá vlastný spacák, musí si priplatiť 2,50€
za jednorázové "návliečky a plachtu". Dokonca tam majú wifi. Jedlo sa
dá kúpiť celý deň, od raňajok až po večeru, ale v rámci šetrenia sme si
doniesli varič a vlastné jedlo. Kvôli tomu sme museli brať ešte viac vody, lebo
tá ľadová, čo tu pomaličky tečie z umývadla, vraj nie je pitná.
S výhľadom na Triglav.
Museli sme prejsť cez nejedlo snehové pole.
Cesta od chaty Kredarica na vrchol Triglavu.
Na vrchole!
Premávka na hrebeni.
Nedeľa 10.7.2016
Mišo a Emil sa rozhodli, že si
výjdu pre pekné výhľady na Triglav ešte raz, na východ slnka. Vstávali niečo po
štvrtej a z vrcholu sa vrátili dlhšou cestou, lebo zvyšní sme vstávali až po
siedmej. V kľude sme sa pobalili, naraňajkovali sa na slnkom zaliatej terase za
zvuku okolo sa pasúcich ovečiek. Z Kredarice sme odchádzali o deviatej, dole
sme išli pohodovým tempom, fotili sme sa s výhľadmi, kamzíkmi a kravami. Dole
sme išli trasou Čez Prag, bola technicky ľahšia ako Tominškova pot, len tam
bolo viac sute. Odporúčania ísť hore jednou trasou a dole druhou sú na mieste.
Ako sme zišli strmák dole k potoku, neodolali sme a vykúpali sme sa. Voda bola
krásne čistá, ale ľadová, skoro mi z nej nohy odpadli. Emil sa prvý odhodlal
namočiť sa celý a všetci sme ho postupne nasledovali. Vydržala som tam len pár
sekúnd a utekala som von. Ihličky po celom tele prešli do sviežeho tepla,
neskôr som si to ešte raz zopakovala. Cesta k Aljažovmu domu a autám
pokračovala takmer po rovinke popri potoku. K autám sme prišli o druhej,
najedli sa, pobalili sa a vydali sa do Bovca. Po ceste sme sa zastavili pri
vodopáde Peričnik. Museli sme k nemu pár minút šľapať, ale oplatilo sa. Hore
prskala voda do ďaleka, aj pri skalách kvapkala za krk :). Išli sme ešte trochu
vyššie pozrieť ďalší, menší vodopád. Do Bovca sme išli kúsok cez Taliansko,
lebo slovinská cesta išla cez vysoký horský priechod. Na mieste sme rozložili
stany v kempe, dohodli sme sa s rafťákmi na programe na ďalší deň a v penzióne
sme sa navečerali a hrali hry.
Emil na vrchole pri východe slnka.
Cesta dole s peknými výhľadmi.
Pod Triglavom sme sa zchladili v potôčiku.
Vodopád Peričnik.
Pondelok 11.7.2016
V pondelok sme vstávali pred
ôsmou a po raňajkách sme išli k rafťákom, kde každý vyfasoval neoprénové
monterky, neoprénové ponožky (na ne sme si ešte dali tenisky), vestu a prilbu.
Vonku svietilo slnko ostošesť a v neoprénových legínkach sme sa cítili horšie
ako v saune. Nezakryré miesta sme natreli opaľovacím krémom, rozdelili sme sa
do raftov a odniesli sme ich k vode. Bolo nás osem a do raftu sa zmestí 6 ľudí
+ inštruktor, tak sme sa rozdelili na polovicu a ešte sme každý dostali jednu
neznámu dvojicu. Inštruktori (Boro a Melón) nám vysvetlili ako sa pádluje, ako
sa sedí v rafte, aké sú základné povely, ktoré musíme poslúchať (kričať môžeš,
pádlovať musíš) a išli sme na vodu. Hladina bola dosť nízka, splavovali sme
Dolnú Soču, ktorá mala najprv kľudný úsek, kde sme sa skôr kochali nádherne
priezračnou vodou a neskôr prišli zaujímavejšie úseky, kde sa koryto rieky
zúžilo a bolo tam viac kameňov. Tým, že bola nízka voda, celá trasa (15 km)
bola pokojnejšia, ako keby bolo o meter viac vody. Dvakrát sme sa zastavili pri
veľkých kameňoch a skákali sme z nich do vody. Z prvého kameňa sa skákalo z asi
2 metrov, ale ten ďalší bol omnoho vyšší (asi 5-6 m) a odtiaľ skočiť vôbec
nebolo ľahké. Nakoniec som sa odhodlala a skočila, ale jačala som jak šalená
:D. Keď sme sa nižšie vylodili, čakal nás tam mikrobus so suchými vecami.
Presunuli sme sa pár minút ďalej a išli sme na výlet k vodopádu Kozjak.
Cestička išla lesom popri potoku a prišli sme do vysokého kaňonu s asi 20
metrovým vodopádom. Pofotili sme sa s ním a viacerí sme sa odvážili aj okúpať v
jazierku pod ním. Voda bola svieža, ale nebola až tak ľadová ako v Soči. Po
ceste späť sme mali ešte možnosť skočiť si do Soče z 12 m vysokého mosta, ale
všetci sme pokušeniu odolali a išli sme sa najesť do blízkeho kempu. Boro nám
odporučil veľké palacinky, ktoré robia sladké aj slané. Piati sme si vybrali
tuniakové a zrovna na tie sa im minuli ingrediencie. Tak sme si dali bolognese
a zeleninové. Bola to obrovská palacinka prehnutá na polovicu, všetkým nám
chutilo. Po ceste späť sme sa zastavili pozrieť Napoleonov most, odkiaľ tí
akčnejší tiež skáču do Soče z 23 metrov. Nám stačilo nakloniť sa nad
zábradlie... V kempe sme oprali neoprény, piati z partie sa pobalili o opustili
nás. Ostali sme len my dvaja s Kikou a kopou melónu.
Chystáme sa do neoprénov.
Skáčeme z menšieho kameňa.
Vodopád Kozjak.
My a vodopád Kozjak.
Pohľad z Napoleonovho mosta.
Utorok 12.7.2016
Zobudili sme sa do ponurého
utorka niečo pred ôsmou a o desiatej sme vyrážali s inštruktorom Kubom v
rozheganom mercedese ku kaňonu Sušec. Boli sme len my traja, tak sa nám mohol
naplno venovať (niekedy má inštruktor na starosti aj 15-20 ľudí). Na parkovisku sme sa dali do plaviek, obuli si neoprénové ponožky
a tenisky a na chrbát sme si prevesili balíček z neoprénových monteriek,
neoprénovej bundy a vesty. Šľapali sme asi 30 min lesnou cestičkou do kopca,
pri vode sme sa obliekli (ešte sme dostali sexi gumené trenírky, ktoré chránia
neoprén pred zodratím) a vyrazili sme dole prúdom. Našťastie sa nám podarilo
zohnať správny nástavec na GoPro kameru a mohli sme sa natáčať. Prišli sme k
prvému skoku/šmykľavke/vodopádiku a Kubo vraví: "Najbezpečnejšie je tu ísť
na chrbte dole hlavou, aby vás vesta nadvihla." :D Kiku sme podstrčili ako
prvú obeť, ale prežila a museli sme ísť aj my. S trochou kriku som to zvládla a
už som začala cítiť v krvi adrenalín a dobrú náladu. Po ceste sme ešte párkrát
išli na chrbe dole hlavou, viackrát po chrbte normálne a zo dvakrát aj na
bruchu dole hlavou. Celkovo bolo všade menej vody, preto sme niektoré miesta
obchádzali peši, aj keď bežne sa tam skáče do vody. Bola to naozaj sranda, kým
sme neprišli ku koncu k dvom najstrašidelnejším šmykľavkám. Prvá išla z
bazénika do "priepasti", takej diery medzi skalami. Videli sme
skupinu pred nami, ako padajú zo sedu, ale Kubo mal iný postup. V bazéniku sme
si ľahli na chrbát, prichystali si vystreté nohy a schované ruky a šupol nás
dole, ani sme nevideli kade :D. To bol dosť veľký skok, ale stále nič oproti
Rakete, ktorá nás čakala na úplný záver. Našťastie sme nemali možnosť
nahliadnuť do hlbín pod Raketou, lebo Kubo nás dal na chrbát, vysvetlil, že
máme mať rovné nohy, prekrížené ruky, spevnené brucho a hlavu rovno a šupol nás dole. Asi som
bola moc v šoku, lebo to ubehlo prirýchlo a ani som si neuvedomila tú chvíľu
voľného pádu ako Kika a Pedro. Nasledoval smutný pohľad na auto, zábava sa
skončila... V kempe sme sa najedli, pobalili a o tretej sme vyrazili na cestu
domov. Asi 100 km pred Bratislavou sme na pumpe zobrali dvoch stopárov z Litvy,
ktorí boli na dovolenke v Chorvátsku. V Bratislave sa sme ešte snažili nájsť im
hostel, ale na poslednú chvíľu bolo dosť plno, tak sme ich vyložili v meste.
Na štarte kaňonu Sušec.
Canyoning je super!
Tento výlet bol super (hlavne
canyoning) a dúfam, že o rok sa tam vrátime. Na turistike sme prešli 17,4 km,
na rafte 15 km, canyoningom 2,4 km a autom sme precestovali 1000 km.
